Osobnosť slovenskej kultúry Juraj SARVAŠ pre vianočné matičné noviny. Tohtoročný čas vianočný je spojený s mnohými neistotami všedného dňa či vyhliadok do budúcnosti. Sústreďujeme sa na prekonávanie príkorí aj každodenného nepohodlia, ako sa vyrovnať s tlakom spotrebnej spoločnosti, so zápasom s chorobou či udržaním zdravia alebo hrozbou schudobnenia. Prišli sme o mnohé ilúzie. Ako hľadať zdroje nádeje? Jedným z nositeľov slova nádeje je aj výnimočná osobnosť – Juraj SARVAŠ. Tento rok sme si pripomenuli jeho deväťdesiatiny aj ako príklad muža, ktorý si udržal obdivuhodnú duševnú vitalitu previazanú s udržaním fyzického zdravia a skvelej pamäti. Je priam stelesnením významu zdravého ducha pre zdravé telo. To mu pomohlo, vedno s početným ožarovaním na prahu jubilea, prekonať aj takto pred rokom prejavy zákernej choroby. Zhovárať sa s ním v tomto čase je ojedinelý zážitok. Docent Mgr. art. Juraj SARVAŠ je aktívnym svedkom desaťročí slovenského života a stále sviežich spomienok aj na čas vianočný.
- Čo tento sviatočný čas v tebe vyvoláva?
Vianoce sa pre mňa už ako malého chlapca začínali prvého decembra. To preto, lebo kostolník ma vybral ako jedného z tých, čo sme roznášali vianočné oblátky. Niečo sme si pri tom, pravda, aj zarobili. Potom to pokračovalo na ďalšie dni sviatkov... Bol som z chudobnej rodiny, veď práve preto ma kostolník vybral. Krstili ma v tom istom kostole, odkiaľ na poslednú cestu odchádzal Andrej Sládkovič
- Pôvodne vás bolo osem detí...
No dvaja zomreli. Matka sa o nás šiestich musela starať sama. Narodil som sa ako pohrobok. Otec zomrel na následky zranení prv, ako som prišiel na svet. Neraz sa vraciam do detstva. Do tých čias v Radvani a v Bystrici. Dodnes aj vďaka poézii, protivojnovým mierovým básňam z čias prvej svetovej vojny. Tie pre mňa do dnešného dňa nestratili na sile, na pôsobivosti a neraz som ich recitoval aj v kostoloch.
- Vždy hovoríš, že treba rozumieť ich podtextu, zmyslu, čo nám chcú povedať...
Spomeniem aspoň veľmi úryvkovite len zopár slov napríklad z Vianočnej od Rázusa: Zvonia, počujete? Zvonia! / Poďte v chrám, neostaňte doma, čujte! / Zvučí vravou chorál novej viery, ktorá sa už nebude hádať o litery... Poďte všetci, poďte! / Verím, že ten útly v jasliach zvládne Herodesa. Alebo z básne Janka Jesenského: Štedrý večer nechoď mimo, zastav sa u našich dverí /... kde je viera, tam je ohlásený pokoj medzi ľuďmi dobrej vôle / tam je Štedrý večer aj pri holom stole.
Spomínam to aj preto, že Rázusovu Vianočnú som mohol po recitácii dať Mons. Viliamovi Judákovi, nitrianskemu diecéznemu biskupovi, po stretnutí v Čičmanoch. Rád si to pripomínam. Protivojnová poézia dodnes predsa nestratila na význame. Ba nadobudla viac naliehavosti. Keď som prednedávnom recitoval v Rimavskej Sobote Mor ho! Sama Chalupku, bolo to zrejmé zo živej odozvy masy ľudí. Je úplne iný svet, iné pomery, ale poézia si udržiava svoj význam, je zrejmé, že prehovára k ľuďom, že je potrebná...
- Dnes už len pamäť tých, čo to zažili, pripomína, terajším jazykom by sme povedali rehabilitáciu matičnej hymny Kto za pravdu horí Karola Kuzmányho, tej básne, čo prvý raz vyšla v roku 1848 pod názvom Sláva šľachetným v prílohe Slovenských národných novín Orol Taranský...
