Podgorická verchuška chce zavŕšiť proces rozchodu s tradíciou Čiernej Hory. Predvianočný pokoj v Čiernej Hore narušila vláda, ktorá sa usiluje o zmenu terajšieho stavu v cirkevnej oblasti. Vládnou väčšinou 27. decembra 2019 schválila zákon o slobode vierovyznania, ktorý vyvolal nepokoje nielen v parlamente, ale aj na priestranstve pred ním, kde sa podobne ako na viacerých miestach krajiny zhromaždili rozhorčení pravoslávni veriaci. Tento zákon bol totiž podľa viacerých vyjadrení poslednou kvapkou trpezlivosti Srbov v Čiernej Hore.
Len čo sa tvorca novodobej čiernohorskej nezávislosti dlhoročný premiér a aktuálny prezident Čiernej Hory Milo Djukanović ujal svojej prezidentskej funkcie, vyhlásil, že nastal čas zamerať sa na otázku čiernohorskej identity. Djukanović sa však touto otázkou zaoberá už od svojho rozchodu so Slobodanom Miloševićom. Otázka identity bola dôležitou súčasťou jeho kampane za vyhlásenie nezávislosti Čiernej Hory. Po jej realizácii pracoval na systematickom spretŕhaní všetkých väzieb na srbskú tradíciu Čiernohorcov.
■ NOVÁ IDENTITA
Djukanović premenoval i jekavský variant srbčiny, ktorou sa hovorí v Čiernej Hore, na čiernohorský jazyk, systematicky oslabil pozíciu cyriliky na prospech preferovanej latinky, jednoducho pustil sa do vytvorenia novej identity Čiernohorcov, ktorú buduje na desrbizácii Čiernej Hory a jej srbských historických koreňov. Posledným krokom v tomto zámere je vyrovnanie so Srbskou pravoslávnou cirkvou (SPC), ktorá je na území Čiernej Hory najpočetnejšou denomináciou, pretože sa k nej hlásia nielen veriaci srbskej národnosti, ktorých je štatisticky pomaly tridsať percent, ale aj väčšina veriacich z vyše štyridsiatich percent populácie krajiny, ktorá sa považuje za etnických Čiernohorcov. Djukanović v cirkvi, ktorá je zviazaná s pôvodnou identitou Čiernej Hory, vidí stálu hrozbu, a preto tejto, ako sa vyjadril „chrbtovej kosti veľkosrbskej ideológie“, vyhlásil vojnu. Inšpirovaný Petrom Porošenkom ohlásil v rodnom Nikšići v júni 2019 nevyhnutnosť obnovy vlastnej autokefálnej cirkvi. Treba podotknúť, že ide už o druhý pokus a zároveň definitívne priznanie krachu prvého podobného pokusu, ktorý má svoje korene v deväťdesiatych rokoch 20. storočia, keď bola „obnovená“ čiernohorská pravoslávna cirkev. Dnes sa táto cirkev s odhadovaným počtom päťdesiattisíc veriacich na čele s metropolitom Michailom ‒ Mirašom Dedeićom, človekom pochybnej povesti, zrejme nemôže viac spoliehať na Djukanovićovu priazeň.
■ NADIKTOVANÁ VIERA
Prvým krokom k zamýšľanému riešeniu cirkevnej otázky má byť nedávno schválený zákon s cynickým názvom o slobode vierovyznania, podľa ktorého má štát „znárodniť“ všetok cirkevný nehnuteľný majetok, teda najmä budovy chrámov a kláštorov, ktoré boli postavené pred rokom 1918. Podľa predkladateľa sa tým odstráni domnelá krivda spáchaná na Čiernej Hore a jej údajne autokefálnej cirkvi existujúcej do zjednocujúcej synody so SPC v roku 1918 po vzniku Juhoslávie. Zatiaľ sa len špekuluje, ako štát naloží s týmto majetkom, dá sa však logicky očakávať, že tento majetok bude po nutnej organizačnej príprave obratom zverený do užívania novosformovanej Pravoslávnej cirkvi Čiernej Hory. Táto cirkev by mala podľa Djukanovića odstrániť hlboký rozkol v spoločnosti a zároveň byť nástrojom štátnej politiky sociálneho experimentu zameraného na doformovanie čiernohorského národa, ktorý bol ešte v nedávnej minulosti väčšinou svojej populácie chápaný ako súčasť širšieho srbského historického etno-kultúrneho priestoru. V tejto súvislosti sa v srbskom mediálnom priestore objavili špekulácie, že hlavou novoprojektovanej cirkvi by sa mohol stať metropolita Amfilohije, najvyšší predstaviteľ organizačnej štruktúry SPC v Čiernej Hore, ktorý stojí na čele čiernohorsko-prímorskej metropolie SPC. Fámy sa odvolávajú na dobré vzťahy metropolitu s Djukanovićom.
■ PODPORA SEPARATIZMU
Čiernohorský režim by sa tak mohol cestou vnútorného prevratu zmocniť kontroly nad hotovou štruktúrou najpočetnejšej cirkvi, čím by zabil dve muchy jednou ranou. Sám Amfilohije, človek imponujúcej duchovnej dôstojnosti, stojaci na čele odporu voči zámerom vlády, však podobné špekulácie popiera. Metropolitova argumentácia pritom vrhá do tohto zápasu neoceniteľné svetlo. Amfilohije neutralizuje hlavnú tézu vlády o odstránení krivdy na údajne autokefálnej čiernohorskej cirkvi, ktorá však z hľadiska pravoslávneho kanonického práva nikdy nebola de jure potvrdená. Po zániku srbského patriarchátu so sídlom v Peći počas tureckej poroby ostatok organizačnej štruktúry srbskej cirkvi na území dnešnej Čiernej Hory pretrval v podobe metropolie, ktorá dnes nesie meno čiernohorsko-prímorská. Táto metropolia bola označovaná za čiernohorskú cirkev a jej domnelá autokefálnosť sa odvodzovala práve od skutočnosti, že bola zvyškom zrušeného srbského patriarchátu. Po tom, čo došlo k vzniku Juhoslávie, sa vytvorili podmienky na obnovu jednoty SPC, ku ktorej sa prihlásili na riadnej cirkevnej synode predstavitelia pravoslávneho duchovenstva v Čiernej Hore. O krivde tak nemôže byť reči, pričom Amfilohije poukazuje na unikátnu skutočnosť, že v Čiernej Hore sú zástancami „obnovenia“, resp. vytvorenia čiernohorskej cirkvi práve bývalí komunisti na čele s ateistom Djukanovićom. V tejto súvislosti treba poukázať aj na dvojaký meter západného „svetového spoločenstva“, ktoré účelovo ignoruje emancipačné túžby niektorých starých národov, napr. Kataláncov, a inde z politických dôvodov podporuje umelý separatizmus.
Martin JARINKOVIČ - Foto: internet
Duchovní a veriaci Srbskej pravoslávnej cirkvi v Čiernej Hore protestujú proti zákonu o vierovyznaní, ktorým čiernohorská vláda prakticky likviduje túto cirkev v Čiernej Hore.