Už niekoľkokrát sme o zlato prišli

thumbnail

Lepšie je mať rezervy drahého kovu doma pod palcom. Zlatý poklad, to je zásoba menového zlata, a keď vzniklo Česko-Slovensko, začal vznikať v roku 1919 aj zlatý poklad. Bola vyhlásená zbierka. Od dobrovoľných darcov Národná banka (NBČS) dostala vyše deväťdesiatštyritisíc zlatých mincí a medailí a šesťdesiatpäť kilogramov rýdzeho zlata. Okrem toho štát vypísal aj pôžičku, ktorú občania mohli upisovať aj zlatom či striebrom, z čoho bol v roku 1925 výnos 3,2 tony zlata a 27 ton striebra.

NBČS mala vtedy v zásobe už vyše štyridsať ton zlata. Dvanásť ton prišlo z bývalej Rakúsko-uhorskej banky v rámci delenia monarchie, časť zlata tvoril výsledok z podnikania štátu a nevedno presne aká časť pochádzala aj zo zlata ruských cárov, ktoré priniesli legionári z Ruska. V roku 1918 dobyli Kazaň, kde bola uskladnená približne polovica cárskeho pokladu. Česko-slovenskí legionári obrovský poklad štrnásť mesiacov strážili, cestovali s ním vlakom po rôznych mestách. V marci 1920 „vrátili“, teda odovzdali do rúk revolučného výboru, zhruba iba tretinu z množstva, ktoré našli v auguste 1918 v Kazani. Zvyšok, zdá sa, na pokyn Edvarda Beneša, ministra zahraničia ČSR, previezli cez Terst „do bezpečia“, do Čiech. V roku 1930 bolo v NBČS už šesťdesiatdeväť ton zlata a v roku 1938 už skoro deväťdesiatpäť ton. Väčšinu tohto zlata NBČS uložila v cudzine, najmä v Bank of England, ale aj vo švajčiarskych a v belgických bankách.

RÍŠSKY LUPIČ

A potom prišla vojna. Osobitný komisár nemeckej Ríšskej banky s pištoľou v ruke 15. marca 1939 donútil dvoch riaditeľov NBČS, aby podpísali prevod dvadsiatich troch ton zlata z českého účtu v Bank of England na účet Ríšskej banky. Väčšiu časť zlata ‒ dvadsaťsedem     ton, sa v Bank of England podarilo uchovať. Toto zlato sa však už čoskoro stalo garanciou troch britských pôžičiek určených na financovanie česko-slovenskej exilovej vlády a zahraničného odboja. Česi a Slováci, ktorí s nasadením života bránili Britániu, si museli všetku výzbroj a všetok výstroj z týchto pôžičiek zaplatiť... Približne štyridsaťtri ton zlata, ktoré nebolo uložené v zahraničí, ale ostalo v Čechách, odviezli Nemci.

Po prvom rozdelení Česko-Slovenska v marci 1939 nemalo Slovensko nijaké menové zlato. Nemecko zhabalo zásoby česko-slovenského menového zlata a Slovensku z neho neposkytlo nič. Na podporu ekonomiky nového štátu vyhlásili teda Zbierku na zlatý poklad. Vláda 11. júla 1939 schválila zriadenie Fondu hospodárskej samostatnosti (FHS), do ktorého mohli dobrovoľne prispievať občania drahými kovmi, cennými predmetmi i peniazmi. Prvé vklady prijímala Slovenská národná banka (SNB) už v máji 1939.

DARY OBČANOV

Pamätníci hovoria o nadšení, s akým vtedy dávali občania dary do zbierky. Mnohí sa chceli pochváliť oceľovou obrúčkou s nápisom Slovenský štát ďakuje, ktorú dostal každý darca. Kto nemal zlato či iný vzácny kov, mohol darovať cenný papier, umelecký predmet alebo platné peniaze. V účtoch banky sa hodnota darovaných kovov a peňazí evidovala vo FHS. V dvoch etapách (prvá do 31. októbra 1940, druhá do 31. decembra 1943) sa vyzbieralo vyše 3 kilogramov čistého zlata, 60 kilogramov čiastočne zlatého kovu, 1873 kilogramov čistého striebra, 344 čiastočne strieborných predmetov, za dva a pol milióna korún cenných papierov a desať miliónov korún v hotovosti. Do zbierky prispelo vyše deväťdesiattisíc darcov.

Zlaté krytie vtedajšej slovenskej koruny dosiahlo dovedna viac ako sedem (konkrétne 7,1) ton zlata. Popri zbierke a daroch najväčšmi prispela ťažba v Slovenských rudných baniach (Kremnica a v Banská Štiavnica) a ďalšiu časť zlata získalo Slovensko vývozom osobitne hodnoteného tovaru, za aký sa cez vojnu pokladal aj cukor, textil, petrolejové výrobky a pod. Slovenský štát mal aktívne obchodné saldo takmer so všetkými významnejšími zahraničnými partnermi vrátane Nemecka.