Moja najživšia spomienka sa viaže k roku 1965 k bratislavskej Redute, vtedy sme vytvorili skupinu Intergenerácia, šlo o pásma poézie. Kuzmányho verše Kto za pravdu horí v svätej obeti / kto za ľudstva práva život posvätí, boli ak nie priam potláčané, tak neboli vyhľadávané, uprednostňované. Neboli želateľné. Boli sme tam okrem iných aj vedno s Evou Kristinovou a jej emocionalitou a pátosom. V publiku v prvom rade sedel Alexander Dubček. Po prvých slovách Kto za pravdu horí vstal. Postavil sa ako vtedy protokolárne najvyššia šarža, nastalo zdesenie, ale také milé, a všetci začali stávať. Na javisku sme boli aj so Zmiešaným zborom bratislavských učiteľov, dirigent bol pán Jozef Potočár, rodák zo Skalitého, spomínam si na Jána Valacha, organistu. Bola to hymnická pieseň, ale ako sa ukázalo, mala silu hymny, a myslím si, že ju má doteraz.
- Zlom pomerov, ktorý spôsobilo slovo, patrí aj dramatické pásmo o Vladimírovi Clementisovi, ako vzniklo a čo predznamenávalo?
To už bolo na hlavnej scéne národného divadla ‒ v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, vtedy ešte bolo mnoho nerehabilitovaných, medzi nimi ešte stále aj všetko, čo spadalo pod termín buržoázny nacionalizmus, ten bol, samozrejme, slovenský. Jednou z popravených obetí procesov v päťdesiatych rokoch, a to v roku 1952 v predvianočnom čase, bol tisovský rodák Vladimír Clementis. Dnes je to všetko, myslím si, jasné, všetko sa povedalo, je to prebádané a zdokumentované. Ale vtedy v roku 1967 to tak nebolo. S Intergeneráciou sme využili pomoc Štefana Druga ‒ jeho Nedokončenú kroniku na scenár dramatického pásma Otvorená kronika. Bolo to pamätné témou, ako i účasťou, bol tam Laco Novomeský, bývalý väzeň a aj niekdajší predseda Matice slovenskej, tiež pani Lída Pátková, manželka popraveného Clementisa. To pásmo malo velikánsky ohlas. Veľký, ale skromný človek Laco Novomeský poslal ďakovný list.
- Toto je neoddeliteľná súčasť celého toho veľkého pohybu, ktorý vyústil do roka 1968. Hovorí to veľa o tom, ako sa menila atmosféra, ako objasňovanie udalostí, ktoré sa týkali slovenských dejín, menili tak spoločenskú, ale i politickú atmosféru v celom štáte. Ty si tejto téme zostal vlastne verný aj pri tohtoročnom výročí – storočnici Alexandra Dubčeka.
K nedožitým stým narodeninám Alexandra Dubčeka, politika humanistu, sme pripravili v Poetickom štúdiu literárno-hudobnú kompozíciu Nevyschne čistý prameň. Za motto som si ako autor scenára zvolil slová samotného Dubčeka: „Mojím hriechom bolo a je, že som vtedy aj teraz chcel ísť inou cestou, preto ma očierňujú a ohovárajú. Náš národ však vie najlepšie, kto v našej krajine má pevné názory. Nikdy sa natrvalo nepodarí skryť pravdu. Myslím si, že Východ a Západ musia nájsť k sebe cestu. Je to v záujme a pre dobro celého ľudstva.“
- Dubček to vyslovil v roku 1988, to bolo na prahu jeho návratu do politiky, prečo si si vybral v roku 2021 práve tento citát?
Nuž azda aj preto, že aj dnes ide o dobro celého ľudstva, je to v jeho záujme, veď vieme, denne vidíme, v akom období a v akom svete sa nachádzame! A to prešlo iba dvadsaťdeväť rokov od toho hrozného dňa, keď Dubček smrteľne havaroval, a sto rokov od jeho narodenia. Naliehavá je otázka: Ako by sa pozeral na dianie v roku 2021 vo svete, ale najmä u nás doma. Politik humanista, predseda sociálno-demokratickej strany, ktorá už neexistuje. Prečo by aj, veď v názve má aj sociálno aj demokratické, a ten, ktorý to symbolizoval, ktorý to mal v srdci, už tiež neexistuje.
