Dlhá história bez vlastnej štátnosti

IÚ MS, Marián GEŠPER – Foto: IÚ MS

Delegácia Matice slovenskej navštívila oblasť v Nemecku, kde žije etnikum Lužických Srbov v počte asi šesťtisíc obyvateľov. Lužickí Srbi majú vlastnú Maticu lužickosrbskú (Matice Serbská), ktorá bola založená po inšpirácii Matice českej v roku 1847 na popud Jána Arnošta Smolera s cieľom rozvíjať jazyk. O návšteve Matice slovenskej informoval 21. mája tiež tlačený večerník Serbske Nowiny. Predstavitelia oboch Matíc mali pracovné rokovania.

Delegácia Matice slovenskej bola pravdepodobne po desaťročiach vôbec prvou oficiálnou kultúrnou delegáciou, ktorá navštívila Lužických Srbov. Oboznámili sa podrobne s ich kultúrou, literatúrou, jazykovedou, históriou, umením a vedou. Lužických Srbov v minulosti navštívil aj  Ľudovít Štúr, vznik Matice lužickosrbskej napomohol v 19. storočí aj Ján Kollár a kultúrne styky s Lužickými Srbmi viedol cez Lužický seminár v Prahe aj bernolákovec Martin Hattala. Medzi zakladateľov lužickosrbskej Matice možno zaradiť osobnosti, ako sú Handrij Zejlera, Jan Arnošt Smoler. Medzi výrazných a Lužickými Srbmi uznávaných predstaviteľov sa radí aj duchovný, prekladateľ Nového zákona a zakladateľ časopisu Katolski Posoł Michał Hórnik, ktorého hrob, zdobený sochami Cyrila a Metoda, delegácia navštívila.

• NÁVŠTEVA PRAHY

Symbolicky sa delegácia zastavila na Olšanskom hřbitově v Prahe pri mieste posledného odpočinku vizionárov slovenskej kultúrnej a vedeckej spolupráce Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika, ktorého dvestotridsiate výročie narodenia si dnes pripomíname. Matičiari, vedení predsedom Mariánom Gešperom, navštívili aj nemecko-slovanské mesto Budyšín (Bautzen) na území Horných Lužíc.

Pri tejto príležitosti spoznali 7 600-člennú inštitúciu, ktorá zastrešuje aktivity šesťdesiattisícovej národnostnej menšiny Lužických Srbov DOMOWINA, vzdelávacie centrum WITAJ, redakciu večerníka Serbske Nowiny, Lužickosrbský Inštitút a jeho rozsiahlu centrálnu bibliotéku, Lužickosrbské múzeum a okolité evanjelické a katolícke farnosti Hodźij (Göde), kde je podľa legendy pochovaná matka sv. Benna a Baćoń (Storcha), so sochami sv. Cyrila a Metoda a sv. Benna, patróna Lužických Srbov.

Delegáciu sprevádzal evanjelickým kostolom v Hodźij Christoph Rummel, ktorý tu prezentoval vzácnu 800-ročnú krstiteľnicu a organ v tvare lode, na ktorom aj zahral. V katolíckom Baćońe sa o matičiarov staral farár Gerat Wornar, ktorý je súčasne publicista, národný buditeľ, redaktor Katolíckeho posla. Historický výklad o dejinách Lužických Srbov, ale aj mesta Budyšín predniesol expredseda Matice lužickosrbskej a referent Domowiny, potomok posledného lužickosrbského biskupa, básnik ocenený Cenou Ćišinskeho Jurij Łušćanski.  Nakladateľstvo Domowina predstavil Syman Petr Cyž ‒ prekladal Kryštof Peršín z Českej republiky; centrum WYTAJ Beate Brězan a centrálnu DOMOWINU Dawid Statnik.

• BIBLIOTÉKA LUŽICE

Delegácia si v centrálnej bibliotéke pozrela najstaršie lužickosrbské knihy, ktoré pochádzajú až zo 16. storočia, a oboznámila sa s činnosťou Lužickosrbského inštitútu Serbskiinstitut, ktorý je zameraný na kulturológiu, jazykovedu, literárnu vedu a digitalizáciu lužickosrbských písomností. Filologický výskum kultúry Lužických Srbov sa označuje ako sorabistika. Serbski inštitút predstavil vedúci katedry lingvistiky Fabian Kaulfürst. Inštitút je rovnocenný akadémii vied, plní podobné funkcie ako Matica slovenská ‒ a to  uchovávanie kultúrneho dedičstva, literárnych pozostalostí atď. Sorabistika sa tiež vyučuje od roka 2010 na Univerzite v Lipsku, dominantne sa jej však venujú práve v Serbskom inštitúte, ktorý má približne osemdesiat pracovníkov.

