Sú rôzne pohľady na veľkosť či vyspelosť štátu a jeho obyvateľov. Keď po dlhých storočiach viaceré národy v rámci svojho územia si v Európe pred vyše dvoma desaťročiami dokázali vyvzdorovať bez použitia zbraní, no, žiaľ, niektoré národy aj vybojovať za cenu krvi vo vojnách samostatnosť, mali by si ju i primerane vážiť. Vždy som hovoril a písal v čase, keď vznikali nové štáty, že neexistujú malé národy. Existujú len malí ľudia...
Hrdí ľudia vedia, že vlasť je domov. Domovina. Nemusí mať veľkú rozlohu. Pri svojich cestách v zahraničí stretávam veľa ľudí zo Slovenska. Sú rôzneho veku, pohlavia, sociálneho postavenia či vyznania. Zhovárať sa dokážu medzi sebou o všeličom a kdekoľvek. Paradoxne, zväčša som objektom kádrovania napokon ja. Keď krajania v zahraničí zistia, že som Slovák zo Slovenska, prvá otázka spravidla znie – a odkiaľ?! Veľmi rád odpovedám, že som z celého Slovenska, lebo som rodom doslovne od Tatier k Dunaju. Niekoľko mesiacov v roku strávim aj vo svojom bydlisku v Bratislave, ale rovnako dobre sa cítim v Tatrách, Piešťanoch, Banskej Štiavnici, Košiciach, Martine, kdekoľvek vo svojej vlasti. Slovensko má pre mňa presne ten rozmer, aby sa mi celé zmestilo do srdca i do duše.
Dobre sa však môžem cítiť aj hocikde za hranicami Slovenska, ak stretnem dobrých ľudí. Ich druhá otázka býva tiež dosť bežná – čo je moja profesia. Priamo odpoviem, že som novinár, poviem svoje meno a názov periodika. Nemusím utekať pred nahnevanými obeťami bulváru. Naopak, ľudia sa ma pýtajú, ako sa môžu k našim novinám dostať. Vždy nosím niekoľko výtlačkov rôznych vydaní so sebou. Keď si ich čitatelia pozrú, pochopia, že pracujem v týždenníku, ktorý chce zobrazovať slovenskú realitu bez prikrášľovania, ale aj bez jedovatých hlúpostí, na ktoré je škoda papiera. Mám z toho radosť aj hrdosť!
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