Vladimír Mečiar exkluzívne o vzniku Slovenska

thumbnail

EXKLUZÍVNE

Vladimír MEČIAR o formovaní úspešného príbehu samostatného Slovenska. Pri príležitosti tridsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva poskytol pre náš matičný dvojtýždenník exkluzívny rozhovor vtedajší slovenský premiér a hlavný spoluzakladateľ slovenskej štátnosti Vladimír MEČIAR.

  • Akousi prechodnou fázou vzniku samostatnej Slovenskej republiky bolo prijatie ústavného zákona o česko-slovenskej federácii počas dubčekovskej jari v roku 1968. Aké objektívne okolnosti vplývali na jeho prijatie?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že ani jedna dohoda o spolužití Slovákov a Čechov v spoločnom štáte nebola z českej strany nikdy dodržaná. Po februárovom prevrate v roku 1948 slovenskí komunisti, ktorí sa v rámci komunistickej strany dožadovali väčších právomocí pre slovenské štátne orgány, boli označovaní za buržoáznych nacionalistov a zatýkaní. Neskôr po roku 1960 vznikla reakcia slovenskej inteligencie v podobe publikovaných dokumentov, ktoré hovorili prečo a akým spôsobom zaostávalo Slovensko za Českom. Hovorili tiež o tom, prečo bolo vtedajšie štátoprávne usporiadanie pre Slovákov nevýhodné. Hlavným dôvodom bol fakt, že sa prijal sovietsky model, v ktorom bol Sovietsky zväz vnímaný ako ruský štát, a preto bola aj Česko-Slovenská republika zákonite vnímaná ako český štát, v ktorom malo Slovensko nejakú formu autonómie, ktorá sa však v roku 1960 prijatím Ústavy Československej socialistickej republiky okresala na úplné minimum.

 

  • Ako reagovali českí komunisti na tieto aktivity?

Po tom, ako toto hnutie na Slovensku postupne rástlo, ktorého cieľom bolo pre slovenské orgány zaistiť väčšie právomoci s cieľom nie oslabiť Česko-Slovensko, ale posilniť vlastný národno-štátny rozvoj, boli jeho aktivity vo vedení KSČ vnímané veľmi zle. Po páde Antonína Novotného sa táto otázka spolužitia presunula na pôdu ÚV KSČ, ktorá sa následne implementovala do politických a demokratických zmien ako nová forma spolužitia.

 

  • Ako reagovali štáty Varšavskej zmluvy na otázku štátoprávneho usporiadania Česko-Slovenska?

Reagovali tak, že podporia akékoľvek vnútorné usporiadanie Česko-Slovenska. To znamenalo aj rozpad. Ale vtedy Slováci neprijali túto myšlienku a postavili sa za myšlienku federácie dvoch republík. Gustáv Husák sa istý čas zaoberal aj  myšlienkou konfederácie. Ale vyhovoril mu to Lubomír Štrougal. Nástupom normalizácie väčšina právomocí opäť prešla do Prahy. Federácia sa tak stala akýmsi decentralizovaným útvarom s obmedzenou pôsobnosťou, v ktorom slovenské štátne orgány toho až tak veľa nemohli.

 

  • Prečo sa slovenskí politickí predstavitelia v roku 1968 postavili proti myšlienke samostatného Slovenska?

Napriek tomu, že vtedajšia situácia historicky, aj z hľadiska susedských vzťahov, dozrela k tomu, že by nás uznali, ako národ sme ešte vnútorne neboli po ekonomickej ani politickej stránke pripravení mať vlastný štát. Uvedomte si, že Slovensko bolo oproti Česku vtedy ešte v stave veľkej zaostalosti. Boli potrebné nové investície a mnoho fabrík u nás vzniklo až po roku 1968.

  • Otázka úpravy štátoprávneho usporiadania sa naplno obnovila až po nežnej revolúcii. Už prvé Vyhlásenie VPN z 23. novembra 1989 obsahovalo okrem demokratizácie aj požiadavku, aby Slovenská národná rada sa stala skutočným parlamentom Slovákov. Ako je možné, že toto hnutie neskôr postupne vypustilo tieto národné požiadavky?

Po prvé, tie požiadavky v roku 1989 boli všeobecné a nedopracované. Neobsahovali predstavu o spoločnosti a systéme. Boli to skôr také všeobecné heslá, ktoré boli vtedy populárne aj v SNR. Praha vždy robila tak, že si časť Slovákov vyrobila. Vyrobili si aj Ferka Mikloška ako predsedu SNR. Vyrobili si aj vedúcich predstaviteľov VPN...

