Skončila sa, či pokračuje? V súvislosti so stále intenzívnejšou angažovanosťou USA a NATO v záležitostiach Ukrajiny, zbedačenej “oranžovou revolúciou”, následkami štátneho prevratu a občianskou vojnou, sa vo verejnosti čoraz viac ozývajú otázky, či sa vlastne studená vojna rozpadom ZSSR a jeho mocenského bloku skončila, či pokračuje, alebo sa práve začína nová studená vojna, tentoraz už proti nekomunistickému Rusku. Na to, aby sme si na takéto otázky mohli seriózne odpovedať, musíme najprv vedieť, čo vlastne tá studená vojna bola a najmä, aké skutočné ciele sledovala. Podľa disponibilných oficiálnych definícií (napríklad Malá slovenská encyklopédia Beliana, SAV Bratislava 1993) „studená vojna bola nevojenská konfrontačná politika štátov a zoskupení (konflikt Východ-Západ); za jej začiatok sa považuje Churchillov prejav vo Fultone 5.3.1946, v ktorom žiadal vytvorenie angloamerického vojenského zväzku na boj s východným komunizmom. ... Koniec studenej vojny po nástupe Gorbačova a najmä po páde komunistických režimov vo východnej Európe roku 1989.”
■ NEPRESNÁ A NEÚPLNÁ
Toľko akademická definícia. Treba však povedať, že je veľmi nepresná a neúplná ˗ zrejme bola ovplyvnená naivnými politickými ilúziami po prevrate roku 1989. Studená vojna je totiž čisto americký strategický projekt, ktorý mal vytvorením sústavy vojenských paktov a siete vojenských základní pod velením USA obkľúčiť a vojensky ohrozovať Sovietsky zväz a jeho spojencov a vnúteným intenzívnym zbrojením (najmä nukleárnym!) ich ˗ ako ekonomicky slabšieho partnera, mal donútiť k politicko-vojenskej kapitulácii alebo k hospodárskemu krachu. Takže to nebol “konflikt Východ-Západ”, ale celkom jednoznačne to bola konfrontácia Západ-Východ, ktorej iniciátormi a usmerňovateľmi boli a dodnes sú výlučne Spojené štáty americké, a preto sa od samého začiatku mala nazývať korektným názvom americká studená vojna. Sovietsky zväz na rozpútanie a dlhodobé udržiavanie takejto nákladnej konfrontácie nemal po druhej svetovej vojne dosť ľudských ani materiálnych zdrojov. Veď z necelých 40 miliónov európskych ľudských obetí druhej svetovej vojny bolo vyše 21 miliónov občanov ZSSR a v pomere materiálnych vojnových škôd bol tento rozdiel oproti západným európskym štátom ešte priepastnejší. A podobné obrovské straty utrpeli aj jeho povojnoví spojenci a susedia, najmä Poľsko a bývalá Juhoslávia.
■ FULTONSKÝ PREJAV
Deklarovaným oficiálnym cieľom americkej studenej vojny bola likvidácia komunistických režimov v uvedených štátoch, skutočným cieľom jej strojcov však bola a evidentne aj naďalej zostáva likvidácia suverenity uvedených štátov a vlastnícke ovládnutie či privlastnenie si najhodnotnejších segmentov ich národného bohatstva a hlavne nesmiernych prírodných zdrojov Ruska. Doterajší „vývoj“ vo všetkých postkomunistických štátoch od prevratu až doteraz to celkom jednoznačne dokazuje.
Za začiatok americkej studenej vojny sa všeobecne považuje prejav britského ministerského predsedu Winstona Churchilla 5. marca 1946 v americkom mestečku Fulton. Jeho vystúpenie bolo vopred konzultované a odsúhlasené americkým prezidentom H. S. Trumanom a Churchill v ňom vyhlásil, že USA prevezmú do rúk vedenie “slobodného sveta”, že tajomstvo výroby atómovej bomby sa za žiadnu cenu nesmie dostať do rúk medzinárodnej organizácie (6. 8. 1945 bola zničená Hirošima a 9. 8. 1945 Nagasaki) a že na hraniciach komunistických štátov (ktoré vtedy, okrem ZSSR, ešte vôbec neboli komunistické!) bude spustená železná opona.