Matičiari navštívili Serbski dom, kde sídli centrálna organizácia Lužických Srbov Domowina. V poobedných hodinách si prezreli farnosti Hodźij a Baćoń či súsošie sv. Cyrila a Metoda na Stóži pri Smochćiciach. DOMOWINA bola založená v roku 1912 v Wojericích, pričom ide o zastrešujúci orgán všetkých lužickosrbských spolkov ‒ hudobných, divadelných, študentských a i., ktoré začali vznikať už v roku 1871.

Zaujímavé je, že pri otázkach o vlastnej autonómii či štáte sa slovanskí bratia, žijúci dnes ako občania Nemecka, zhodli, že ide o nerealistickú utópiu. Diskutovalo sa aj o osobnostiach, pričom najčastejšie boli spomenutí slavista, filológ a vizionár nadkonfesionálneho spojenia Lužických Srbov Jan Arnošt Smoler, zakladateľ Katolíckeho posla Michał Hórnik, spisovateľ a aktivista Arnošt Muka, básnik, dejateľ, evanjelický duchovný Handrij Zejler, ale aj básnici, prozaici a dramatici – kňaz, dramatik a prozaik Jakub Bart-Ćišinski, básnik, publicista a prozaik Mato Kosyk, spisovateľ Jurij Brězan, básnik, spisovateľ a prekladateľ Kito Lorenc, spisovateľka a novinárka Mina Witkojcová, básnik Benedikt Dyrlich, poetka, prekladateľka a editorka Róža Domašcyna, spisovateľ, duchovný a priekopník včelárstva Adam Gottlob Schirach, poet a prozaik Jakub Lorenc-Zalěskia novinár, prekladateľ, reportér Jurij Koch.

Medzi zaujímavé osobnosti patrí aj odborník na Bolzana Franz Prihonsky, ktorého hrob v Budyšíne delegácia navštívila. Podľa ich slov lužickosrbskí priatelia veľmi dobre rozumejú slovenčine. Česko tiež vysiela do Lužického Srbska učiteľov pre zachovanie tejto kultúry v rámci špeciálnych grantových schém. Jedným z nich bol i prekladateľ, učiteľ českého jazyka Jan Breind. Zaujímavosťou je, že v minulosti sa lužickosrbské rozprávky objavili vo vydavateľstve Mladé letá a, naopak, do lužickosrbského jazyka boli preložené diela slovenských autoriek, ako sú Jablunková, Zelinová, Rázusová-Martáková a ďalší.

• HISTÓRIA BEZ ŠTÁTU

Priamo so slovenským kontextom súvisí fakt, že na popud Jána Kollára vznikla aj Matica lužickosrbská, keď o tom písal v liste mladým lužickosrbským študentom. Z dávnejších dejín treba zdôrazniť, že Lužickí Srbi boli súčasťou predštátneho západoslovanského útvaru ‒ tzv. Samovej ríše (623 – 658). Neskôr v rôznej forme počas 9. storočia súčasťou Veľkomoravskej ríše za panovníkov Rastislava I. a Svätopluka I., čo výrazne pribrzdilo mocenský a etnický tlak zo strany Franskej ríše. Od 10. storočia po páde Veľkomoravskej ríše boli pod narastajúcim vplyvom christianizácie a germanizácie.

Od 14. storočia sa Lužickí Srbi stali súčasťou Zemí Koruny českej, a to až do roka 1635. Lužica stratila štatút samosprávnej korunnej krajiny. Bola rozdelená a dostala sa do Pruského a Saského štátu. V priebehu 19. storočia dochádza k úzkym kontaktom so slovenskou a s českou národnou elitou. Príležitosť na vytvorenie vlastnej autonómnej či spolkovej republiky nastala tesne po porážke Nemecka v roku 1945 pri rozdelení Nemecka na NSR a NDR. Boli aj hlasy k pripojeniu k Československu.

Vytvorenie krajinskej autonómie či republiky v rámci NDR sa nekonalo, keďže Lužickí Srbi v tom čase už boli vo výraznej menšine aj na svojom pôvodnom území. Národnostná politika po roku 1945 umožňovala vytvorenie národných lužickosrbských inštitúcií s výraznou podporou štátu až do roka 1990, keď nastáva útlm. Lužickí Srbi si zachovávajú svoju svojbytnú kultúru a národné povedomie aj napriek tomu, že nemajú vlastný štát. Neexistuje samostatný lužickosrbský slovník. Vznikli iba bilingválne s nemčinou, ruštinou a češtinou.

Okrem Lužických Srbov nemajú formu štátnosti podnes napríklad Rusíni, Moravania, Bunevci alebo Kašubovia. Je skutočne fascinujúce počuť slová, ktorým porozumie aj Slovák, ďaleko v Nemecku. Aj lužickosrbskí lingvisti poukazujú na zaujímavý fakt, že lužická srbčina má porozumením bližšie k slovenčine než češtine, čo nie je vedecky vysvetlené.