Stopäťdesiat rokov svornosti a vzdelávania

thumbnail

Spolok svätého Vojtecha chce aj dnes zostať verný svojmu mottu – viere a poznaniu. Zásluhou spoluzakladateľa Matice slovenskej Andreja Radlinského vznikol pred sto päťdesiatimi rokmi v Trnave Spolok sv. Vojtecha. Na prvom valnom zhromaždení členov spolku v Trnave 14. septembra 1870 odznelo aj konštatovanie: „... k tomu, aby tento spolek sa konštituoval, do života vstúpil a pre ľud blahodárne pôsobil, sme sa tu zhromaždili. Ale svornosťou malé veci rostú, nesvornosťou sa i velké rozpádajú. Jestli kedy a kde, zaiste včul a tu je nám potrebná svornosť...“ Prezieravé a nadčasové slová. O výročí Spolku sv. Vojtecha, jeho potrebe v čase vzniku a novodobom smerovaní sme sa zhovárali so súčasným  riaditeľom ThDr. Ivanom Šulíkom, PhD.

Boh si vedie každého človeka svojou cestou. Nebolo to inak ani so mnou. Musím sa jemu poďakovať, že mi dal skvelých rodičov, ktorí ma viedli k viere odmalička. Kňazské povolanie vo mne tlelo najprv malým plamienkom v časoch ranej mladosti. Definitívne rozhodnutie prišlo v šestnástich rokoch. V bývalom režime to však nebolo vôbec ľahké. Na gymnáziu som mal spolužiaka, ktorý chcel ísť na teológiu a učil sa na samé jednotky. Keď sa to dozvedela triedna profesorka, tak mu nedovolila zmaturovať. Takže ja som neodkryl karty a prihlásil som sa na Vysokú dopravnú školu do Žiliny. Zobrali ma tam bez prijímacích skúšok a chceli iba, aby som prišiel podpísať prihlášku. To som neurobil. Vtedy platil taký zákon, že kto je na civilnej vysokej škole čo i len deň, už do kňazského seminára ísť nemôže. Zamestnal som sa v Stavoindustrii, čo dotyčnú paniu veľmi nahnevalo, lebo som jej prešiel cez rozum... Potom som bol na vojenskej základnej službe, ale vtedy aj padol režim. Podal som si prihlášku na seminárne štúdium do Nitry. Zákon hovoril, že v druhom roku vojenčiny mohol vojak ísť na vysokú školu s tým, že ak ju nedokončí, tak si vojenčinu dorobí. To bolo v roku 1990. Mama napísala vtedajšiemu prezidentovi Václavovi Havlovi a ten zariadil, aby ma pustili z vojenčiny o päť mesiacov skôr. Mohol som študovať.

Mali ste už počas štúdia blízko k písanému slovu, spolupracovali ste s Vatikánskym rozhlasom. Ste autorom aj niekoľkých publikácií, takmer päť rokov ste boli šéfredaktorom týždenníka Katolícke noviny. Chceli ste pôsobiť ako novinár?

K novinárskemu remeslu som pričuchol už v Ríme, najprv v seminárnom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, ako kňaz som pripravoval homílie, pôsobil som neskôr aj v Nitrianskom rádiu. Chcel som, aby sa mojím poslaním stalo vyučovanie teológie, učím už vyše dvadsať rokov. Pôsobím ako pedagóg na Katedre morálnej teológie Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave – Teologickom inštitúte v Nitre, v rokoch 2007 až 2009 som vyučoval aj na Katedre náboženských štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína filozofa v Nitre. Nikdy som si nemyslel, že budem pôsobiť ako novinár alebo vydavateľ. Nešlo teda o moju iniciatívu, vždy ma oslovili iní.

  • Od roka 2014 dodnes vediete najstaršie slovenské katolícke vydavateľstvo Spolok sv. Vojtecha. Ako ste prijali túto ponuku?

