Jeden z najúspešnejších hádzanárskych expertov Tomáš KUŤKA jubiluje. So slovenskou ženskou reprezentáciou, ako aj s viacerými klubmi doma i v zahraničí dosiahol viaceré úspechy. Zo žijúcich hádzanárskych trénerov sa s takými výsledkami môže pochváliť len málokto. Svoj vrelý vzťah k národu a vlasti prejavil aj v bohatej novinárskej činnosti. Jeho manželka Jana bola vicemajsterkou sveta a hádzanú hrali aj obe dcéry. Marcela Martanovičová bola slovenskou reprezentantkou a trojnásobnou majsterkou Slovenska a Petra Ázacis, moderátorka a športová komentátorka, tiež hrala najvyššiu súťaž za bratislavský Štart i Topoľníky. Syn Tomáš Kuťka, stredoškolský profesor telocviku, bol juniorský majster sveta v akrobatickom rokenrole. Je dedom piatich vnukov a medzi jeho koníčky patrí spev a varenie.
- Začínali ste s trénerstvom za minulého režimu. Čo sa zmenilo po jeho páde a nástupe demokracie?
Tu by som použil môj najobľúbenejší citát Jana Wericha: „Usínám s pocitem, že svět se řítí do prdele. Když se ráno probudím, ten pocit je tady pořád. Asi holt, neumím spát.“ Všetko je podriadené kultu zlatého teľaťa. Všetko je len o peniazoch. Zaujímavé je len to, čo sa dá predať. Výsledkom je, že za týchto okolností kultúra aj šport už rezignovali na svoje pôvodné poslanie ‒ človeka kultivovať a zušľachťovať. Tak ako počas každej éry aj dnes majú žatvu „konjunkturalisti“. To sú vždy tí, ktorí podľa potreby obracajú kabáty a najviac škodia Slovákom. Keď to bolo „in“, boli ľudákmi, potom komunistami, neskôr demokratmi a teraz sa hrnú do radov „neomarxistických“ liberálov. Sú to vždy tí istí bezcharakterní smradi bez štipky dobrých mravov. Práve z ich radov pochádzajú tí najväčší kariéristi, udavači, zradcovia národa a zapredanci, za judášsky groš vďačne slúžiaci cudzím záujmom a cynicky škodiaci slovenskému národu.
- Byť hore za každého režimu je v niektorých rodinách doslova tradícia. Po zmene sa najčastejšie citovali slová pravda, láska, demokracia a najmä sloboda slova. Ako to vnímate v súčasnosti?
Keď si dnes vezmete do ruky „mienkotvorné“ mainstreamové denníky, akoby ste cestovali v čase. Akoby ste čítali také Rudé právo niekedy v päťdesiatom treťom. Ten istý nenávistný slovník, tá istá demagógia, to isté vyplachovanie mozgov, lenže tentoraz opačným smerom. O akej slobode tu hovoríme, keď ľudí s názorom, ktorý sa prieči tomu jedinému správnemu a „oficiálnemu,“ tvrdo ostrakizujeme a nezriedka im robíme neskutočné problémy v zamestnaní či dokonca v súkromnom živote?! Je úsmevné, keď sa svätuškárski politici, ktorí hlasovali proti vzniku samostatnej Slovenskej republiky, chcú stať prezidentmi nášho štátu. A najnovšie sa títo farizeji spájajú s liberálnou klikou, ktorá chce zo Slovenska urobiť americkú kolóniu.
- Genocída kolektívneho športu...
Je priam šokujúce, že tridsať rokov po zmene spoločenských pomerov ešte stále nemáme vyhovujúce legislatívne ukotvenie pomerov okolo nášho športu. Je chvályhodné, že zákon o športe má ambíciu dať veci do poriadku, ale plejáda amatérov z radov politických nominantov ponúkla v pôvodnej verzii namiesto komplexne pripraveného zákona len legislatívny paškvil, ktorý sa „za pochodu“ upravuje a dopĺňa. Výsledkom je, že na Slovensku zaniká jeden športový klub za druhým a športovci si chodia mimo sezóny privyrábať na stavbách, aby vôbec mohli uživiť svoje rodiny. Za takýchto okolností môžeme len snívať o úspechoch kolektívnych športov. Nehovoriac už o sponzoringu ‒ tento v hladových dolinách krajiny montážnych hál, z ktorých zisky putujú do zahraničia, prakticky neexistuje...
- Kde vidíte najväčšie rozdiely v športovej príprave?
