Človek má na videnie reálneho sveta dve oči. Pohľadom jedným okom sa tento obzor samozrejme zužuje. Ani pozeranie sa „svojimi očami“ však ešte samo osebe pri vnímaní a hodnotení empirickej skutočnosti nevylučuje možné omyly. Videné sa u každého premieta do širšieho celku, v ktorom sa podľa individuálneho založenia vnímateľa uplatňuje buď sklon k jednoduchej faktografii, alebo sa stáva predmetom analýzy a syntetizujúceho procesu s nadosobným, prípadne aj s celospoločenským zameraním. V prvom prípade ide, ľudovo povedané, o chápanie „so zdravým sedliackym rozumom“. Druhý prístup je oveľa zložitejší, pretože predpokladá vnímanie reality v dialektickej jednote spojív a väzieb medzi viacerými vzniknutými alternatívami.

Pri hodnotení akejkoľvek ľudskej činnosti nemožno uprednostňovať buď negatívny, alebo zasa iba pozitívny pohľad, čiže akési čiernobiele videnie, ale videnie odrážajúce pohľad zjednocujúci do vzájomne sa prelínajúceho celku, v ktorom zohrávajú primeranú úlohu rovnako pozitívne vlastnosti ako i negatívne sledovanej osobnosti, napr. z 20. storočia. Poznanie totiž vzniká v určitom čase a priestore na základe spoločného ľudského poznania premietaného do individuálneho povedomia každého jedinca.

Do tohto procesu vstupujú rôzne momenty, ktoré každého v bezprostrednom pohľade na daný jav, objekt v rôznej miere ovplyvňujú. Niekomu vnútorný kompas, ktorého strelku predtým ovplyvňovali mnohé skutočnosti, napr. výchova v rodine, vzdelanie, vplyv ľudí (učiteľov, blízkych, známych…), nedovoľoval prekročiť niektoré skutočnosti, resp. pozitívne usmerňoval jeho činnosť. Ani po rokoch nebolo potrebné na mnohé kroky a výroky rezignovať, resp. taktne ich zamlčovať alebo účelovo zametať „pod koberec“ svoju predchádzajúcu prácu, napr. aj literárnu.

 Všetky pohľady, videnia reálneho i nereálneho teda vychádzajú z rôzneho základu, u každého človeka iného. Nedá sa však pri hodnotení nejakej konkrétnej osobnosti pri jej zakolísaní v istom rozhodnutí s odstupom rokov odcudzovať, nad jej činmi lámať palicu, resp. na základe nového poznania snažiť sa „včleniť“, resp. „zastrčiť“ niekoho do odlišnej schémy podľa „nového“ poznania v meniacom sa priestore a čase. V tomto smere je potrebné pri hodnotení činnosti človeka po rokoch dostať sa empaticky, na základe dôkladného poznania do daného času“ a pokúsiť sa zistiť všetky okolnosti, ktoré viedli danú osobu práve k zvolenému riešeniu.

Bolo to výsledkom jej vlastného, naozaj slobodného rozhodnutia alebo bolo určované vplyvmi, ktoré vstupovali do „jej“ videnia vtedajšieho problému, javu. Preto aj pri hodnotení osobnosti slovenských dejín 20. storočia, z ktorých niektoré sú jednostranne zatracované alebo naopak nekriticky vyzdvihované, by bolo potrebné uprednostniť „videnie dvoma očami“, a nielen jedným.

Pri pozeraní sa na historické osobnosti absentuje vyvážené „videnie“. Dosť často sa uprednostňujú hodnotenia kĺžuce po povrchu a potom „nové“ a či skôr „módne“ pohľady smerujú v súčasnosti skôr ku škandalizovaniu. A pritom v ich každom rozhodnutí, v každom vyslovenom, resp. napísanom slove bol a napokon vždy sa odrážal momentálny vplyv tak objektívnych, ako aj subjektívnych okolností. A len čas rozhodol o ich správnosti a opodstatnenosti, a to aj napriek tomu, že bolo v danom okamihu myslené s tým najlepším vedomím a svedomím. Pokiaľ sa pri konkrétnom čine, slove, rozhodnutí a pod. časom ukázalo, že bolo nesprávne, paradoxne malo to svoj význam. Keď už v ničom inom, tak aspoň v tom, že, „takéto videnie“ nemá svoje opodstatnenie.

Na druhej strane mnohé rozhodnutia boli kompromisom, ktorý musela daná osobnosť podstúpiť medzi svojím vnútorným presvedčením a objektívnym, reálnym stavom skutočnosti. Takto by sa dalo pokračovať ďalej. Pri videní toho už uplynulého je potrebné skôr hľadať, nachádzať, objavovať, pátrať, a nie jednostranne zatracovať, znevažovať, resp. neobjektívne vynášať na piedestál. A v tom neustálom hľadaní, objavovaní sa učíme a nachádzame cestu k objektívnemu poznaniu. Čiže v pohľade za seba, do minulosti, pri pohľade na osobnosti našich dejín je potrebné pozerať sa akoby „z vrcholu hory“, z miesta, ktoré nám môže poskytnúť potrebný nadhľad.

Je to miesto, kde sa človek učí pozerať sa na život širokospektrálnou optikou na základe predchádzajúceho utrpenia a námahy z poznávania. Lebo bez poznania osobností našich národných dejín budeme neustále jednookí, a pritom najkrajší pohľad, najlepšie videnie je dívanie sa dvoma očami. V naznačenom nám umožní, aby sme osobnosti našich národných dejín nevyháňali, ale pri neustálom hodnotení ich činov, postojov, názorov a pod. im prisudzovali primerané miesto. Potom, povedané s Alexandrom Matuškom „… sa nebude môcť povedať, že sme mali ľudí, ktorí však nemali nás; potom nebudeme tráva, prach a rozbitý sklený pohár; potom budeme národ“.

Báseň na prvú stranu:

PÚTNIK

V krajine

lesného ticha

som mlčiacim pútnikom.

Na chodníkoch

v tme,

daždi

v bolesti

rukami vrastený

do konárov nahých stromov.

Text a foto: JÚLIUS LOMENČÍK