 

  • Aký máte názor na nezvolenie A. Dubčeka za prezidenta Česko-Slovenska po Gustávovi Husákovi?

To, že ho nezvolili za prezidenta, je výlučne vec slovenskej strany. Počas jedného rokovania federálnej vlády, respektíve komisie KSČ vedenej Ladislavom Adamcom s Václavom Havlom a ostatnými, sa Marián Čalfa rozhodol, že prejde na druhú stranu stola a typoval,  na koho staviť. Rozhodol sa pre Václava Havla. Cez prestávku išiel za ním a povedal mu, že dokáže vybaviť, aby boli okamžite voľby prezidenta a že komunisti vo Federálnom zhromaždení ho podporia. Na ďalšom rokovaní už Marián Čalfa sedel vedľa neho. Václav Havel pritom vedel o postavení Alexandra Dubčeka. Preto požiadali slovenskú stranu, aby to nejako s ním vyriešila.

 

  • Kto rokoval s Alexandrom Dubčekom, aby sa zriekol prezidentskej kandidatúry?

S Alexandrom Dubčekom rokovali Milan Kňažko, Ján Budaj a Miroslav Kusý. Rokovali s ním veľmi surovo, že ako komunistický predstaviteľ by nemal kandidovať za prezidenta a že by mal odísť a podobne. To vyvolalo, samozrejme, u Dubčeka averziu voči nim. Vyčítal aj mne každý kontakt s nimi. Keďže ten tlak z ich strany bol veľmi veľký, tak urobil ústupok a prijal funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia.

 

  • Aký bol váš vstup do vysokej politiky po Novembri 1989, ako hľadíte na prijatie funkcie ministra vnútra SR?

Bola to súhra náhod. Neviem celkom, kto ma odporučil Milanovi Čičovi, ale ten ma už v decembri 1989 pozýval na rozhovor s ponukou na funkciu ministra vnútra. Fakt je, že som to považoval za zlú robotu, a preto som hneď nereagoval na jeho pozvania. Až v januári 1990, keď riaditeľ podniku Skloobal Nemšová prišiel za mnou, že ignorujem predsedu vlády, bol som na jeho príkaz nútený vycestovať za Milanom Čičom do Bratislavy. Spolu s ďalšími dvoma ľuďmi som sa zúčastnil na pohovore. Bola ustanovená komisia, ktorá nás preverovala a vyberala spomedzi nás. Dávali mi otázky, na ktoré som vedel odpovedať. Potom si ma Milan Čič osobitne zavolal a povedal,  že by mal záujem, aby som sa stal ministrom vnútra,

 

Ako ste reagovali?

Povedal som mu, že jedine vtedy, ak budem mať plné personálne právomoci nad ministerstvom. Inak nie. On mi na to nedal odpoveď. Preto som mu povedal, že potom to nemôžem prijať. Vtom sa naraz ozval telefón z Prahy a volal Alexander Dubček. A Milan Čič mu hovorí, že som to práve odmietol. Následne si ma Dubček vyžiadal k telefónu a hovoril mi, či viem, aká hra sa hrá a čo bude, a že odmietnuť to nesmiem a že to poverenie musím prijať. Dosť dlho ma presviedčal. Ja som mu neustále hovoril, že ja som dosť slobodný na to, aby by som musel aj Alexandra Dubčeka počúvať. Domov som tak odchádzal s tým, že je to podstate vybavené, že nebudem ministrom vnútra. Ako som prišiel domov a hovorím manželke, že sa ti vrátil domov podnikový právnik, hneď ma zastavila a oznámila mi, že som mal práve telefonát od predsedu vlády Milana Čiča, že ma 11. januára 1990 vymenuje ako ministra, pretože VPN o tom rozhodlo. Na pohovore sa zúčastnil aj zástupca VPN, ktorý odišiel ohúrený mojím prehľadom...

 

  • Ako hodnotíte výsledok prvých slobodných volieb v roku 1990?