Slovenské menové zlato bolo na príkaz guvernéra Imricha Karvaša deponované v švajčiarskych bankách. Menej ako tona zlata bola aj v Kremnici a toto zlato sa dostalo do Moskvy počas SNP. Po skončení vojny sa slovenské zlato z Moskvy dostalo do Prahy a koncom roka 1946 bol na žiadosť NBČS zlúčený zlatý depozit SNB deponovaný vo Švajčiarsku so zlatým depozitom NBČS do jedného depozitu pod názvom „Národní banka československá – Depositum regulare“.

BRITSKÁ VĎAKA

Spojenci po vojne zhromaždili zlato, ktoré v Nemecku objavili. Bolo to približne dvestosedemdesiatsedem ton, teda asi polovica zlata, ktoré Nemci stihli počas vojny ulúpiť. Komisia objavené zlato rozdelila medzi pätnásť centrálnych bánk európskych krajín. ČSR pripadol podiel 24,5 tony, z čoho v roku 1948 previezli do Prahy 6,1 tony. Zvyšok ‒ 18,4 tony, zostal v Bank of England a americkej Federal Reserve Bank ešte niekoľko desaťročí. Veľká Británia aj USA jeho vrátenie pod rôznymi zámienkami odmietali. Išlo okrem iného o odškodnenie za znárodnenie majetku amerických občanov vo februári 1948. Pokiaľ ide o Britániu, tá ako podmienku na vrátenie zlata požadovala od ČSR zaplatiť pohľadávky za vojnový a mníchovský úver, na ktorý padlo aj československé zlato v Bank of England. Po Mníchovskej zrade, po tom, ako dali Hitlerovi časť česko-slovenského zlata, po tom, čo pre nich urobili naši vojaci v bojoch proti nacistom, to bola zo strany Britov nehanebná podlosť.

ČESKÉ VÁHY A VÁHANIE

Pri delení majetku ČSFR k 31. decembru 1992 sme chceli zlato zo Slovenského štátu (7,1 tony) vyčleniť z celkových zásob česko-slovenského zlata (102 ton) a zvyšok rozdeliť v pomere 2:1. Kompromisným riešením mala byť „kúpa“ tohto zlata za úradnú cenu, nižšiu ako trhová. Nestalo sa tak najmä preto, že „historický princíp“ nebol zaradený medzi princípy delenia federálneho majetku (to znamená, že sa nebral do úvahy nielen vklad Slovenska v podobe zlata Slovenského štátu z rokov 1939 ‒ 1945 do menových zásob ŠBČS, ale nebrali sa do úvahy ani následky menovej reformy v roku 1945, rovnako ani vývoj aktív, v tom poskytovaných úverov a pasív, napríklad vkladov federálnych podnikov na účtoch českých bánk, v priebehu rokov 1990 – 1992). Tento princíp by zmazal aj českou stranou požadovaný doplatok za nedostatok pasív na slovenskej strane vo výške 24,7 miliardy koruny, čo bol dôvod, prečo česká strana až do roka 1999 nevydala Slovensku štyri tony zlata z tretinového podielu (34 ton).

Takže zhrňme:

Po prvé: Nemecko si po 15. marci 1939 privlastnilo všetko česko-slovenské (v tom aj slovenské) zlato, ktoré našlo na území Česka.

Po druhé: Obchodnou a devízovou politikou, ťažbou zlata a zbierkou na národný poklad mala prvá Slovenská republika na konci svojej existencie 7,1 tony zlata, ktoré bolo uložené vo Švajčiarsku a v Moskve a ktoré sa v roku 1946 stalo súčasťou „československého“ zlata.

Po tretie: Osemnásť (presne 18,4) ton česko-slovenského zlata vydali USA až 20. februára 1982 po zaplatení 81,5 milióna dolára USA a 24 miliónov libier Británii ako kompenzáciu.

Po štvrté: Pri delení majetku česko-slovenskej federácie na konci roka 1992 odmietla česká strana vyčleniť z česko-slovenského menového zlata „slovenských“ 7,1 tony a navyše až do roka 1999 zadržiavala aj štyri tony, ktoré pripadli Slovensku z rozdelenia federálneho zlata v pomere 2:1.

Nuž, zlato je veľmi silným artiklom, ktorý často slúži na vydieranie (v našom, teda slovensko-českom pomere, česká strana neváhala zadržiavať naše zlato, ale aj v rozpore s ústavným zákonom ponechať si bývalú spoločnú vlajku). Česko medzitým veľkú časť svojho zlata predalo za nemecké dlhopisy a v súčasnosti vlastní iba okolo deväť ton zlata. Našich tridsaťdva ton zlata je uložených ‒ kde inde ako v sejfoch Bank of England. Úsilie vrátiť ho domov je celkom legitímne, a to aj preto, že jeho zhodnocovanie v sejfoch Bank of Englad je minimálne.

Marián TKÁČ

Autor je bývalý viceguvernér NBS.



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.