Keď na jar nastala vládna rošáda a minister financií Heger si vymenil miesto s premiérom Matovičom, mnohí tušili problémy. Napokon aj komentáre vtedajšej režimovej tlače konštatovali, že novopečený minister Matovič je síce nepredvídateľný, ale ministerstvo financií je tak dobre personálne vybudované, že to nemusí byť až taká katastrofa. Ako vieme, všetky predpovede nikdy nevyjdú na sto percent, ale vždy nejako „zmutujú“, a presne to sa stalo aj pri prvom rozpočte, ktorý aktuálne predložil Igor Matovič. Ukázalo sa, že návrhom nešiel cestou pomsty voči ministrovi hospodárstva Sulíkovi, ktorého isto nemá v láske. Sulík je totiž vyznávačom minimálneho štátu. Ak by sekal rozpočet v jeho rezortoch, v podstate by plnil program strany SaS. Matovič sa teda vybral cestou tlaku na ostatných koaličných partnerov. Rozpočet predložil ako fakultatívny, teda základný, s tým, že ak ministri presvedčia vedenie svojich politických strán o nutnosti prijať tri zásadné reformy ‒ dôchodkovú, daňovú brzdu a výdavkové limity, tak on prihodí ešte pol miliardy na jednotlivé priority konkrétnych ministrov.
Zásadný parameter aktuálneho rozpočtu je, že Slovensko naďalej zadlžuje. Výška verejného dlhu skokovo skočila z úrovne tesne nad štyridsiatimi percentami na úroveň vyše šesťdesiat percent HDP. To všetko za jeden rok. Za normálnych okolností by sme mohli povedať, že tento radikálny nárast spôsobila pandemická kríza. Je to objektívne. Ale platilo by to stopercentne vtedy, ak by Slovensko malo podstatne vyššiu mieru náhrad či kompenzácií postihnutým sektorom. Ako vieme, nestalo sa. Slovensko malo takmer najnižšiu mieru štátnej pomoci v rámci Európskej únie. Skončili sme druhí od konca hneď za Rumunskom. Na rozdiel od iných krajín sme dosiaľ neprijali, a zdá sa, že už ani neprijmeme, univerzálny odškodňovací zákon. Dôvod je jediný ‒ strana SaS odmietla navýšiť rozpočet, keďže veľa položiek v tomto návrhu nebolo rozume odôvodnených. Rozpočet napriek tomu prešiel. Matovič obvinil Sulíka zo sabotáže vládneho úsilia pomôcť podnikateľom, takže ako akt politickej pomsty zastavil celý koncept univerzálneho odškodňovacieho zákona. Na strane druhej, plánovaný pokles príjmov štátu sa ani zďaleka nenaplnil, takže do rozpočtu prišlo podstatne viac prostriedkov, ako bolo plánované. To by znamenalo, že ak by sa rozumne hospodárilo, mali by sme dosť prostriedkov na rozvoj a priority rozpočtu.
Sledujúc rozpočtové divadlo skúsme si porovnať, ako sa prijímajú rozpočty v štátoch, kde vládnu zodpovední politici. Premiér, respektíve koaličná rada určia priority. Tých nemôže byť veľa. Maximálne päť či šesť a na tie sa potom alokujú zásadnejšie prostriedky. Ostatné rezorty či jednotlivé politiky sa dofinancujú podľa všeobecnej politickej dohody. Štátny rozpočet sa obháji pred parlamentom a ten ho po rozprave prijme. Nie však u nás. Minister financií presadil, že priority či rozvojové projekty sa budú financovať len vtedy, ak pretlačí tri zásadné ústavné zákony: dôchodkovú reformu, zmenu daňovej brzdy, ktorá stojí a padá na Sulíkovej daňovej brzde, a nakoniec výdajové stropy.
Zdá sa, že je to nesplniteľná misia. Dôchodková reforma je tvrdý oriešok, ktorý politici nevedia rozlúsknuť už dobrých dvadsať rokov. V súčasnosti sa „zasekla“ na Krajniakovom rodičovskom bonuse, teda na princípe, že deti budú zvyšovať dôchodok svojim rodičom cez nový model dôchodkového poistenia. Tento model je však rozpočtovo náročný a väčšina expertov ho nepodporuje, čo je však ešte podstatnejšie, takto nastavená reforma nemá politickú podporu, a teda je jasné, že neprejde. Zmena dlhovej brzdy je síce rozumná a logická, ale hatí ju Sulíkova obsedantná predstava, že jej nepremyslené parametre nie je ochotný zmeniť, pokiaľ sa súčasná koalícia ústavným zákonom nezaviaže, že daňová úroveň nesmie nikdy a za žiadnych okolností rásť. Takúto faustovskú zmluvu však sotva môže podporiť súdny politik.
No a obeťou tohto vo svojej podstate ideologického a iracionálneho sporu sa stala aj racionálna požiadavka na viazanie čerpania rozpočtu cez výdajové limity, čo znamená, že rezorty môžu minút len to, čo bolo naplánované v rozpočte a v prípade neočakávaných príjmov ich nemôžu takpovediac prejesť. Zjavná neochota Sulíka podporiť toto racionálne riešenie, ak neprejde daňová brzda, dáva tušiť, že nakoniec prejde verzia rozpočtu bez financovania rozvojových priorít. A to všetko len pre osobné politické ego ministra financií a jeho iracionálne vrtochy.
Roman MICHELKO