VPN bola pred voľbami v katastrofálnom stave, pretože prieskumy verejnej mienky ukazovali štyridsaťosempercentnú podporu pre KDH. Vtedy bola zvolaná porada VPN ako obrátiť veci v náš prospech. Ja som navrhol, aby sme okrem dobrého programu na našu kandidátku postavili osobnosti, medzi ktoré som rátal aj Alexandra Dubčeka a Milana Čiča. S týmto sme išli proti KDH. No a ďalšia vec, ktorá bola dôležitá, aby sme vyhrali, potrebovali sme dostať Jána Čarnogurského z Prahy. Naším plánom bolo predstaviť ho Slovákom, aby ho spoznali, pretože ako legenda bol neznámy. A čím viacej hovoril, tým mal menej priaznivcov.

 

  • Krátko po voľbách ste sa už ako slovenský premiér v lete 1990 stretli s českým náprotivkom Petrom Pithartom v Trenčianskych Tepliciach na rokovaní, ktoré sa týkalo rozvoľnenia federálnych kompetencií v prospech národných republík. Ako hodnotíte jeho výsledok?

Českej strane som na tomto stretnutí prvýkrát povedal, akú mám predstavu, a tá ju prijala. Prijal ju i podpredseda federálnej vlády Václav Valeš. Na rokovaní bol prítomný tiež bezpečnostný poradca Václava Havla, ktorý mal predtým na starosti filmovú réžiu, a preto otázkam štátoprávneho usporiadania vôbec nerozumel. On potom telefonoval Václavovi Havlovi, že je zle, aby okamžite prerušil dovolenku a prišiel, pretože sa rozpadá federácia.

 

  • Aká bola Havlova reakcia na výsledky rokovania z Trenčianskych Teplíc?

Na základe tohto stretnutia sa uskutočnilo rokovanie v Prahe medzi Václavom Havlom a jeho aparátom a slovenskou vládou, ktoré bolo veľmi problematické, pretože prečítali list istého disidenta, ktorý obvinil slovenskú vládu, že koná falošne poza chrbát národa a že klame celý národ všetkým, čo robí. Takže priebeh rokovania bol veľmi zlý a problematický.

 

  • Počas jesene 1990 vás časť slovenskej spoločnosti kritizovala za to, že ste ako predseda vlády odmietli podporiť matičnú formu návrhu jazykového zákona. Prečo?

Z jednoduchého dôvodu. Nemôžete bojovať na dvoch frontoch. Nemôžete mať proti sebe naraz Čechov aj Maďarov. Ten jazykový zákon v tej podobe, ako si ho predstavovala Slovenská národná strana, mal byť akýsi revanš za tie prechádzajúce obdobia. Ak by som to bol urobil, tak maďarská menšina sa spojí s Prahou proti nám.

 

  • Prišiel proces prijímania tzv. kompetenčného zákona v decembri 1990 poslancami Federálneho zhromaždenia...

Po voľbách 1990 už na spomínanom spoločnom rokovaní českej a slovenskej vlády v Trenčianskych Tepliciach prišla požiadavka, ak demokraciu, tak decentralizovanú posilnením právomoci republík. To bol ten tzv. kompetenčný zákon. Nehovorili sme o forme štátoprávneho usporiadania, ale povedali sme spoločne s Českou republikou, toto si budú riešiť republiky samy. Došlo však k prudkému boju medzi Prahou a Bratislavou. V Česku chceli odvolať aj Petra Pitharta. Ale tomu sme boli pomôcť. A skončilo sa to tým, že v čase, keď bolo záverečné rokovanie o prijatí tohto kompetenčného zákona, Česká republika a Slovenská republika sa nestotožnili s obsahom zákona a chceli jeho zmenu.  A vtedy prišiel Ferko Mikloško a oznámil rozhodnutie VPN, že mi ďalej zakazujú pokračovať v tomto rokovaní, a prevzal vedenie slovenskej delegácie, aj keď to bolo stretnutie vlády. Ja som to nazval zradou a povedal som, že pri tej zrade účinkovať nebudem.

 

  • Po vašom neskoršom odvolaní z funkcie predsedu vlády SR na jar 1991 ste založili Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Zastávali ste už v tom čase názor, že vytvorenie samostatnej Slovenskej republiky je nevyhnutným krokom?

Samozrejme. Dokonca na schôdzach HZDS bolo rozhodnuté, že sa nezúčastníme rokovaní o Česko-Slovensku. Dohodli sme sa, že na tam vyšleme iba pozorovateľa Milana Sečánskeho, ktorý bol síce člen vedenia HZDS a predseda ústavného výboru SNR, ale bol len v úlohe pozorovateľa. Nemal oprávnenie tlmočiť názor ani stanoviská. Jeho úlohou bolo len nás informovať, ako tie rokovania prebiehajú.