Prijal som ju tak ako všetky návrhy pôsobiť na určitej pozícii, teda s úctou a pokorou. Nešiel som na neznáme územie, spolok som dôverne poznal, lebo som bol jeho členom, pôsobil som v jeho výbore a v edičnej rade ešte skôr, ako som sa stal šéfredaktorom Katolíckych novín. Vnímam to ako moju službu a príspevok k rozvoju knižnej kultúry na Slovensku a vernosť poslaniu, ktoré máme napísané v našom embléme –  Fidei et scientiae, teda viere a poznaniu. Pod vierou chápem dar, ktoré spolku Boh dal. Pod poznaním, aby táto viera bola hlboká, osobná, prežívaná a aby spolok vydával čo najhodnotnejšiu literatúru.

  • Spolok sv. Vojtecha oslavuje v tomto roku stopäťdesiat rokov založenia. Stanovy Spolku sv. Adalberta (Vojtecha) schválilo uhorské Ministerstvo osvety a školstva v čase, keď boli Slováci cieľavedome odnárodňovaní, likvidovali sa slovenské gymnáziá a blížilo sa aj zatvorenie Matice slovenskej. Ako vnímate okolnosti vzniku spolku v tej dobe?

Zakladateľ spolku Andrej Radlinský bol vizionár. Uvedomoval si, že v Uhorsku je popri ostatných národoch na tom ten slovenský azda najhoršie. Už pred vznikom spolku sa Slováci v Uhorsku vydavateľsky angažovali v Spolku sv. Štefana, ktorý bol národnostne zameraný na Nemcov, Slovákov a Maďarov. V rámci tohto spolku 7. novembra 1849 začal Šimon Klempa vydávať Katolícke noviny. Radlinský si uvedomoval, že slovenské požiadavky sú stále vytláčané na okraj. Chcel preto založiť výlučne slovenský spolok, ktorý by prispieval k vzdelanosti, ku kultúre a k šíreniu viery v našom národe. Takmer dvadsať rokov sa usiloval o jeho vznik.

  • Spolok mal podľa pôvodného návrhu niesť názov podľa sv. Cyrila a sv. Metoda. Prečo sa tak napokon nestalo a spolok dostal meno po pražskom biskupovi sv. Vojtechovi?

Pomenovanie spolku podľa našich vierozvestcov by bolo logické. Radlinský bol však prezieravý a pozeral sa vždy o dva-tri kroky dopredu. Vedel, že tento názov v čase maďarizácie nie je priechodný ani v občianskych, ani vo vtedajších cirkevných kruhoch. V roku 1856 bol na oslavách zriadenia biskupstva v Ostrihome. Všimol si, že sa v tomto maďarskom meste teší veľkej úcte sv. Adalbert, po slovensky Vojtech.  Bol taktik, nechcel dráždiť maďarskú vrchnosť červeným súknom mien sv. Cyrila a Metoda, a tak stavil na sv. Vojtecha. Aj tak sa mu tento zámer spolku dlho nedarilo zrealizovať. V roku 1867 sa Radlinský zúčastnil spolu s politikom, zakladajúcim členom a tajomníkom Matice slovenskej Pavlom Mudroňom a Jánom Baltazárom Jesenským, ktorý bol župný notár v Martine a bol otcom spisovateľa Janka Jesenského, na všeslovanskom zjazde v Rusku a na národopisnej výstave v Petrohrade. Keď sa vrátili, kňaz ostrihomskej arcidiecézy Adam Lonkay v novinách Magyar állam obvinil Radlinského z panslavizmu a vlastizrady. Radlinský sa bránil žalobou a súd sa mal konať v Trnave. Lonkay,  keď videl, že spor prehrá, utekal do Ostrihomu za arcibiskupom Jánom Šimorom. Prosil ho, aby mu pomohol.  Šimor si dvakrát k sebe Radlinského zavolal. Najprv ho žiadal, aby žalobu stiahol, ten sa však svojmu biskupovi vzoprel, čo bolo veľmi odvážne. Na druhom stretnutí sa ho biskup opýtal, za akú cenu je ochotný tak urobiť. Vtedy Radlinský povedal, že satisfakciou mu bude, ak povolí zriadiť slovenský spolok sv. Vojtecha. Dvanásteho novembra 1869 arcibiskup podpisom spolok schválil.

