„Niet slovenského národa. To je len výmysel maďarskej propagandy. Zakladáme na Slovensku školy. Musíme počkať na ich výsledky. O jednu generáciu nebude rozdiel medzi dvoma vetvami nášho národa… Český národ je i pod Tatrami.“ T. G. Masaryk pre francúzsky denník Le Petit Parisien zo 14. septembra 1921.
V moderných dejinách Slovákov sa opäť objavujú osobnosti verejného života, ktorým bola jednota Česko-Slovenska prednejšia ako sebaurčovacie právo Slovákov. Pred vznikom Slovenskej republiky zorganizovali dokonca petíciu proti rozdeleniu Česko-Slovenskej Federatívnej Republiky. Na jej čele boli podpísané osobnosti, ktoré sa následne neštítili získavať dobre platené štátne funkcie, ako napríklad bývalá premiérka Iveta Radičová a iní. Tieto „osobnosti“ pochádzajúce z oblasti politiky, diplomacie, mimovládnych organizácií, médií, herectva sa aktuálne ozvali znova. Poslali rozsiahlu sťažnosť na slovenskú vládu do Bruselu zato, že chce zrušiť Úrad špeciálnej prokuratúry. Táto zanedbateľná menšina má však výrazný vplyv v slovenskej spoločnosti i v médiách. Ich manipulatívne myšlienky je vskutku počuť. A jednou z nich je aj mantra o tom, akým prínosom bola prvá Československá republika pre Slovákov, a o tom, ako si nás naši „bratia“ Česi vážili, akceptovali a podporovali. Vzniku spoločného štátu po prvej svetovej vojne predchádzali zmluvy medzi našimi národmi spísané do Clevelandskej a Pittsburskej dohody. Obe stanovili podmienku na sebaurčovacie právo slovenského národa. Obe dohody Česi následne nedodržali. Čechoslovakisti žijú naďalej aj v našom národe. Preto im radi pripomenieme len niektoré výroky predstaviteľov inteligencie českého národa o národe slovenskom. A nejde o hocijakých Čechov, ale aj o T. G. Masaryka, ktorému sme v Bratislave postavili sochu pred Slovenským národným múzeom. Vychádzali sme zo štúdie Milana Janičinu Výroky z českých zdrojov, publikovanej na portáli Fakty zo slovenských dejín. Citáty uverejňujeme v pôvodnom znení aj s uvedením zdroja.
- CITÁTY
„Slowáci, národ … nikde samostatné centrum pro swé důležitosti nenacházející…“ Zdroj: F. Palacký, Hlasowé o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slowáky 1846.
„... pro naše plány střízlivé jejich posuzování je nutné. Tak jako vy soudím i já, proto šel jsem a chodím tam k nim a navazuji osobní styky pro budoucnost. Oni... nesmějí ani věděti, že je, řekl bych, studujeme, tak jsou nekritičtí a snaha odlišet se od nás literárně, vede je teď k rusismu slovnému i politickému, nebo slovenština není právě než čeština, a kto z ní něco jiného chce dělati, s ní samé to nesvede, ergo – rusism.“ (T. G. Masaryk v r. 1889 v liste Kramářovi) Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Jozef_%C5%A0kult%C3%A9ty
„Kdyby jsme vyzradili cíl, jednotu spisovního jazyka, Slováci by odmítli, tak se mi zdá i vzájemnost.“ (Český učiteľ Karel Kálal v liste prof. Jaroslavovi Vlčkovi) Zdroj: Štefan Činčura: Sen českých slovakofi lov, http://www.svet.czsk.net/clanky/publicistika/slovakofi li.html.
„Tma jest nad stolicemi zatatranskými! A víte-li proč? Protože jsou daleko od světla českého.“ Zdroj: Karel Kálal: Slovensko a Slováci, Praha 1905.
„Vy jste všeho tohto zlého na vině, proč jste se odtrhli od nás a přijali vaši kočištinu za řeč spisovnou.“ (Zať Františka Palackého a predstaviteľ Staročeskej strany František Ladislav Rieger Samuelovi Štefanovičovi, slovenskému národnému buditeľovi) Zdroj: Milan Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, LÚČ, Bratislava 2003, str. 235.
G: Masaryk v roku 1882 prišiel do Prahy „s rozhodným úmyslem, že bude pracovati pro všecky tyto české země, to jest pro Čechy, Moravu, Slezsko a Slovensko“.