 

  • V ktorom období ste prešli z pozície zástancu zachovania Česko-Slovenska do pozície potreby vytvorenia samostatnej Slovenskej republiky? Presvedčil vás aj tlak zdola?

Myšlienka vytvorenia samostatnej Slovenskej republiky tu už bola veľmi dávno. Len sa o tom verejne nehovorilo. Bol som v istej  skupine ľudí, s ktorými som toto všetko konzultoval a pripravoval. No nešiel som s tým navonok. Bolo nás asi štyristo členov. Boli sme nepriatelia socializmu a socialistického tábora. Neustále nás preto sledovali. Bolo treba si preto dávať pozor a zachovávať mlčanlivosť. Už v roku 1968 bola postavená otázka obmedzenej zvrchovanosti. Bola to teória nejakého Bulhara a na jej základe prišli varšavské vojská k nám. Potrebovali sme sa najskôr naučiť vedieť rozlišovať pojem obmedzenej a úplnej zvrchovanosti. Následne bolo potrebné sa oboznámiť s tým, čo sa dialo do toho obdobia, a porovnať to s neskoršími udalosťami. Až sme prišli k záveru, že najlepšie východisko pre Slovákov je, aby boli sami. Mnohé prostriedky a kroky boli teda už dávno premyslené. Počítali sme aj s možnosťou, že bude revolúcia. Museli sme mať preto dopredu všetko naplánované, ako budeme potom postupovať a s akým programom predstúpime pred verejnosť, ako by mala vyzerať ústava a tak  podobne. Znovu zopakujem, že všetko to, čo sa po revolúcii z našej strany dialo, boli dopredu premyslené kroky.

 

  • Rozpad federácie mala pripravený pred nežnou revolúciou podľa mojich informácií aj česká strana. Vedeli ste o týchto dokumentoch?

Áno. Niekoľko dokumentov bolo prerokovaných v českej vláde aj v roku 1992.  Česká republika mala už vtedy vytvorené hmotné a politické rezervy a pripravovala napríklad i presun Rómov na Slovensko. Tých vecí tam však bolo oveľa viac. Boli to oficiálne prerokované prísne tajné dokumenty. Dnes už to môžem povedať. Jeden z tých viacerých dokumentov mi priniesol vtedajší člen českej vlády Jaroslav Šabata. Otvorene mi vtedy povedal: „Žijeme niekoľko rokov spolu a toto je poza tvoj chrbát pripravené. Takto dopadneš.“ V tom čase som bol ešte v opozícii a videl som, že komplexný plán rozdelenia neexistuje. Pripravovalo sa len  jednostranné oddelenie.

 

  • Ako sa na pripravovala na možný rozpad federácie vtedajšia slovenská vláda?

Nijako. U nás sa len kecalo a nerobilo sa prakticky nič. Nijaká príprava.

 

  • Na Vianoce 1991 ste so slovenskou inteligenciou ešte ako opozičný politik prijali vyhlásenie, že idete vytvoriť samostatnú Slovenskú republiku...

Ako ste správne povedali, toto vyhlásenie sme urobili so slovenskou inteligenciou k vlastným občanom, ale aj národom sveta. Oznamovali sme im, že urobíme zvrchovanosť a samostatnosť.

 

  • Ako vnímate princíp zákazu majorizácie uplatňovaný v slovenskej a českej časti Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, ktorý chcela po nežnej revolúcii zrušiť najmä česká strana?

Bolo veľmi veľa názorov, ako by malo vyzerať štátoprávne usporiadanie a vzťahy Slovákov a Čechov. Boli aj názory proti samostatnosti republík. Treba povedať, že na českej strane neboli oficiálne prediskutované. Vždy to nejako zahmlievala akousi jednotou národa, cieľov, opatrení a demokracie. Argumentovala tiež, že Slováci a Česi patria spolu a že teda načo je tu majorizácia, veď predsa budeme mať jednu snemovňu, symboly a tak podobne. Oficiálne presadzovala unitárny štát, pri ktorom by Slováci stratili tú ochranu, ktorú mali cez slovenskú časť Snemovne národov, že mohli hovoriť do vecí aj samostatne.

 

  • Aké argumenty najčastejšie používala česká strana na prospech unitárneho štátu?

