Kultúrne bariéry sú realitou. Útoky islamistov v Paríži, pri ktorých zomrelo zatiaľ stodvadsaťdeväť nevinných ľudí, rozpútali už po niekoľkýkrát búrlivé diskusie, nakoľko je táto komunita schopná začleniť sa do európskeho priestoru. Obhajcovia integrácie na chvíľu stíchli, aby vzápätí zasa začali nenápadne hlásať svoju doktrínu. Ako zvyčajne sa však vyhýbajú kľúčovému problému, a tým je zjavná a neprekonateľná nekompatibilita oboch kultúr – európskej, postavenej na judeo-kresťanských základoch, a islamskej, striktne vychádzajúcej z Koránu. Voľnou inšpiráciou k tomuto textu bol môj nedávny rozhovor so šestnásťročnou dcérou. Zahltená mediálnym šialenstvom okolo utečeneckej krízy, a najmä parížskej tragédie, chcela vedieť niečo o islame. Najjednoduchšie to bolo ilustrovať na praktickom príklade. Hráš v divadle malých javiskových foriem, navštevuješ umeleckú školu, kde okrem iného kreslíte aj akty, v lete chodievate partia z divadielka, chlapci aj dievčatá, na kúpalisko, prípadne na letné hudobné festivaly. Pravidelne chodíš do fitnes centra, kde máš trénera muža. Zaujímaš sa o módu a rada sa obliekaš do vlastných, občas provokačných modelov, čochvíľa si chceš urobiť autoškolu. Tak na toto všetko by si mohla v prípade islamskej spoločnosti rýchlo zabudnúť...
■ OBOHACOVANIE EURÓPY?
Aj napriek globalizačným tlakom je predsa len kultúra v jednotlivých štátoch EÚ v mnohých prípadoch špecifická. Od pôvodnej ľudovej architektúry cez hudbu, gastronómiu a typické vzorce správania. Napríklad v niektorých štátoch je folklór už takmer muzeálnym exponátom, u nás ešte stále aktívne žije a oslovuje i mladých ľudí. Aj napriek tomu, že spoločnosť je už do veľkej miery sekularizovaná, zachováva ten-ktorý štát aj náboženské tradície vyplývajúce z jednotlivých kresťanských konfesií. Keď to všetko zhrnieme, tak dostávame európsku „jednotu v rôznosti“, akýsi základný kultúrny kód, ktorý pociťujeme, či už sa prechádzame uličkami Prahy, obdivujeme Drážďany, kocháme sa Krakovom, či stojíme pred Dómom svätej Alžbety v Košiciach. Rovnako značné percento našej populácie dokáže odpovedať na otázku, kto to bol Benka, ale aj Picasso, vie zaradiť majstrov Hviezdoslava Rúfusa, Válka, ale aj Puškina či Seiferta. Ľudovít Štúr, Štefánik či Dubček sú osobnosti, o ktorých vám voľačo povie naprieč generáciám skoro každý, a tak by sme mohli pokračovať. Aj keď sú oprávnené pripomienky k úrovni nášho školstva, ktoré permanentne vajatá na hranici finančného podhodnotenia, kultúrne povedomie ešte stále definuje obyvateľstvo v našom, dajme tomu stredoeurópskom priestore.
■ PRENIKANIE ISLAMU
V súvislosti s prílevom utečencov sa stále znova a znova objavujú snahy redukovať islam len na štandardné náboženstvo, ktoré je v podstate iba akýmsi iným náboženským systémom nezasahujúcim do chodu spoločnosti, a podobne ako môžu v meste či obci žiť vedľa seba luteráni a katolíci, tak isto sa integrujú aj vyznávači Koránu. Lenže apologéti týchto teórií vedome či nevedome zavádzajú. Islam je totiž komplexným učením striktne určujúcim nielen náboženský, ale aj každodenný život svojich veriacich. Od modlitieb, cez fungovanie rodiny, postavenie ženy v nej až po stravovanie a v neposlednom rade po zákony riadiace fungovanie komunity. Toľkokrát spomínaná šaría, teda systém islamského náboženského práva je pevne stanovený a akýkoľvek pokus o jeho reformáciu je braný ako rúhanie sa a nasledujú drakonické tresty. Pre praktizujúceho moslima sú naše galérie, koncertné sály, vážna hudba, populárna kultúra a najmä história nepochopiteľným, ak priam nie urážlivým systémom, ktorý sa vymyká jeho chápaniu. Nechápe úlohu renesancie v dejinách umenia a spoločenského systému, sú mu vzdialené snahy národov o sebaurčenie, napríklad u nás v meruôsmych rokoch, a nad naším folklórom je schopný sa patrične rozhorčiť. Veď tým krúžiacim devám v tanci je (Alah, odpusť) vidieť holé (!) nohy.
■ ILÚZIE O ZAČLENENÍ
Stále väčšie davy utečencov, ktorých za posledný rok registrujeme, sú, nech si to priznáme alebo nie, vedené najmä ekonomickými motívmi. Odhryznúť si z európskeho bohatého koláča, pokiaľ to ešte ide. Realita, že drvivá väčšina z nich sú mladí muži, je aj napriek mediálnym manipuláciám nesporná. Neovládajú jazyk hostiteľskej zeme, veľká časť z nich je bez vzdelania, často dokonca negramotná, niektorí neovládajú ani latinku. To vedie k ich logickej segregácii, združovaniu a vytváraniu uzavretých komunít. Aj napriek utopistickým rečiam niektorých aktivistov nemajú príslušníci týchto komunít nijakú snahu pochopiť kultúrne zázemie hostiteľskej krajiny. Nič im nehovoria naše tradície, sviatky a zvyky. Ba skôr sa dovolávajú ich obmedzenia či dokonca zrušenia. Tolerancia je v islamskom chápaní slabosť, násilie, napríklad na ženách, normálna spoločenská norma. Ešte stále kresťanská Európa so svojou stáročiami sa rozvíjajúcou kultúrou je len územím, z ktorého musia vyťažiť s čo najmenším úsilím čo najviac a obrátiť ho k svojmu obrazu. Až ho „vybývajú“, tak ho pretvoria na ten istý systém, odkiaľ paradoxne utekali za lepším.
Alexander GOCZ ‒ Foto: (rkh) - Ilustrácia: Andrej MIŠANEK