- Si jeden z tých, ktorí ho roky poznali, takže pri storočnici, a iste nielen vtedy, si predstavuješ, akú asi politiku by robil dnes, myslíš si, že by bol morálnou autoritou?
K Dubčekovi som mal vzťah okrem iného aj preto, že sa narodil v tom istom roku a v tom istom mesiaci ako môj starší brat Andrej.
- Tvoj starší brat popritom, že už počas SNP v roku 1944 pracoval v bystrickom rozhlase, je spojený okrem iného aj s tým, že stihol presadiť stavbu nového rozhlasu, dnešnej pyramídy, prv ako doplatil na svoje postoje v roku 1968 ‒ na to, že v auguste ’68 dal príkaz na protiokupačné vysielanie ...
... a s Dubčekom ma viaže aj spomienka na vystúpenie v bystrickom Robotníckom dome, keď hovoril o tom, čo sa dozvedel pri práci na rehabilitáciách. Sedel som v druhom rade a uprostred argumentačného zápalu Dubček o potrebe rehabilitácií nespravodlivo stíhaných, hľadajúc súhlas ukázal na mňa prstom s vtedy zaužívaným oslovením: „Je tak, súdruh Sarvaš?!“ To je moja súkromná nezabudnuteľná epizóda. Ale keď sme mali poetické vystúpenia ‒ či už v Beckove, rodisku Jozefa Miloslava Hurbana, či v mieste jeho pôsobenia v Hlbokom, Dubček tam prišiel. Ale najpamätnejší zážitok mám, a ten je aj súčasťou môjho vystúpenia v programe Nevyschne čistý prameň, z 30. augusta 1992. Bolo to v Uhrovci v Dubčekovom rodisku po oslavách SNP, už vtedy viacerí videli, aký razantný je jeho nový vodič, lebo z Jankovho vŕšku, miesta osláv, do Uhrovca vedie cesta plná veľmi prudkých zatáčok. Vtedy sme sa lúčili s tým, že si zatelefonujeme, kedy sa stretneme, zamával mi... A o dva dni sa to stalo. Na ten okamžik stretnutia, o ktorom som netušil, že sa stane posledným, nikdy nezabudnem...
- Svedkov tej éry ‒ tých, čo to zažili z blízka, je čoraz menej, preto si myslím, že namieste je otázka, ako si predstavuješ, čo by dnes robil Dubček, vlastne čoho je dnes nepatetickým, nemytologizovaným, ale politickým symbolom?
Nuž my, ktorí sme ho osobne poznali, si myslíme, ba ja viem, že by nikdy nedopustil, aby tu bolo bezprávie, aby sa rušili inštitúcie potrebné pre národ, aby kultúra bola na chvoste. Je tu strán ako maku, ale aj mak po čase zhorkne, ba aj tie strany už dávnejšie zhorkli. Na veľké osobnosti národa sa zámerne zabúda. Vzťahujú sa na tieto osobnosti nepravdy hádam preto, aby ich tvorcovia zakryli svoje nepravdy. Aj na históriu národa sa zámerne zabúda. Globalizácia potláča všetko, čo je dobré, čo je prospešné pre ľudí, čo dvíha dušu človeka ku kráse, k obetavosti, k láske. A zabúda sa aj na Alexandra Dubčeka. Ešteže sa jeho rodná obec stará o jeho pamiatku.
- Zabúdanie na osobnosti národa je náš odveký problém...
Už Hviezdoslav v básni Prológ, venovanej Bernolákovi, doslova kričí: „Však predka oslava je márna, podlá, ak nemá on nám ožiť za príklad.“ Dubček by mal ožiť za príklad, jeho čestnosť, pravdivosť, ľudskosť, obetavosť, pracovitosť, nebojácnosť. Dúfam, že Spoločnosť Alexandra Dubčeka vydrží v neľahkých podmienkach okrem iného aj preto, lebo organizuje celoslovenskú súťaž pre mládež so zameraním na Alexandra Dubčeka, je to vlastná tvorba a texty či prednes, rétorika boli na vysokej úrovni.
- V pozvánkach na literárno-hudobnú kompozíciu Nevyschne čistý prameň, venovanú k nedožitým stým narodeninám Alexandra Dubčeka, čítame pozoruhodné poradové číslo – 171...