Hovorila napríklad, že načo je nám toľko štátnych úradníkov. Kritizovala tiež množstvo politických strán. Prichádzala s vecami, ktoré boli likvidačné voči Slovákom ako politickému subjektu, a to nielen z  medzinárodného hľadiska, ale aj z hľadiska vnútorného. Tých rečí bolo veľmi veľa, prečo by sme nemali byť samostatní. Napríklad, že čo chceme, veď sme predsa boli len vo fašistickom štáte, a či si myslíme, že nás v zahraničí ako fašistov niekto prijme a uzná. Niektorí jej predstavitelia sa nás tiež pýtali, či chceme ísť do občianskej vojny, ktorá u nás po rozpade federácie vznikne, alebo či chceme byť po hospodárskej stránke žobrákmi a platiť za jednu českú korunu tridsať slovenských. Hovorili tiež, že ak chceme byť samostatní, tak Česká republika nám nič nedá. Preto sa nás pýtali, čo budeme potom robiť a či vyžijeme. A potom tam ešte bola jedna finta, že nás spravia cez Václava Havla a cez privatizáciu, pretože sa vytvoril federálny privatizačný fond, do ktorého dali Slováci viac majetku ako Česi. Týmto spôsobom mali tieto majetkové vzťahy udržať federáciu pokope.

 

  • Akým spôsobom ste reagovali na tieto veci?

Napríklad u Václava Havla sme išli na otvorenú diskreditáciu a pýtali sa ho, že čo to ako Slovákom robíš? Keď v roku 1991 chcel prevziať moc a nastoliť prezidentský režim, ktorý bol predmetom diskusií, sme ako opozícia zvolali do Brezna veľké niekoľkotisícové zhromaždenie, na ktorom ľudia jednohlasne schválili, že ideme za samostatný štát. Iba dve alebo tri ruky boli za Česko-Slovensko. Bolo to verejné hlasovanie za prítomnosti všetkých Slovákov. Malo to zmysel, pretože sa to po celom Slovensku šírilo ako lavína.

 

  • Ako hodnotíte rokovania o štátoprávnom usporiadaní počas vlády Jána Čarnogurského, ktorých výsledkom bola Mílovská zmluva?

Túto dohodu nikto nikdy neprerokoval. Predsedníctvo SNR ju neschválilo a Predsedníctvo ČNR sa ňou ani nezaoberalo, ale vydalo vyhlásenie ‒ nech to riešia tí, čo prídu po nás.

 

  • Aký vplyv mala ekonomická politika Václava Klausa na slovenskú ekonomiku po nežnej revolúcii?

Tak takto. Reformy Václava Klausa neboli zlé v prvej fáze transformácie ekonomiky, pretože zabránili  hyperinflácii, ktorá bola vo všetkých okolitých štátoch. U nás nebola. Ale neskôr sa ukázala jedna vec ako neriešiteľná. Na Slovensku padlo množstvo odvetví, a preto bolo potrebné veľa peňazí na jeho ekonomickú obnovu.  Václav Klaus, ale aj Vladimír Dlouhý konštatovali, že na to nemáme.

V. Mečiar na stretnutí s americkými Slovákmi. Vedľa neho ich predseda J. Vacval.
  • Takže z tohto podhľadu sme boli v rámci nového trhového hospodárstva pre Česko ekonomickou príťažou...

Presne tak. V novom systéme malo Slovensko zo začiatku obrovské problémy postaviť sa na nohy. Ale dokázali sme to.

 

  • Do akej miery česká strana očakávala, že do pár mesiacov samostatné Slovensko ekonomicky skrachuje?

Česi očakávali, že keď sa Slováci osamostatnia, tak potom o pár mesiacov prídu poprosiť, aby sa mohli do spoločného štátu opäť vrátiť.

 

  • Na jednej strane to bolo z ich strany nelogické, keďže už v roku 1991 mali plán rozpadu Česko-Slovenska.

To máte pravdu, ale keby sme sa mali s Čechmi teoreticky opäť spojiť,  tak za veľmi prísnych podmienok. Neboli by už žiadne slovenské orgány ‒ iba československé. Zriekli by sme sa vlastnej identity. To by bola cena, čo by sme za to zaplatili.

 

  • Prejdime teraz k rozhodujúcim voľbám 1992. Ako prebiehali prvé rokovania s ODS?