Na základe mýtu, že Česi boli súčasťou Veľkomoravskej ríše, od ktorej v 10. storočí Maďari odtrhli Slovensko, Masaryk dôvodil, že Česi „majú prirodzené a historické právo na pričlenenie Slovenska“. Zdroj: Igor Uhrík: Postavenie Slovákov, 1918 ‒ 1925, str. 3. (T. G. Masaryk: Nová Evropa. Stanovisko slovanské, Praha: 1920, s. 159).
- NEPLNENIE DOHÔD
„Poučme Slováky, naše i celý svět, že není rozdílu mezi námi, že všickni jsme Čechy, od Šumavy až po Užhorod, že všecko správné je nedělitelným celkem Obce českého národa!“ Zdroj: Dôverník E. Beneša Hanuš Kuffner: Náš stát a světový mír. Praha, november 1918.
„Spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov, s úplnou národnou autonómiou Slovenska, vlastným snemom. Vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda aj s plným používaním jazyka slovenského, s vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským.“ Zdroj: Clevelandská zmluva.
„Preboha, veď dohovor v Clevelande vznikol pred troma rokmi, zatiaľ čo Slovensko a Slováci sú vo svete neznámymi pojmami. Uvedomte si, páni, že ste v situácii nulových veličín!“ (Masaryk vyjednávačom zo slovenského krajanského vedenia) Zdroj: A. M. Húska: Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu, Geopolitické a socioekonomické súvislosti čechoslovakizmu, Čechoslovakizácia, Panslovanská únia, Bratislava 2011, str. 114.
„Slovensko bude mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy.“ Zdroj: Pittsburská dohoda.
My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa, zavésti spravedlivé řády v republice, zajistit pokojný rozvoj domoviny československé, prospěti obecnému blahu všech občanů tohoto státu a zabezpečiti požehnání svobody příštím pokolením, přijali jsme ve svém Národním shromáždění dne 29. února 1920 Ústavu pro Československou republiku, jejíž znění následuje.“ Zdroj: Zákon č. 121 z 29. februára 1920, ktorým sa uvádza ústavná listina Československej republiky.
V Zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena. Je jediným státem, ve kterém náš národ dochází svého sebeurčení. Z této povahy vyplývá jako důsledek i jako podmínka jeho bytí a rozvoje jeho českosti.“ Zdroj: Milan Ďurica: Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, LÚČ, Bratislava 2003, str. 302.
- NIET SLOVÁKOV...
Alois Rašín byl též militantní nacionalista. V roce 1920 prohlásil: „Vybojovali jsme si československý stát a ten musí zůstati českým státem… Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovaly.“ Jeho nacionalismus nepřipouštěl kurs koruny vůči světovým měnám jiný než vysoký, protože Československo bylo přece vítězný stát, nižší paritu nebo pokles hodnoty koruny považoval za národní potupu. Zdroj: Klimek, Antonín, 30. 1. 1933 Nástup Hitlera k moci. Začátek konce Československa. Havran, Praha 2003.
„Obyvatelia (Slovenska) sa stále cítia byť Čechmi a prajú si patriť do nového štátu. Na Slovensku nebol nikdy žiaden náznak separatizmu. Zvíťazil rovnaký jazyk, rovnaké myšlienky a rovnaké náboženstvo.“ (E. Beneš 5. februára 1919, v diskusii pred najvyšším orgánom Mierovej konferencie – Radou desiatich.) Zdroj: Igor Uhrík: Postavenie Slovákov, 1918 ‒ 1925, str. 20.
„Slovenský jazyk je archaickým dialektom češtiny; každý Slovák rozumie po česky a každý Čech rozumie po slovensky.“ Zdroj: Memorandum Uznanie Československej národnej rady a československej armády, 31. august 1918.