Áno, s Poetickým štúdiom sme začali ďalšiu desiatku našich premiér. Želáme si, aby sa ťahali k číslu stoosemdesiat. Tentoraz sme zaplnili Veľkú sálu Strediska kultúry Bratislava-Nové Mesto na Vajnorskej, pretože, žiaľ, opatrenia to neumožnili urobiť tam, kde sme to takpovediac šili na mieru – v Uhrovci. Takisto vianočný program s veľkou dlhoročnou tradíciou a masovo navštevovaný na domácej adrese Poetického štúdia v Stromovej na bratislavských Kramároch postihol ten istý osud
- Uvedomujeme si, koľko energie a nápaditosti musíš ako recitátor, scenárista, režisér mať, keď doteraz bolo stosedemdesiatjeden premiér, a to nerátame reprízy...
My v Poetickom štúdiu si vždy veľké osobnosti národa, ale aj historické udalosti pripomíname dôstojným programom. Také boli predstavenia, premiéry o Bernolákovi, Štúrovi – s tým sme museli ísť na pôdu Radošinského naivného divadla, ktoré sme naplnili do posledného miesta, o Hurbanovi, Vajanskom, Vansovej, Sládkovičovi, Štefánikovi, Langsfeldovi, Matici slovenskej, ale aj o Milanovi Rúfusovi, Mirovi Válkovi a mnohých ďalších. Len na okraj spomeniem, že pásmo o Štúrovi je dynamické predstavenie v jednom ťahu hodinu a dvadsaťtri minút bez prestávky vrátane pôvodiny, prvom zhudobnení Štúrových textov. Na javisku v prudkej polemike vystupoval Štúr, vyslanec zvolenský, proti Košútovi, historická polemika aktuálnosťou zaujala dnešné publikum natoľko, že to malo tridsať repríz. A hlavných predstaviteľov angažovali do zvolenskej činohry. Vkomponoval som tam pre jedinú scénu, pre jednu vetu aj lekára, ktorý liečil Štúra, na takéto postavy sa často zabúda. Keď Štúrovi navrhoval amputáciu nohy, čo ho mohlo zachrániť, Štúr to odmietol slovami: Nikdy som nechodil krivo!
Jednoducho, dramatické predstavenie Cestou života tŕnistou Orol tatranský bolo vyslovene aktuálne. Teraz sme vzdali česť Alexandrovi Dubčekovi, vždy sme mu hovorili, nikdy nie Saša. Dúfame, že osud bude k nám milostivý a Pán prajný. Na február zamýšľame pripomenúť slovenskú satiru, Jonáša Záborského či Ignáca Bajzu – ich dielo je plné humorného nadhľadu i sarkazmu, epigramov, ktoré akoby vznikli dnes. A zrkadlo satiry zdanlivo starej slovenskej tvorby zaujme aj dnes. Potrebujeme úsmev, smiech či výsmech.
- Počas rozhovoru si neraz spomenul Evu Kristinovú...
To preto, lebo je nezabudnuteľná, vynikajúca recitátorka oddaná slovenskej veci, mám nemálo spomienok, povedzme na dramatizáciu poézie Jána Smreka Básnik a žena, premiéru sme mali v Nitre, malo to obrovský úspech, Eva Kristinová mala skvelú pamäť a pátos pri prednese, ovládala skvele množstvo slovenskej poézie, skvele zvládla Rázusa, bola to vzácna žena, je mi ľúto, že na konci k nej život bol nespravodlivý, televízia ju nemala nakrúcať zblízka na lôžku v posledných chvíľach, veď to bola mimoriadne pekná žena a vskutku výnimočne oddaná slovenskej veci, veľmi si ju vážim.
- Sú Vianoce roku 2021, si matičiar, predplatiteľ matičných Slovenských národných novín...
Veľmi si spomínam, ako sme po roku 1989 oživotvorili Umelecký odbor Matice slovenskej, ako sme chodili po celom slovenskom juhu, Nových Zámkoch, Šuranoch... Dnes ma situácia veľmi trápi, Matica má svoje opodstatnenie, je to kultúrno-vedecká inštitúcia, ktorú potrebujeme zachovať, nemôžeme dopustiť jej obmedzovanie, veď bez nej, bez Matice by sme takrečeno nevznikli. Je to ustanovizeň potrebná, a takto by sa na to mali pozerať a konať aj činitelia.
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto: archív SNN