■ BOJ S KOMUNIZMOM
Po volebnom víťazstve labouristov v Británii však Churchill stratil svoju politickú pozíciu a tak tri roky cestoval po západnom svete a burcoval občanov na “boj proti komunizmu”. Pritom v marci 1949 na veľkom zhromaždení v New Yorku po prvý raz použil výraz studená vojna a vyzval na založenie protikomunistických vojenských organizácií pod velením USA. A potom sa už zhurta zakladalo ˗ roku 1949 v Európe pakt NATO, v roku 1951 vojenský pakt USA - Japonsko, v roku 1954 pakt pre juhovýchodnú Áziu SEATO a v roku 1955 aj Bagdadský pakt CENTO. Do roku 1955 bol Sovietsky zväz a jeho spojenci na euroázijskom kontinente totálne obkľúčený týmito americkými vojenskými paktmi a základňami, a tak bola v uvedenom roku, ako protiváha tohto vojenského obkľúčenia, nakoniec vytvorená Varšavská zmluva.
V tom čase už americká studená vojna dávno bežala na plný plyn. Jej podstata spočívala v tom, že USA, ktoré si po celý čas jej trvania udržiavali pred ZSSR značný predstih pri vývoji a výrobe jednotlivých štádií nukleárnych zbraní i ostatných zbraní hromadného ničenia a ich nosičov, permanentne tým ohrozovali ZSSR a jeho spojencov možnosťou vyvolania ničivej nukleárnej vojny. Ak Sovietsky zväz chcel možnosti vyvolania takej ničivej vojny zabrániť, musel si vytvoriť podmienky pre rovnako hrozivý protiúder, čiže musel sa pokúsiť držať krok s USA a jeho západnými spojencami vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia. To ho ako ekonomicky slabšieho partnera po desaťročia značne brzdilo v hospodárskom i sociálnom rozvoji, čím bol vlastne zámer amerických jastrabov a strojcov studenej vojny splnený ˗ alebo sa Sovietsky zväz vzdá vnútených pretekov vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia a vo vhodnom čase môže byť zlikvidovaný v nukleárnej vojne, alebo sa pokúsi v tomto šialenom zbrojení držať krok s ekonomicky silnejšími USA a ich spojencami a tým sa skôr či neskôr dostane do ekonomickej krízy a katastrofy.
■ NA POKRAJI APOKALYPSY
To, že takáto apokalyptická politika priviedla ľudstvo niekoľkokrát až na okraj totálneho zničenia a tam ho až dodnes udržuje, to zrejme strojcov americkej studenej vojny nezaujímalo a dodnes nezaujíma. Hoci aj vo Washingtone i Pentagone bolo našťastie vždy zopár múdrych a statočných osobností, ktoré svojich jastrabov aspoň ako-tak krotili, hlavnú a rozhodujúcu zásluhu na tom, že sa americká studená vojna nezmenila na horúcu nukleárnu vojnu majú predovšetkým sovietski vedci a technici, ktorí (hoci vždy s niekoľkoročným omeškaním) stačili vo vývoji a výrobe zbraní hromadného ničenia a ich nosičov držať krok s USA aspoň natoľko, že aj menší rozsah možného sovietskeho protiúderu bol pre amerických jastrabov dostatočne silnou výstrahou proti vyvolaniu horúcej nukleárnej vojny. Názorne to dokazuje napríklad verejne známy časový sled prvých skúšok nukleárnych zbraní v jednotlivých nukleárnych mocnostiach - atómová bomba: USA - júl 1945, ZSSR - august 1949, V. Británia - október 1952, Francúzsko - február 1962; vodíková bomba: USA - november 1952, ZSSR - júl 1953; atď., atď.