  • Andrej Radlinský síce ako člen prípravného výboru a dočasný správca zvolal valné zhromaždenie, ale paradoxne práve na tomto zakladajúcom zhromaždení nebol zvolený ani do výboru spolku. Nestala sa skrivodlivosť vzhľadom na jeho zásluhy o spolok?

            Spolok bol každopádne jeho dieťaťom. Pozícia Andreja Radlinského bola však vtedy veľmi zlá, neustále bol očierňovaný, obviňovaný zo sprenevery peňazí a alkoholizmu. Preto sa stiahol a delegáti ho časom zvolili len za čestného doživotného ani nie predsedu, ale len podpredsedu. Žil potom na fare v Kútoch a tam v apríli 1879 aj zomrel. Mal iba šesťdesiatdva rokov.

  • Je osobnosť Andreja Radlinského dostatočne prebádaná a známa medzi odborníkmi aj laickou verejnosťou?

Za života nebol docenený, hoci tým, čo dokázal, prekračoval hranice Slovenska. Viac ho uctievali v zahraničí. Mal dva doktoráty, je autorom mnohých publikácií, jeho učebnica Školník bola významným prostriedkom pri pozdvihnutí vzdelanostnej úrovne slovenského národa. Veľká modlitebná knižka Nábožné výlevy bola za jeho života preložená aj do maďarčiny. Radlinský chcel ponúknuť Slovákom hodnotnú literatúru, na druhej strane vedel, že najskôr musí národ naučiť čítať. Preto spolok vydával abecedáre, šlabikáre, učebnice prírodovedy a podobne.  Bol synom netere Antona Bernoláka, ktorého nazýval „milovaným praujcom“. Pri kodifikácii spisovnej slovenčiny sa však priklonil k Štúrovi. Je určite výnimočnou osobnosťou slovenských dejín.

  • Vráťme sa späť do prítomnosti. Máte štatistiky, koľko kalendárov, duchovnej literatúry, liturgických kníh, dokumentov katolíckej cirkvi  Spolok sv. Vojtecha od vzniku vydal?

            Od roka 1871 dodnes vydávame každoročne Pútnika svätovojtešského, čo je náš základný a najvýznamnejší titul, ktorý putuje zdarma všetkým našim členom. Nevyšiel iba v roku 1919 po skončení prvej svetovej vojny, keď nebolo papiera. Spolok od vzniku do roka 1990 vydal približne tridsaťtri miliónov výtlačkov kníh a vyše dvesto miliónov výtlačkov periodík. Vydáva nielen náboženskú, ale aj svetskú literatúru. Už v tridsiatych rokoch minulého storočia  vydával knihy hodnotných svetových autorov, teda orientoval sa nielen na pospolitý ľud, ale aj na vzdelancov. Momentálne,  od roka 1990, keď sme obnovili členstvo v spolku, pripravujeme  štyritisíc dvestoštyridsiatu druhú  publikáciu. Toto číslo treba vynásobiť nákladom asi dvetisíc – dvetisíc päťsto kusov. Čo sa týka periodík, len Pútnika svätovojtešského vydávame ročne asi stotisíc kusov a rovnaké množstvo podielových kníh.

  • Najmä v poslednej dobe získavate za vydanie kníh aj veľa ocenení.

V roku 2017 sme získali ocenenie Red Dot Award, ktoré sa udeľuje v Berlíne za komunikačný dizajn za najnovšie vydanie Svätovojtešskej Biblie. Nemáme ocenenú iba  náboženskú literatúru. Najkrajšou knihou Slovenska sa stal v roku 2018 Faust Johanna Wolfganga Goetheho, v minulom roku v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska získalo vydavateľstvo hlavnú Cenu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky za vydanie Božskej komédie  Danteho Alighieriho Peklo, Očistec, Raj s krásnymi ilustráciami akademického maliara Miroslava Cipára. Ide o prvé súborné vydanie všetkých troch častí v oceňovanom preklade Jozefa Felixa a najmä Viliama Turčányho, ktorý jeho dielo dokončil. Ocenenia tešia, ale nevydávame knihy preto. Chceme našim čitateľom trvale ponúkať hodnotnú literatúru.

