Referendum o protiruských sankciách nie je podľa prezidenta SR Petra Pellegriniho možné vyhlásiť. Podľa prezidenta. Alebo podľa jeho poradcov. Proste podľa prezidentského paláca. Žiadne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, žiadna empatia voči takmer každému desiatemu oprávnenému voličovi v našej republike. Zuzana Čaputová, ktorá počas svojho úradu zjavne z progresívnych politických dôvodov ako predĺžená ruka Šimečku na prezidentskom stolci referendum o skrátení volebného obdobia nechcela, no aspoň zahrala komédiu a alibisticky sa obrátila na Ústavný súd Slovenskej republiky.
Prezident Pellegrini neurobil ani to. V priamom prenose spáchal voličskú samovraždu ako politik. Ale aj ako človek, ktorého si vážili ľudia, ktorí ho volili, ktorí nechceli Korčoka, no dočkali sa Korčoka s iným menom. Mimochodom, tohto neúspešného protikandidáta Pellegriniho pochopiteľne po prezidentovom vyhlásení zachvátila neskrývaná eufória. A celú opozíciu tiež.
Veľké sklamanie z prezidenta počas niekoľkých dní. Najprv súhlasil so zvýšením zbrojných výdavkov, ktoré by podľa samotného ministra obrany rozdrvilo „štátny rozpočet na kašu“. A o pár hodín nato v parlamentnom žargóne – zarezal referendum. Dve rozhodnutia, ktoré uvrhli viac ako polovicu voličov na Slovensku do hlbokej traumy. Prezident však zašiel ešte ďalej. Doslova v priamom prenose urobil z tých, ktorí podpísali petíciu za vyhlásenie protisankčného referenda, podvodníkov. Bez hanby, nezaobalene. Tak ponad plece ‒ „per huba“.
Podľa prezidenta „Kancelária prezidenta SR nemá oficiálne oprávnenie skúmať pravosť podpisov na petičných hárkoch. Jediným naším oprávnením je skúmať, či je petičný hárok vyplnený každým občanom správne, má požadované údaje a je ním vlastnoručne podpísaný.“ To najhoršie však ešte len nasledovalo: „Pokiaľ sa právny stav nezmení, tak človek s prístupom do otvorenej databázy obyvateľov Slovenskej republiky bude môcť napríklad s podporou umelej inteligencie v rozsahu niekoľkých týždňov odovzdať formálne a na prvý pohľad úplne dôveryhodne vyzerajúci dostatočný počet podpisov na akúkoľvek otázku vyzývajúcu na zvolanie akéhokoľvek referenda.“ Takže prezident automaticky považoval podpisy občanov pod petíciou za (možno, pravdepodobne, nevylúčiteľne) falošné. To je taká facka priamej občianskej demokracii do tváre, akú Slovensko a slovenský volič ešte nezažili. Prezumpcia neviny v háji.
Prezidentovo rozhodnutie nezachránilo ani uznesenie parlamentu. To, že Národná rada Slovenskej republiky schválila uznesenie, navrhnuté Slovenskou národnou stranou, ktoré sa vyslovuje proti sankciám uvaleným na Rusko, je síce pozitívne, ale negatívny je postoj niektorých koaličných poslancov k nemu, ktorí tiež zjavne zabudli na voľby a odignorovali voličov koalície v nich. Proti hlasoval Ján Ferenčák (Hlas ‒ SD), ďalších dvadsaťtri poslancov, najmä z klubu Hlas ‒ SD, sa hlasovania zdržalo.
Opozícia sa nedohodla, a tak vlastne uznesenie iba vďaka jej obštrukcii (nehlasovaním opozície) prešlo. Takže ide o ďalšie veľké sklamanie s parlamentnou náplasťou na bolesť. Samotné uznesenie totiž neznamená (pri všetkej úcte k nasadeniu a iniciatíve jeho navrhovateľov) v konečnom dôsledku v podstate nič. Iba kozmetiku na neumytej tvári politiky na nie „všetky strany“, ale iba na jednu z nich. Ako má teda veriť občan volič prezidentovi, ktorý očividne neverí občanovi voličovi? Nuž, iba môže čakať zas a opäť roky do ďalších prezidentských volieb. A to musí fakt naozaj už pri každom prezidentovi?
Text: Ivan BROŽÍK – Foto: Internet