■ HRAMADENIE SKAZY
Šialené hromadenie zbraní hromadného ničenia, ktoré po desaťročia ohrozuje existenciu všetkého života na Zemi, viedlo niektorých zodpovednejších politikov veľmocí občas k tomu, že od roku 1969 začali o tomto probléme rokovať na najvyššej úrovni a podpísali viaceré medzinárodné zmluvy o nešírení či obmedzení týchto zbraní a ich nosičov. Z priestorových dôvodov sa všetky tieto dohody nedajú tu uvádzať, stačí však konštatovanie, že po politických prevratoch v ZSSR a v štátoch jeho spojencov bola americká studená vojna v roku 1991 oficiálne vyhlásená za skončenú a že USA i demokratické Rusko pritom výrazne zredukovali svoj jadrový potenciál. Bolo to v súlade s pôvodne deklarovaným oficiálnym cieľom studenej vojny zlikvidovať komunizmus v Európe, takže dnes by sme o studenej vojne už vôbec nemuseli hovoriť, keby ...
■ NOVÉ HROZBY
Keby jastrabi vo Washingtone a Pentagone už v roku 1995 nezačali znova strašiť Ruskom a vyhlasovať, že Rusko (už dávno demokratické) je pre USA rovnakou hrozbou, akou hrozbou bol vraj bývalý komunistický Sovietsky zväz. Túto agresívnu rétoriku síce aspoň čiastočne zmiernil sumit Clinton - Jeľcin v Helsinkách v marci 1997, ale znova a celkom neúnosne sa pritvrdila po 11. septembri 2001, ktorý doteraz nebol hodnoverne vyšetrený a súdne potrestaný, čím pripomína neslávny požiar berlínskeho Reichstagu z roku 1933 aj so všetkými jeho následkami.
Terajšie oživovanie rétoriky a metód americkej studenej vojny proti dnešnému demokratickému Rusku a jeho pokračujúce obkľučovanie americkými vojenskými základňami na územiach nových členských štátov NATO však celkom nespochybniteľne odhaľuje skutočné zámery tejto rozsiahlej vojensko-politickej konfrontácie. Účelom americkej studenej vojny nebola totiž len deklarovaná likvidácia komunistických režimov v Európe, ale jej skutočným cieľom bolo a naďalej zostáva uchvátenie národného bohatstva bývalých štátov s komunistickým režimom a najmä nesmiernych prírodných bohatstiev dnes už nekomunistického Ruska.
Musíme preto žiaľ konštatovať, že americká studená vojna sa politickými prevratmi v týchto štátoch a zrušením Varšavskej zmluvy vôbec neskončila, a teda sa ani znova nezačína, ale pokračuje nepretržite naďalej aj napriek hrozbe, že úplne obkľúčené Rusko sa môže legitímne rozhodnúť brániť svoju suverenitu a svoje národné bohatstvo aj s pomocou svojho arzenálu.
Pre možnosť či hrozbu takejto apokalyptickej sebaobrany by sme si však mali uvedomiť, že aj po všetkých odzbrojovacích konferenciách podľa oficiálnych údajov k 1. aprílu 2014 mali USA v disponibilnej aktívnej službe ešte stále 1 585 jadrových hlavíc a 778 strategických nosičov a že Rusko malo k uvedenému dátumu 1 512 jadrových hlavíc a 498 nosičov, čo mnohonásobne stačí na vyhubenie všetkého života na európskom kontinente. A mali by sme preto na svoju sebaobranu aj čosi konať, aby sme neboli prekvapení oneskoreným zistením, že niektorí naši zámorskí spojenci sú ochotní bojovať za národné bohatstvá Ruska aj za cenu života posledného Európana.