Testy pohybovej pripravenosti potvrdzujú, že deti boli pred štyridsiatimi rokmi na tom pohybovo oveľa lepšie ako súčasná mládež. Raz som na otázku jedného mladého, že keby sme my mali kedysi počítače, tablety či mobily, či by sme tiež do nich nečumeli, odpovedal: určite by sme do nich čumeli, ale naši rodičia by nám nedovolili ani zďaleka do nich civieť tak dlho. Pomáhať pri domácich prácach by sme museli rovnako ako predtým! Dnes, keď dieťaťu dáte po zadku, pomaly vám ho zoberie sociálka, a o „moderných“ trendoch genderu a LGBTI ani nehovorím. Rôzne prečudesné mimovládky navštevujú školy a agitujú. Vraj už sedemročné deti si slobodne môžu vybrať pohlavie, nabíjajú im do hláv kecy o tom, že nie matka a otec, ale rodič jedna a rodič dve, a podobné somariny, len zasievajú zmätok v detskej duši. Virtuálna realita umožňuje kliknutím myšou vyhrať každý súboj, tak načo cvičiť a trápiť telo.
- Chcete povedať, že mládež stratila záujem o šport? Žeby športové vzory nahradili plytké televízne celebrity a tréning popíjanie a poskakovanie na pohodách?
Pri nábore najmenších sme ešte úspešní, ale v dorasteneckom veku už je obrovská fluktuácia. Dnešní mladí už dobrovoľne nechcú podstupovať tvrdý tréning. Pre trénera je frustrujúce, keď na tréningu vidí troch-štyroch hráčov. A prvá dorastenecká liga už nie je masový šport. Je to už výkonnostný šport, ktorý má pripravovať budúcich reprezentantov alebo olympionikov! Ale bez nárokov na výkon a najmä bez konkurenčného prostredia to nikdy nepôjde.
- Aké boli vaše športové vzory?
Atlét svetového formátu Emil Zátopek a v rodnej Nitre diskár Laco Petrovič a futbalisti Pucher s Hrnčárom. Na škole sme tí istí chodili reprezentovať takmer vo všetkom. Vtedy bola väčšia všestrannosť. To, že som podchvíľou robil iný šport, mi zabránilo v niektorom sa vypracovať na absolútnu špičku, ale na druhej strane som to veľmi ocenil, keď som začal robiť trénera. Skutočnosť, že som na sebe zažil veľké množstvo najrôznejšieho zaťaženia, mi ako trénerovi veľmi pomohlo. Množstvo rôznych cvičení som sám vymyslel, lebo som presne vedel, ako budú pôsobiť na telo a v kontexte aj mentálne.
- Prečo od nás odchádzajú najväčšie talenty?
Najväčšie talenty určite neodchádzajú do zahraničia za lepšími trénermi, ale najmä za konkurenčným prostredím a podmienkami. Tie sú u nás hrozné. Počnúc infraštruktúrou, keď tempo likvidovania športových objektov je oveľa vyššie ako budovanie nových, a končiac legislatívou, ktorá ani tridsať rokov po zmene spoločenských pomerov nezodpovedá požiadavkám doby.
- To platí aj o reprezentácii?
Je paradoxné, že kým kluby živoria, podmienky na prípravu reprezentácie sa výrazne zlepšili. Keď som viedol slovenskú reprezentáciu žien, nemali sme za celý rok toľko prípravných zrazov, ako majú teraz za štvrť roka kadetky! Problém je ten, že medzitým sa špička kvalitných hráčok zúžila a takmer niet z čoho vyberať. Ja však zdieľam názor môjho nebohého učiteľa Jána Kecskeméthyho, že nikdy nie sme na tom tak zle, aby sme nedali dohromady pätnásť kvalitných hráčok. Treba však s nimi vedieť robiť!
- V reprezentácii a nielen v nej zohráva určitú úlohu historické povedomie. Ak ho porovnáme so susednými štátmi, výsledok bude veľmi biedny. Kde vidíte problém?
Každý môže byť vlastenec – Američan, Francúz, Maďar aj Nemec. Len Slovák, keď sa zachová ako skutočný vlastenec, hneď ho onálepkujú. V tom lepšom prípade je nacionalista, v tom horšom je xenofób, rasista alebo dokonca fašista. V takejto atmosfére je potom ťažké pestovať národnú hrdosť u ľudí, ktorí reprezentujú Slovensko. Športové kolbištia sú azda jediným miestom, kde sa ešte hrdosť na svoj národ toleruje, a ľudia to vedia. Preto tak túžia po úspechoch kolektívnych športov, ktorých je však, žiaľ, stále menej. Mohli by sme si vziať príklad od Čechov, ktorí vždy vedia urobiť skvelú partiu, reprezentačný dres si vedia vážiť a vedia ho aj patrične prepotiť. Navzdory „moderným“ výchovným metódam, zdôrazňujúcim individualitu a ľudské ego.