Na prvé rokovanie s ODS sme boli pozvaní do Brna. Počas cesty mi telefonoval Jaroslav Šabata, aby som sa u neho predtým zastavil v byte. Oznámil mi, že Václav Havel ma žiada, aby som nerokoval s ODS, ale išiel rovno k nemu do Prahy na rokovanie, že sa dohodneme o všetkom. Ja som mu na to odpovedal, že českí občania mi vybrali Václava Klausa, a preto budem najskôr rokovať s ním. Zároveň som Šabatovi povedal, že neodmietam rozhovory s Václavom Havlom, keď sa s Václavom Klausom na všetkom dohodneme. Keď sme potom ako delegácia HZDS prišli na rokovania s delegáciou ODS, tak som požiadal pána Klausa, aby sme si najskôr išli sadnúť len my dvaja a delegácie nech počkajú. Chcel som s ním osobne dohodnúť procedúru, ako budeme rokovať. Dohodli sme sa, ako budeme postupovať, a spoločne sme sa potom vrátili naspäť k našim delegáciám. Obaja sme boli  šokovaní, keď sme videli, že obe delegácie boli rozídené a nahnevané na seba. Okrem predsedov paralelne rokovali aj samotné delegácie s úplne opačným výsledkom. Rokovania za slovenskú stranu sa ujal Michal Kováč, ktorý navrhol českej strane vytvoriť obchodno-obranné spoločenstvo. Také niečo neexistuje nikde vo svete. Preto sa česká strana urazila a oznámila nám, že majú z volieb zmocnenie ísť aj hneď cestou dvoch samostatných štátov. Aj samotný Václav Klaus sa rozhneval. Musím povedať, že naozaj oprávnene. Vyzval som preto svoju delegáciu, aby nehovorila o veciach, o ktorých sme nikdy nerozprávali. Potom sme si s českou stranou určité veci vysvetlili a pokračovali v ďalších rokovaniach.

 

  • Objektívne treba povedať, že niektorí členovia HZDS v tom čase stále presadzovali formu konfederácie...

Áno, rozprávali sme sa vo vnútri HZDS aj o variante konfederatívneho modelu, pri ktorom by niektorými kompetenciami disponoval konfederatívny prezident s tým, že by boli Česká republika a Slovenská republika právnymi subjektmi. Potom sa nás česká strana opýtala, načo by nám bol taký prezident a čo by mal riešiť, keď sme chceli byť samostatným subjektom. Ako prvý, kto vyslovil myšlienku: „Ak nie funkčná federácia, tak samostatné štáty,“ bol Václav Klaus. My sme na to tiež mysleli, ale báli sme ako prví takú myšlienku vysloviť.

 

  • Niektorí kritici dodnes hovoria, že v otázke rozdelenia federácie, malo byť vypísané referendum. Odvolávajú sa pritom na ústavný zákon o referende č. 327/1991 Zb. Ste rovnakého názoru?

To nebol ústavný zákon o vystúpení z federácie, ale ústavný zákon o nevystúpení z federácie. Keď som sa o tomto zákone rozprával s Václavom Havlom, on mi sám povedal, že ho prijali a urobili preto, aby sa nedalo vystúpiť. Bol to len zákon o začatí rozhovorov. No tie rozhovory už fakticky prebiehali. A tie sa mali podľa tohto zákona iba začať. Ale neboli vyriešené žiadne dôsledky ani obsah. Čo ak by jeden štát bol za a druhý proti? Tie sa dopĺňali ústne. A ústne bolo z českej strany povedané, že ak vystúpite, tak bez majetku, ktorý zostane majetkom federácie. Mohli sme vystúpiť len stým, čo sme mali. Ale drvivá väčšina podnikov bola majetkom federácie.

 

  • Hovoríte, že jeho prípadné vypísanie by nič podstatné nevyriešilo?

Presne tak. To referendum bolo zbytočné. Po prvé, prešli sme voľbami, ktoré nám dali istý pomer síl. Po druhé, všade, kde sme ako strana prišli, sme pred voľbami hovorili, že sa  pokúsime s českou stranou dohodnúť, a pokiaľ sa nedohodneme, bude samostatnosť. V Česku sa povedalo to isté. Pokiaľ išlo o nálady za samostatnosť, tak boli väčšie v Českej republike ako na Slovensku. U nás bolo viacej strachu. Podľa výskumu Masarykovej univerzity bola väčšina Čechov za rozdelenie.

 

  • Aká by bola podľa vás spoločensko-politická situácia, ak by len Česká republika odhlasovala v referende vystúpenie z federácie?