Spracoval: (mrs) – Foto: internet
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Ivan MRVA: Čechoslovakizmus sa stal nástrojom na asimiláciu Slovákov
- To, že čechoslovakizmus sa stal nástrojom na asimiláciu slovenského národa, netvrdia len pronárodní historici a publicisti, ale aj zahraniční odborníci. Termín čechoslovakizmus nie je celkom správny ‒ bol to čechizmus. Podľa predpokladov aj samotného T. G. Masaryka sa slovenský národ v priebehu polstoročia mal prostredníctvom škôl, médií, kultúry i zmien v lexike slovenského jazyka čechizovať. Prijať češtinu a počeštiť sa podobne ako Moravania. O pokusoch asimilovať Slovákov pomocou rôznych nástrojov otvorene hovorili aj mnohí Slováci, dokonca i na pôde pražského snemu. Vďaka silnému odporu Slovákov sa však čechizácia nedarila, a tak pražská politická reprezentácia nasadila trocha miernejšie metódy, ktoré však mali viesť k tomu istému cieľu. Musím tu spomenúť výrok Martina Rázusa, ktorého nemožno podozrievať z nelojálnosti k Československej republike. S radosťou vítal jej vznik, no rýchlo prišlo jeho sklamanie. Rázus hovoril, že v republike sú tri národy: protežovaný národ český, krivdený národ slovenský a nejestvujúci národ československý, ku ktorému sa hlásia tí Slováci, ktorí by chceli mať niečo z výhod národa českého. Do štátnych služieb mohol vstúpiť len Čech alebo Čechoslovák, ak práve český brat nebol poruke, no nikdy nie Slovák. Zo 137 generálov v čs. armáde Slováci mali len jedného ‒ Rudolfa Viesta, aj on bol len brigádnym generálom. Pre istotu vždy o sebe vyhlasoval, že nie je Slovák, ale Čechoslovák.
Je pravda, že česká vládnuca politická reprezentácia vnímala Slovensko ako dobyté územie. Súhlasíte s ich názorom?
- V dokumentoch z rokov 1919 ‒ 1920 sa o Slovensku často hovorí ako o okupovanom území. Masaryk sa hrdil, že on oslobodil Slovensko. Poznáme vyjadrenia o Slovensku, „že bude naši kolonií“. Slovenskí opoziční poslanci v Prahe často hovorili o kolónii alebo polokolónii. Keď si pripomenieme, ako sa Slováci uplatňovali v armáde, na železniciach, v žandárstve aj v najvyšších štátnych orgánoch, ako boli ministerstvá, prezidentská kancelária a podobne, kde z vyše jedenásťtisíc zamestnancov bolo len 1,16 percenta Slovákov, a to ešte v roku 1938, musíme potvrdiť, že Slovensko bolo polokolóniou.
O situácii v medzivojnovom Česko-Slovensku sa v tomto smere vyjadrovali aj zahraniční diplomati. Aký signál vysielali svojimi depešami do zahraničia?
- Americkí diplomatickí zástupcovia aj britský veľvyslanec sa kriticky zmieňovali o stave demokracie v ČSR, ako aj o obmedzenej slobode slova a prejavu. Hovorili o mäkkej diktatúre vládnucej kliky z Pražského hradu, kde sídlili obaja Pred piatimi rokmi vyšla brožúrka s príznačným názvom Prečo nemá byť 28. október našim štátnym sviatkom?, kde sa o názoroch diplomatov môžete podrobnejšie dočítať. Nie je to veľmi povzbudzujúce čítanie pre večných obhajcov masarykovsko-benešovskej demokracie.
Časť týchto historikov, novinárov a politikov si myslí, že 28. október by nemal byť štátnym sviatkom Slovákov. Ste rovnakého názoru?
- Iste, je to štátny sviatok zaniknutého štátu, ktorý síce zohral v našich dejinách aj pozitívnu rolu ‒ ako ostatne aj Uhorsko, rakúska monarchia. Ak chceme mať štátny sviatok v októbri, nech je to 6. október vyhlásenie autonómie, o ktorú sa naši predkovia márne usilovali počas celej existencie prvej Československej republiky, hoci nám bola sľúbená.
Mnohí českí a slovenskí historici a politici vnímajú tzv. českú intervenciu na Slovensko ako akúsi bratskú výpomoc. Aký je váš názor?
- No nehovoril by som o bratskej výpomoci. Obsadenie Slovenska bolo logickým následkom plánu osamostatnenia Českých zemí a zväčšiť ich o Slovensko. Bezpochyby príchod českých vojsk utlmil anarchiu aj rabovanie, ktoré v tom čase Slovensko zažívalo.
Objavujú sa rôzne svedectvá okolo prijímania Martinskej deklarácie. Okrem tzv. tajnej klauzuly sa hovorí aj tom, že niektorí slovenskí politici vedome pretlačovali myšlienku čechoslovakizmu.