- Ako vnímate svoj vek a sedemdesiatku?
Podľa istého klasika je sedemdesiatka psychologickou hranicou staroby. Keď máte sedemdesiat, už sa môžete zadarmo viezť mestskou dopravou, keď teda máte sedemdesiat, už nejaký ten „zádrh“ v erekcii vôbec nie je vnímaný ako nejaká hanba a napokon, keď dovŕšite sedemdesiatku a náhodou zomriete, už si nikto netrúfne povedať, že ste zomreli predčasne. Človek už necíti potrebu byť všade a najradšej chodí tam, kde sa cíti (spravidla medzi podobne zmýšľajúcimi ľuďmi) dobre.
- Kde sa cítite najlepšie vy?
Pre mňa to bývajú pravidelné stretnutia s kamarátmi na „sympóziách“ u Zlatého jeleňa alebo milé laudácie Cisárskej akadémie Marka Aurélia na Psiaroch, kde doteraz rektor na večné veky vekov cisár Marcus Aurelius v podaní herca Olda Hlaváčka udelil tituly hodnotným osobnostiam, ako sú historik profesor Matúš Kučera, traumatológ primár Milan Očenáš, chirurgovia profesor Svätozár Haruštiak a primár František Hampl, olympijskí víťazi Nastasia Kuzminová a Matej Tóth, úspešní futbaloví reprezentanti Jozef Štibrány a Titus Buberník, skvelý vinár a vinohradník Karol Braniš a ďalší zaujímaví ľudia. Aj tu sa v skvelej a najmä prajnej atmosfére môže človek v čase odcudzenia a agresívneho „slušného“ Slovenska ešte slobodne nadýchať človečiny.
Upísaný športu
PaedDr. Tomáš KUŤKA, narodený 21. decembra 1949 v Nitre. Aktívne sa venoval hádzanej, futbalu, boxu, vodnému pólu a ľahkej atletike. Vyštudoval FTVŠ UK v Bratislave i Pedagogickú fakultu v Nitre. Ako tréner viedol čs. ženskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na MS 1992 v Nórsku, čs. juniorskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na MS 1987 v Dánsku a českú juniorskú reprezentáciu, s ktorou postúpil na ME 1998 na Slovensku. S akademickou reprezentáciou Slovenska získal bronzové medaily na MS v roku 2000 vo Francúzsku. So slovenskou ženskou reprezentáciou trikrát vyhral prestížny turnaj v Chebe a trikrát aj tradičný turnaj Slovakia cup. Rôzne reprezentačné výbery viedol dovedna sedemnásť rokov.
Na klubovej úrovni získal tri tituly majstra republiky, sedemkrát bol vicemajstrom a štyrikrát bol bronzový. Viedol poľského majstra Montex Lublin v hlavnej súťaži Ligy majstrov (2004), so Štartom VD Bratislava hral vo finále Pohára EHF (1987) a ako prvý Slovák v nemeckej hádzanárskej bundeslige v histórii trénoval tri ženské družstvá. Borussiu Dortmund viedol vo Final Four Nemeckého pohára (2000). Je dosiaľ jediný tréner, ktorý tituly majstra, vicemajstra a víťaza národného Pohára získal v Československu a potom aj v samostatnej Českej republike a rovnako aj v samostatnej Slovenskej republike. Je svojráznym rekordérom najstaršieho ženského hádzanárskeho turnaja v ČR, Pohára míru v Olomouci, ktorý vyhral dovedna šesťkrát so šiestimi rôznymi družstvami. Trénoval v SR, ČR, Rakúsku, Poľsku a Nemecku. V družstvách, ktoré viedol, hrali aj majsterky sveta, vicemajsterky sveta i olympijská víťazka. Koučoval hráčky zo Slovenska, z Česka, Poľska, Rakúska, Maďarska, Nemecka, Ruska, Ukrajiny, Macedónska, zo Srbska, z Chorvátska, zo Slovinska, z Čiernej Hory, Litvy, Holandska, zo Španielska, z Francúzska, zo Švajčiarska, z Dánska, Islandu, Rumunska i Kórey.
Prednášal na medzinárodných trénerských seminároch v zahraničí ‒ Montreale, Saarbrueckene a v Oldenburgu, s hráčkami Borussie Dortmund robil odborné výstupy pre poslucháčov štúdia športu a telesnej kultúry Univerzity v Bochume a s hráčkami bratislavského Štartu tréningové ukážky pre poslucháčov seminára trénerov v Tokiu. Je spoluautorom niekoľkých odborných publikácií.
Peter VALO ‒ Foto: archív T. K.