ROZHOVOR
Nie všetci Poliaci si maľujú súčasnú spoločenskú a ekonomickú situáciu na ružovo
Pozoruhodný dokument o poľských reáliách. Pri príležitosti osláv sedemdesiateho výročia víťazstva nad fašizmom v Európe sa mi dostal do rúk pozoruhodný materiál z Poľska, ktoré patrilo v druhej svetovej vojne k štátom najviac postihnutým fašistickou vojenskou expanziou. Ide o rozsiahly rozbor či vyhlásenie Poľského národného spoločenstva (Polska wspólnota narodowa ‒ PWN), vydané v máji tohto roka v ruskom jazyku a podpísané predsedom spoločenstva Boleslavom TEJKOVSKÝM. Spomínaná analýza či vyhlásenie nie je materiálom čisto deklaratívnym, akými už takéto vyhlásenia či výzvy bývajú. Naopak, je to rozsiahly, hĺbkový a naozaj zasvätený rozbor politickej, ekonomickej a sociálnej situácie, do ktorej sa Poľsko prevratom v roku 1989 dostalo a v ktorej sa dnes nachádza. Vecné konštatovania a exaktné závery tejto analýzy majú nespochybniteľnú platnosť aj pre všetky ostatné národy a štáty strednej a východnej Európy, ktoré prešli „demokratickými“ prevratmi a následným procesom integrácie do západoeurópskych štruktúr.
■ NIČIVÉ ZMENY
„Katastrofálna situácia Poľska je výsledkom ničivých globalistických zmien, ktoré nám boli pred dvadsiatimi piatimi rokmi vnútené Západom. Boli naplánované v USA, aby dali možnosť Západu ovládnuť Poľsko a iné štáty bývalého socialistického tábora, aby ich postavili proti Rusku a rozdrvili slovanské spoločenstvo, spájajúce tieto národy,“ otvára problematiku materiál PWN. „Premeny v Poľsku uskutočnili za západné peniaze fanatickí prívrženci Západu a protivníci Ruska, ale aj obyčajní karieristi, zradcovia a profesionálni agenti, dosadení do vedúcich funkcií vo vládnucej komunistickej strane a v opozičnom prostredí Solidarity. Mnohí z nich v záujme toho študovali na Západe. ... Tieto vzájomne prepojené politické kruhy ‚komunistov‘ a predstaviteľov Solidarity sformovali v Poľsku prozápadnú a antiruskú vládu, vytvorili mafiánsky stranícky systém plný západných agentov a prijali antidemokratické volebné zákonodarstvo. Tak vnútili Poľsku nimi kontrolovaný politický systém, v ktorom sa pri voľbách s úspechom môžu dostať k moci len prozápadné politické strany a jednotlivé osoby, špeciálne na tento cieľ financované a popularizované v médiách, dokonca aj cestou falzifikácie predvolebných prieskumov verejnej mienky. V takej situácii od roku 1990 volená štátna moc bola vždy prozápadná, vždy protipoľská a stále viac protiruská. Voľbami vymenený prezident, sejm, senát, premiér, vláda nikdy nemenia stále platný program, ustanovený na Západe a posilňujúci závislosť Poľska od USA, Izraela, NATO a Európskej únie pri dominancii Nemecka, ba naopak, poslušne a zanietene tento program realizujú.“
■ POKLES PRODUKCIE