Nastal by totálny chaos. Ako Slovenská republika by sme boli novovznikajúcim štátom s majetkom federácie. Také niečo by nebolo možné. Čiže všetci tí, ktorí kričia o referende, najmä z VPN, to berú ako poslednú zúfalú zhnitú slamku, aby povedali, že v niečom mali pravdu. Nemali v ničom. Žiadne referendum nebolo možné. A potom, keď zoberieme, tak bolo ratifikačné referendum. V roku 1994 boli voľby. Kandidovala strana za obnovu Česko-Slovenska. Nemala ani jedno percento. Jej šéfkou bola Iveta Radičová. My sme hovorili ľuďom, že môžeme urobiť referendum o takej závažnej otázke, keď bude dohoda obidvoch strán. Ale hneď prvý večer česká strana nám oznámila, že referendum robiť nebudú. Povedali nám, že keď chceme, máme si ho robiť sami, že oni dostali mandát vo voľbách, ktorý bol aj  na rozdelenie štátu. Čo sme mali potom robiť iné? Takže je to taká zhnitá slamka, ktorej sa držia všetci tí, čo prehrali a pokazili všetko.

V. Mečiar a arcibiskup J. Sokol.
  • Najdôležitejším ústavným aktom zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sa stal ústavný zákon o zániku ČSFR, prijatý 25. novembra 1992 oboma komorami Federálneho zhromaždenia (Snemovňa ľudu a Snemovňa národov). Ako hodnotíte s odstupom času jeho obsah?

Bola to jediná medzinárodne uznaná právna norma, ktorá bola pripravovaná aj medzinárodnými odborníkmi, aby sme neporušili nijaké medzinárodné právo a povedali, že Česko-Slovensko zaniká, pretože mohlo zaniknúť len ústavným zákonom.

 

  • Ako ovplyvnilo prijatie ústavného zákona o zániku ČSFR rýchle uznanie dvoch samostatných nástupníckych štátov Slovenskej republiky a Českej republiky?

Malo to rozhodujúci vplyv. My sme boli v druhej polovici roka 1992 pozvaní do Spojeného kráľovstva, ktoré bolo vtedy predsedajúcim štátom Európskej únie a Česko-Slovensko bolo jej asociovaným členom. Nastala tak otázka, ako sa majú oni zachovať k nám po rozdelení. Na rokovaní sa dohodlo, že ich postoj k Čechom a Slovákom bude rovnaký ako k dvom rovnoprávnym subjektom, ktoré uznajú za nástupnícke štáty, ak vývoj prebehne pokojne. Spolu so mnou sa na tomto rokovaní zúčastnil Václav Klaus a Antonín Baudyš.

 

  • Neobávalo sa zahraničie napriek tomu nejakého vojenského konfliktu?

Samozrejme, že sa báli. Nemali záujem, aby sa stredná Európa uberala balkánskou alebo ruskou cestou.

 

  • Naozaj hrozil v bývalom Česko-Slovensku krvavý konflikt medzi Slovákmi a Čechmi, ak by ste sa ako politici nedohodli?

Dnes už poviem že áno. V Českej republike boli na to vydané aj konkrétne pokyny. Pripraviť sa mali útvary aj na násilné prevzatie moci na Slovensku. Napriek tomu, že to bolo prísne utajované, vedeli sme o tom. Osobne mi to prišiel povedať veliteľ, ktorý bol vymenovaný za veliteľa na Slovensku. Mal na to poverenie od ministra vnútra s Havlovým súhlasom. Preto sme sa zariadili a nebolo nič. ODS nebola nikdy takto naladená. Tieto veci išli od istej časti politického spektra, ktorá si chcela dať po hube. Chcela použiť armádu, ale podarilo sa nám dosiahnuť, že  bola nepoužiteľná.  Akými cestami a cez koho sa nám toto podarilo, o tom sa už nepíše.

 

  • Rozprávali ste sa o tomto osobne aj s Václavom Havlom?