- Na Slovensku bola už na sklonku 19. storočia sformovaná na Prahu silno orientovaná pročeská skupina. Jej členovia sa integrovali okolo časopisu Hlas a boli v dlhodobom konflikte s Martinom, najmä so Svetozárom Hurbanom Vajanským, a neskôr i s Andrejom Hlinkom. Takzvaní Hlasisti sa stali hlavnými protagonistami čechoslovakizmu a za výhody, ktoré dostali od Prahy, by nedbali, aby sa Slováci stali Čechmi. Samotná Martinská deklarácia je politicky naivný a značne konfúzny dokument. Časť slovenskej reprezentácie sa bez predbežných podmienok a akýchkoľvek záruk prihlásila do spoločného štátu s Čechmi. Navyše jej pôvodný obsah bol svojvoľne pozmenený Milanom Hodžom. Z právneho hľadiska teda stratil platnosť. V tejto deklarácii sa raz hovorí o slovenskom potom i o československom národe Martinská deklarácia sa skutočnosti nazývala Deklarácia slovenského národa, ale zvykne sa nazývať Martinská, akoby bola nejakým vyhlásením výboru mesta Martin. Aj v tomto názvoslovnom posune môžeme vycítiť tú tendenciu, ktorá sa presadzovala – slovenský národ nejestvuje, sú to Česi rozprávajúci a píšuci svojim dialektom. To tvrdil Masaryk a po ňom i ďalší. tajná klauzula bola zápisom z ďalších debát, kde sa stanovilo, ale právne nepodchytilo, že po desiatich rokoch spoločného štátu sa nanovo uzavrie dohoda o jeho ďalšom pokračovaní alebo rozdelení. Aj tieto zápisy sa stratili a spochybnili. Takže sumárne môžeme povedať, že vznik Česko-Slovenska zo štátoprávneho hľadiska bol zo slovenskej strany výslednicou naivity, neskúsenosti, dôverčivosti a chytráctva niektorých činovníkov v Martine. Môžeme to však ospravedlniť revolučnou dobou na sklonku vojny, veď neboli sme sami, čo potom doplatili na sladké reči. Aj v politike platilo a platí i dnes staré slovenské porekadlo: Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú.
Môžeme napriek veľkej kritike vtedajších pomerov pozitívne vnímať vznik Československej republiky v rámci moderných slovenských dejín?
- Určite. Slováci sa zbavili päťdesiatročnej maďarskej supremácie. Ožil slovenský jazyk, literatúra i žurnalistika. Nie nadarmo sa hovorí o generácii rozviazaných jazykov. Vyparili sa nezmyselné obvinenia z panslavizmu za verejné používanie slovenskej reči. Mnohí maďarizmom napáchnutí príslušníci slovenskej inteligencie sa opäť hlásili k národu, z ktorého pochádzali. Poslovenčilo sa školstvo. V školách sa oficiálne vyučoval československý jazyk, a keď si žiak na zošit napísal slovenský jazyk, mohol byť za priestupok disciplinárne potrestaný. Už v auguste 1919 Ministerstvo školstva a osvety evidovalo na Slovensku vyše štyritisíc učiteľov Slovákov. Na prahu prvej svetovej vojny ich bolo podľa uhorskej štatistiky niečo viac ako štyri stovky. Na tento veľký nárast v priebehu niekoľkých mesiacov od prevratu ministerstvo poznamenalo, že vyše tri tisícky z nich sú tzv. Novoslováci, teda tí, čo sa v zmenených pomeroch prihlásili k národu, z ktorého pochádzali. To vyvracia tézy o tom, že slovenská inteligencia v čase zániku monarchie ani nejestvovala. Bolo dosť vzdelaných Slovákov, no väčšina z nich boli tzv. tichí Slováci, prispôsobení pomerom v Uhorsku najmä vzhľadom na kariéru. Podobnú premenu slovenskej i českej inteligencie sme zažili aj po novembri 1989. Verejné pomery sa predsa len humanizovali a demokratizovali, zaviedlo sa všeobecné volebné právo aj pre ženy, osemhodinový pracovný čas a prijali sa aj ďalšie pozitívne Ale realisticky zmýšľajúci slovenský ľud situáciu v novom štáte hodnotil po svojom: „Z maďarského dažďa pod český odkvap.“ Bolo to následkom sociálneho úpadku Slovákov, ktorý síce ide aj na vrub vojny, no celé dve desaťročia ho pražská politická reprezentácia a ich slovenskí koryfeji nedokázali odstrániť.
Zhováral sa Matej MINDÁR - Foto: SNN