Po šiestich desaťročiach vystavujú tvár pôvodnej sochy M. R. Štefánika
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: (mrs, mab)
Počas prvého májového týždňa sa po celom Slovensku konali spomienkové podujatia pri príležitosti deväťdesiateho piateho výročia tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika. Viaceré pietne a slávnostné akcie zorganizovala aj Matica slovenská. V deň výročia tragédie 4. mája sa na Námestí M. R. Štefánika v Bratislave na nábreží Dunaja pod novou sochou generála konalo matičiarske slávnostné zhromaždenie. Prítomní boli aj: prezidentka Transnacionálneho Inštitútu Štefánika Zuzana Skalická a podpredseda Klubu Generála M.R. Štefánika Ľuboš Jurík. Najvýznamnejším matičným podujatím v rámci celoslovenských spomienkových podujatí, bola Vlastenecká pochôdzka matičiarov od Šamorína, cez Dunajskú Lužnú až po mohylu na mieste tragickej smrti M. R. Štefánika v Ivanke pri Dunaji 6. mája Tam vyvrcholila pietnym programom a odovzdávaním vencov za účasti Čestnej stráže prezidenta SR a hudby Ministerstva vnútra, Matice slovenskej, Združenia protifašitických bojovníkov, slovenských krajanov a členov 2. jazdezkého pluku čs. legionárov v Rusku.
CENA ŠTEFÁNIKA
Organizátor a matičiar Stanislav Bajaník uviedol, že ide už o 24. ročník tejto vlasteneckej pochôdzky. „Pietna spomienka je tichá a úctihodná. Zazneli slovenská a talianska hymna. Boli pripomienkou tragickej smrti M. R. Štefánika a jeho talianskeho sprievodu. Zahynuli tu, pochovaní sú na Bradle a niektorí zo sprievodu v Taliansku.“ Predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí V. Skalský listom pozdravil prítomných a uviedol, že združenie sa rozhodlo zriadiť novú cenu M. R. Štefánika pre tých, ktorí sa najviac zaslúžia o slovenskosť v zahraničí, o krajanov a ich identitu.“ Predseda Matice M. Tkáč pripomenul: „Štefánik nebol členom Matice slovenskej, lebo sa narodil päť rokov po jej zrušení a zomrel v roku, kedy bola obnovená. Nebyť Štefánika, dnešné Slovensko by bolo iné akým je. Ak nezahynul na tomto mieste a stal sa viceprezidentom Česko-Slovenska. Počas jeho života by sa štátoprávne postavenie Slovákov vyvíjalo inak ako tomu bolo. Tak veľmi Slovákom Štefánik chýbal a chýba doteraz.“
Starostka Ivanky pri Dunaji Magdaléna Holcingerová ocenila dlhodobú finančnú pomoc Bratislavského samosprávneho kraja, vďaka ktorému je mohyla pri Bratislave v dobrom stave.
ŠTEFÁNIKOVA TVÁR
V pondelok 5. mája sa udialo významné podujatie v bratislavskom Primaciálnom paláci.
Výstavu s názvom 60 rokov skrývaná tvár Štefánika opäť v Bratislave slávnostne otvorili primátor hlavného mesta Milan Ftáčnik a minister obrany SR Martin Glváč. Na otvorení výstavy boli za spoluorganizátorov aj riaditeľ Vojenského historického ústavu plk. Mgr. Miloslav Čaplovič a predseda Nadácie M. R. Štefánika profesor Ján Fuska. Expozícia vo vstupnej sále Zrkadlovej siene Primaciálneho paláca predstavuje aj nadživotnú bronzovú podobu tváre ako fragment zničenej sochy Štefánika, ktorý sa po šesťdesiatich rokoch vracia do Bratislavy. Pôvodná bronzová socha českého sochára Bohumila Kafku bola v čase komunizmu odstránená spred bratislavskej Reduty a zachoval sa iba odliatok tváre, ktorý bol roky ukrytý v depozitári Slovenskej národnej galérie vo Zvolene. Na základe porovnávacích štúdií pôvodnej sochy bola vytvorená jej približná kópia, ktorá je v súčasnosti dominantou námestia pred novou budovou SND.
PRÍBEH PRVEJ SOCHY
Už krátko po Štefánikovej smrti sa objavili návrhy na pamätník, ktorý by dôstojne pripomínal jeho osobnosť. Lenže tak ako nemal hrdina ľahký osud počas svojho života, ani po jeho smrti neboli vôbec jednoduché osudy jeho pamätníkov po celom Slovensku. Počas prvej Česko-Slovenskej republiky sa najvyššou poctou Štefánikovi v Bratislave malo stať monumentálne súsošie, na ktoré vyhlásili verejnú súťaž. Jej výsledky oznámili 28. októbra 1928 a termín slávnostnej inštalácie mal byť ten istý deň o desať rokov neskôr. Porota vyhodnotila ako najlepší návrh Bohumila Kafku, ktorý sa so Štefánikom osobne dobre poznal, a teda mal vo svojom výtvarnom vnútornom videní zachovanú aj jeho fyziognómiu. elkový rozpočet na pamätník bol tri milióny korún, čo bola vtedy obrovská suma.
Štefánik ostal národným hrdinom aj počas trvania prvej Slovenskej republiky a bol ním aj v prvých rokoch po konci druhej svetovej vojny. Zmenilo sa to až v päťdesiatych rokoch. Jeho sochy boli v rámci komunistického a najmä pragocentristického likvidovania štefánikovskej legendy odstraňované a iba občas sa podarilo zachrániť a uchovať niektoré fragmenty, ktoré čakali kdesi skryté celé desaťročia. To bol aj osud tváre zo sochy, ktorú vytvoril B. Kafka.
Likvidácia pomníka v Bratislave bola starostlivo pripravená. Ako uvádza historik Pavel Dvořák: „Všetko sa odohralo v prísnom utajení. Bezpečnosť uzavrela celý priestor od Dunaja až po Rybnú bránu. Nik nemal vidieť, ako zamestnanci Stavokombinátu, Cestného závodu mesta Bratislavy a aj vojaci bojujú s dokonalým dielom. Vojaci sa vraj na akciu pripravovali v rámci bojového poplachu. Vzali oceľové lano, žeriav a transportér, aby pomohli civilom, ktorým sa sochu nepodarilo zhodiť ani s pomocou plne obsadených nákladných áut. Iba čo sa im pošťastilo odtrhnúť hlavu, na ktorú ktosi zavesil oceľové lano. O deviatej večer 31. marca 1954 videli obyvatelia v domoch okolo námestia spoza záclon, ako sa socha naklonila, ale ešte vždy stála, a to až dovtedy, kým ju ženisti neodpálili. Potom ju naložili a odviezli.“