  • Aký je záujem ľudí o členstvo v tomto spolku?

Máme asi osemdesiatdvatisíc členov. Ich vekový priemer je pomerne vysoký, časť odchádza každoročne na večnosť, ale ročne získavame aj asi dvetisíc nových mladých členov, čo na dnešnú dobu nie je málo. Snažíme sa im vychádzať v ústrety a prihovárame sa im ich jazykom. Pre mladších napríklad ponúkame e-knihy. Ale som presvedčený, že tlačená kniha tu bude večne, lebo kniha je pre mňa aj umeleckým dielom.

  • K sto päťdesiatemu výročiu založenia Spolku sv. Vojtecha v Trnave vyjde známka Slovenskej pošty s výtvarným návrhom akademického maliara Petra Augustoviča. Aké podujatia pre verejnosť ešte plánujete pripraviť?

            Aj nás pribrzdila koronakríza, nemôžeme robiť veľké podujatia. Oslavy budú komornejšie, čo nebude však na škodu, lebo si budeme môcť pripomenúť výročie nie pompéznosťou, ale návratom k podstate jeho vzniku. Katolícke noviny vydali špeciálne číslo – magazínovú prílohu, venovanú histórii i súčasnosti spolku, a RTVS pripravuje dokumentárny film o výročí spolku. V spolupráci s Trnavskom univerzitou pripravujeme vedecké sympózium, ktoré sa pre súčasnú epidemiologickú situáciu neuskutoční naživo, ale vydáme z neho zborník prednášok. Chystáme špeciálnu limitovanú edíciu veľkoformátového pamätného listu, ktorý si ľudia budú môcť zakúpiť v našich predajniach. Pripravili sme bibliofíliu Paula Claudela Krížová cesta v preklade Jána Švantnera a s ilustráciami Miroslava Cipára. Bude ručne vyrobená a vyjde len v obmedzenom počte stopäťdesiat kusov, ale pripravíme aj verziu do predaja.

  • Ako si predstavujete smerovanie a existenciu Spolku sv. Vojtecha v 21. storočí? Je možné si po sto päťdesiatich rokoch zachovať aj tradície a zároveň byť súčasným?

Najmä v dnešnej dobe je výsostne potrebné vracať sa ku koreňom a dôvodom vzniku Spolku sv. Vojtecha. Pokiaľ človek vie, odkiaľ vzišiel, kam kráča a komu má byť za všetko vďačný, ľahšie sa mu borí životom. Chceme byť verní tradícii a pôvodnému poslaniu spolku, prispievať k prehĺbeniu viery veriacich na Slovensku, ale chceme aj pomôcť ľuďom, ktorí nie sú veriaci, ale hľadajú zmysel života. Pravdy viery sú nemenné, ale spôsob ich odovzdávania musí odrážať dobu, v ktorej žijeme. Preto aj evanjelizácia sa nemôže vrátiť o stopäťdesiat rokov späť, ale musí byť taká, aby jej dnešný človek porozumel. Ako som spomínal, Radlinský bol vizionár, som presvedčený, že ak by žil dnes, burcoval by mládež aj na sociálnych sieťach a využíval by všetky vymoženosti dnešného sveta. Podobne ako svätý Vojtech, ktorý prešiel celú Európu – a bol by v dnešnej zjednotenej forme jej vhodným patrónom – ani my sa nechceme uzatvárať do seba. Ako povedal francúzsky teológ Yves Congar, tradícia je živá viera otcov, tradicionalizmus mŕtva viera synov. My chceme byť aj po sto päťdesiatich rokoch súčasní a prinášať prostredníctvom našich edičných počinov ľuďom studnicu poznania a živej viery.

Zhováral sa Ivan KRAJČOVIČ – Foto: Katolícke noviny Erika Litváková

Viac aj v článku: Záchranný koráb národného povedomia

 

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.