Keď som išiel po voľbách na prvé stretnutie s Václavom Havlom, na ktoré som bol pozvaný, cestou po schodoch ma sprevádzal jeho tajomník. Hovoril mi, že Václav Havel mi odkazuje, že si môžem o čokoľvek požiadať a bude mi splnené. Bol som veľmi prekvapený, pretože to bola ponuka na korupciu. Tak sme išli ďalej, ale nehovoril som nič. Po krátkom čase sa ma opäť spýtal to isté. Opäť som nehovoril nič. Ale keď sa ma do tretice opýtal to isté, tak som sa ho opýtal, či môžem chcieť veľa. On mi na to odpovedal, že môžem. A moja odpoveď bola: „Chcem jeho hlavu!“ Týmto spôsobom boli poznamenané aj prvé rokovania, na ktorých som Václavovi Havlovi veľmi otvorene vysvetlil, prečo už nemôže byť prezidentom Česko-Slovenska. Padla mu cigareta na zem. Pomyslel som si, že ja ti ju už dvíhať nebudem, lebo on si ju sám už zdvihnúť nemohol, pretože sa mu ruky triasli. Čiže ten rozhovor bol veľmi úprimný. Nebudem hovoriť o jeho obsahu, ale povedal som mu toho veľmi veľa. Potom pre delegáciu nechal pripraviť obed. A pri tomto obede som mu pripomenul, že viem o príprave vojenského zásahu na Slovensko a že sme konšpirovali a na všetko sa pripravili. Vtedy mu vypadol príbor z rúk, stuhli oči a tvár a viacej nejedol a nerozprával. Len nám podal ruky pri odchode. Čiže už tam to bolo potvrdené, že nebude mať podporu od nás na funkciu prezidenta. A preto to potom aj riešil tak, že urobil gesto, že po prijatí Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR sa vzdal funkcie. O tom, že sa vzdá, som vedel. Ján Čarnogurský mu utekal oznámiť, že zvrchovanosť bola prijatá. Ja som počúval ich rozhovor. Hneď na to som mu z druhého telefónu zavolal a povedal, že nech nerobí vyhlásenia, ktoré poznačia negatívne život našich národov. Vravel som mu, že svoju abdikáciu môže s prijatím zvrchovanosti spojiť, ale nech to rozumne zváži a nech sa štátnicky prenesie nad to, že už nie je prezident. Toto bol náš posledný rozhovor.

 

  • Prečo si česká strana zachovala vlajku bývalého Česko-Slovenska napriek tomu, že ústavný zákon o zániku ČSFR zakazoval takúto možnosť?

My sme dali protest, ale, samozrejme, česká filozofia je česká. Tak kým predtým ten modrý roh siahal do polovice, tak teraz siaha do tretiny. Takže to je podľa nich  už iná vlajka. A boli by sme museli viesť medzinárodný spor. Ale ich pozmenenú vlajku uznalo OSN ako platný symbol.

 

  • Ako hodnotíte tridsaťročný príbeh samostatnej Slovenskej republiky ako subjektu medzinárodného práva?

Slovenská republika bola založená dobre, keď všetky vlády a všetkých prezidentov vydržala. Keby nemala pevnejší základ, tak by to bolo zlé.  Ale čo je veľká katastrofa, je fakt, že tu mohol život vyzerať inak. Každá jedna zmena, ktorá u nás prichádzala, znamenala nový začiatok a novú koncepciu, ktorá sa nikdy za štyri roky nedala a nedá dokončiť.

 

  • Akú budúcnosť má podľa vás Slovenská republika v strednodobom a dlhodobom horizonte za súčasnej medzinárodnopolitickej situácie?

Musíme si uvedomiť svoju polohu v strede Európy. Musíme si uvedomiť svoj počet, že je nás 5,4 milióna. A musíme si tiež uvedomiť geopolitiku, ktorá sa vyvíja tak, že sme kdesi na hranici časovo bližšej neurčenej tretej svetovej vojny. My sme sa dali do jednej vojny vtiahnuť s Nemcami proti Rusom. Dnes sa história tretíkrát opakuje. Ak sme sa z tých dvoch nepoučili, tak sme nepoučiteľní hlupáci. My nepotrebujeme sledovať záujmy veľmocí, ale musíme definovať svoje záujmy, ktoré následne budeme presadzovať aj voči veľmociam.

 

  • Aký je váš odkaz pre našich čitateľov a všetkých Slovákov?

Od čias Svätopluka ste nemali vlastný štát. Žili ste s cudzími záujmami, s cudzími bremenami a dostali ste sa na pokraj národnej a kultúrnej existencie.  Získali ste vlastný štát ako nástroj na uchovanie svojej národnej, historickej a kultúrnej identity. Boli ste vo svete uznaní ostatnými národmi ako rovnocenný partner. Neberte si tieto výdobytky sami svojou ľahostajnosťou a ľahkovážnosťou.

 

Zhováral sa Matej MINDÁR ‒ Foto: archív

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.