Autori rozboru v ďalšom odseku analyzujú formy a dosah takejto integrácie a globalizácie na ekonomiku Poľska a na životnú úroveň a sociálne postavenie jeho občanov: „Poľsko bolo prinútené zlikvidovať značnú časť úspešných priemyselných podnikov, napríklad lodenice, zlikvidovať prevažnú časť efektívnych roľníckych hospodárstiev a taktiež vylúčiť z prevádzky časť ostatných poľnohospodárskych objektov a pozemkov. Následkom toho bola dvakrát znížená priemyselná i poľnohospodárska výroba, čo znamenalo zníženie množstva poľského tovaru na vnútornom trhu i zníženie výhodného exportu do zahraničia. Drastický pokles objemov poľských tovarov a následné zníženie poľského národného dôchodku odsúdilo Poľsko na import drahých a často menej kvalitných západných tovarov a s tým aj na prijímanie západných pôžičiek na vysoké úroky, čo spôsobilo nebezpečný rast zahraničného dlhu našej krajiny. Poľsko bolo prinútené predať na Západ za vydieračské ceny (menej ako 10 percent reálnej ceny!) veľkú časť priemyselných a obchodných firiem, podnikov služieb, spojov a bánk, masovokomunikačných prostriedkov, prírodných zdrojov a pozemkov. Čoskoro takýto predaj pohltí aj lesy. Tento zločinecký protipoľský výpredaj poľského národného bohatstva má akoby pokryť poľský štátny dlh. Ale nehľadiac na masový výpredaj, náš dlh od okamihu prechodu Poľska pod kontrolu Západu stonásobne vzrástol a predstavuje dnes sumu viac ako dva trilióny zlotých.“
■ VYKORISŤOVANIE KRAJINY
„Vykorisťovanie Poľska, ktoré spôsobuje nízku úroveň rozvoja a biedu obyvateľstva, uskutočňuje Nemecko a celý Západ prostredníctvom zvyšovania výkonových noriem a pracovného času pre Poliakov, znižovaním reálnych miezd, znižovaním nákupných cien na poľnohospodársku produkciu pre poľských roľníkov, zvyšovaním odbytových cien tovarov pre Poliakov, a tiež oslobodzovaním západných vlastníkov poľských podnikov od daní a najmä vývozom ich zisku do zahraničia.
Dvadsaťpäť rokov trvajúca závislosť Poľska od vykorisťovateľského Západu spôsobila, že 2,5 milióna práceschopných Poliakov sa stalo nezamestnanými, 6,5 milióna žije v biede, 6,1 milióna žije pod hranicou životného minima, 2,7 milióna hladuje pod hranicou biologického minima, 420 tisíc stratilo bydlisko, čo hrozí ich smrťou, 1,5 milióna trpí depresiou, čoho následkom sú psychické choroby, 1,2 milióna je chorých od smrteľných narkotík, 30 tisíc Poliakov umrelo od hladu a zimy, 110 tisíc Poliakov spáchalo samovraždu z beznádeje a zo zúfalstva a 6 miliónov Poliakov vycestovalo na Západ za prácou. ...
Rozhodnutia, týkajúce sa Poľska, sa prijímajú na Západe a úslužne sa plnia predstaviteľmi poľskej moci. Západ rozhoduje o tom, čo a v akom množstve má Poľsko vyrábať, aké ceny a zárobky majú byť v Poľsku, aká má byť v Poľsku nezamestnanosť, koľko Poliakov a kam má z Poľska vycestovať za prácou, koľko cudzincov a odkiaľ sa musí v Poľsku usadiť...“
■ OSLABOVANIE SUVERENITY
Pravda, ekonomické a sociálne dosahy sú iba jednou stránkou takejto integrácie a globalizácie. Druhou, rovnako dôležitou stránkou sú dosahy na suverenitu a medzinárodné postavenie takto globalizovaných štátov (či už vlastne iba „krajín“, ako sa už dnes s obľubou nazývajú v „demokratickom“ politickom žargóne) a dosahy na občianske a národné povedomie ich obyvateľstva. V dokumente PWN sa k tomu uvádza:
„Západ rozhoduje o tom, kto je Poľsku priateľ a kto nepriateľ, proti komu sa Poliaci musia pripravovať bojovať vo vojne. ... To Západ prijíma rozhodnutia o využívaní nebezpečných, geneticky modifikovaných semien a rastlín v Poľsku, o vnucovaní neprirodzených sexuálnych odchýlok a zvráteností, rozvracajúcich základnú hodnotu manželstva a rodiny pre národ. Západ na čele s USA a Európskou úniou rozhodli, že Poliaci sa nemajú vychovávať v láske k Poľsku, k vlastenectvu, ktoré zaväzuje slúžiť vlasti, ale budú premenení najmä prostredníctvom médií a vzdelávacieho systému na odnárodnenú, globalizovanú a zotročenú masu ľudí, vytvárajúcu svojou vlastnou biedou západný blahobyt a slúžiacu západným cieľom podmanenia sveta. V skutočnosti to spôsobilo naplánovanú demoralizáciu a otupenie časti Poliakov, ktorí sa vzdali vlastných poľských cieľov a zúčastňujú sa na plnení nanútených cudzích a nepriateľských cieľov Západu. ... Zmieriť sa so súčasnou hrozivou situáciou ‒ s poľskou závislosťou od Západu ‒ znamená nielen súhlas s likvidáciou slobody poľského národa a štátu. Znamená to tiež súhlas s budúcou likvidáciou všetkého poľského ľudu, jeho kultúry a náboženstva cestou denacionalizácie, znamená to súhlas s likvidáciou poľského štátu cestou transformácie Európskej únie na jednotný štát s jednotnou vládou. Také sú princípy západného globalizmu, protirečiace nezávislosti národných štátov, ich náboženstvám a národnej kultúre.“
Takéto sú konštatovania a závery prekvapujúceho rozboru tohto poľského spoločenstva. Z ďalšieho textu citujeme už iba vety, ktorými sa PWN predstavuje verejnosti a ktorými vyzýva na spoluprácu proti takýmto formám globalizácie všetky mierumilovné národy: „Preto Poľské národné spoločenstvo, ktoré sa zrodilo z tradícií poľského národného hnutia Romana Dmovského, pôsobiace v období socializmu ako nelegálna opozičná politická strana, zaregistrovaná a zlegalizovaná v roku 1990, od samého začiatku až doteraz kladie odpor ničivým globalistickým zmenám, ktoré Poľsku vnucuje Západ. Kládli sme a kladieme odpor proti závislosti Poľska od Západu, integrácii Poľska do NATO a EÚ, likvidácii poľskej ekonomiky, výpredaju poľského národného bohatstva Západu, štvaniu Poľska proti Rusku a iným slovanským štátom. ... PWN, ktorého cieľom je zjednotenie nášho národa, bude spolupracovať s každým, kto je skutočným a úprimným odporcom rozpredaja poľského národného bohatstva cudzincom, kto je skutočným a úprimným prívržencom suverénneho Poľska a zväzku Poľska s Ruskom i celým slovanským svetom. ... Deviateho mája oslavujeme sedemdesiate výročie veľkého víťazstva nad nacistickým Nemeckom. Vzdajme česť všetkým národom, ktoré sa v tých ťažkých časoch bojov zjednotili okolo ruského národa. Nás vtedy spojila a navždy nás spája preliata krv našich hrdinských vojakov. Poliaci, buďme hrdí na to, že sme do tohto slávneho víťazstva vložili tiež svoj diel. Nech víťazstvo, dosiahnuté jednotou bojujúcich národov, sa dnes stane poslom priateľstva a jednoty Rusov, Ukrajincov, Bielorusov. Nech pamiatka víťazstva a hrdosť na víťazstvo sa stanú poslami priateľstva a spolupráce medzi Ruskom, Poľskom a ostatnými slovanskými štátmi i všetkými štátmi Európy a celého sveta, ktoré milujú slobodu a mier!“
Toľko z rozsiahlej analýzy a deklarácie Poľského národného spoločenstva k sedemdesiatemu výročiu víťazstva nad fašizmom v Európe. Po dvadsiatich piatich rokoch našich vlastných skúseností od víťazstva „demokracie“ k tomu azda naozaj netreba viacej slov.
Text: Július HANDŽÁRIK - Foto: archív SNN