Najkrutejšia maďarizácia Slovákov

František ŠÍPKOVSKÝ – Foto: archív SNN

 Pred stoosemnástimi rokmi 2. júna 1907 rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. podpísal tzv. Apponyiho školské zákony, ktoré viedli k prehĺbeniu maďarizácie v školstve (Lex Apponyi sú články 26 a 27 uhorského zákonníka z roka 1907). Sú pomenované podľa ministra školstva Alberta Apponyiho, ktorý ich vypracoval a predložil uhorskému snemu na schválenie. Článok 26 sa týkal štátnych ľudových škôl, článok 27 obecných a cirkevných ľudových škôl. Hlavným cieľom zákona bola intenzifikácia rečovej aj duchovnej maďarizácie nemaďarských žiakov, zabezpečenie pôsobenia učiteľov v duchu veľkomaďarskej štátnej idey ich hmotnou stimuláciou a tvrdými disciplinárnymi opatreniami.

Školstvo malo byť najúčinnejšou metódou pomaďarčovania. Na Slovensku sa v dôsledku zákona mala slovenčine venovať jedna hodina týždenne, inak mala byť vyučovacím jazykom maďarčina. V čase prijatia zákonov tvorili Maďari v Uhorsku len približne polovicu obyvateľstva.

■ VPLYV NA VZDELÁVANIE

Maďarská politika sa zamerala na vzdelávací systém a zaviedla maďarčinu ako oficiálny vyučovací jazyk. Slovenské deti často čelili obmedzeniam v schopnosti učiť sa a rozvíjať svoju kultúrnu identitu v rámci škôl. Výsledkom bola generácia, ktorá čoraz viac hovorila po maďarsky a bola menej spojená so slovenskými koreňmi. Objavili sa odbojové snahy slovenských intelektuálov a národovcov, zdôrazňujúce dôležitosť zachovania ich jazyka a kultúry.

Proces maďarizácie zahŕňal vnucovanie maďarského jazyka, kultúry a identity nemaďarským etnickým skupinám v historickom Uhorskom kráľovstve.

Významným následkom maďarizácie Slovákov bolo potláčanie ich jazyka a tradícií. Počas maďarizácie sa maďarčina zdôrazňovala ako primárny jazyk vo vzdelávaní, v správe vecí verejných a vo verejných záležitostiach. Následkom toho bol slovenský jazyk zanedbávaný, pretože bol zakázaný vo vzdelávacích zariadeniach a v úradných záležitostiach. Toto presadzovanie viedlo mnohých Slovákov k tomu, aby sa vzdali svojho materinského jazyka v prospech maďarčiny, čo malo za následok zníženú prítomnosť a ochranu slovenského jazyka.

 ■ NÁSLEDKY MAĎARIZÁCIE

Maďarizácia sa navyše usilovala integrovať slovenskú komunitu do maďarskej kultúry a pocitu uvedomenia si seba samého. Maďarské úrady podporovali maďarské zvyky, tradície a princípy, pričom obmedzovali slovenské kultúrne aktivity. Táto politika nielenže oslabovala jedinečnú slovenskú identitu, ale medzi Slovákmi vyvoláva aj pocity nedostatočnosti. Mnohí Slováci boli nútení prijať maďarské zvyky a ešte viac sa dištancovať od svojho pôvodného národného dedičstva. Pred prvou svetovou vojnou sa v ľudových školách na Slovensku prakticky prestalo učiť po slovensky. Len jedna šestina detí prijímala informácie v ľudových školách v slovenčine.

Štatistika v roku 1913 spočítala, že v Uhorsku (spolu s Chorvátskom) bolo 369 ľudových škôl s aspoň čiastočným vyučovaním v slovenskom jazyku, ani jedno gymnázium a reálka so slovenským vyučovacím jazykom. Percentuálne tvorili ľudové školy so slovenčinou dve percentá zo všetkých ľudových škôl v Uhorsku, pri stredných to bola nula.

■ TAKTIKA ODNÁRODŇOVANIA

Keďže väčšina škôl bola v tom čase v rukách cirkví a štát zakladal vlastné, učiteľov cirkevných škôl dostala vláda pod kontrolu tak, že ich zákon vyhlásil za štátnych zamestnancov. Učiteľom boli stanovené minimálne počty. Keď bola miestna cirkev natoľko chudobná, že nemala prostriedky na minimálne zabezpečenie učiteľov, mohla štát požiadať o dotáciu. Jej získanie bolo podmienené vyučovaním žiakov v maďarskom jazyku v rozsahu stanovenom ministrom školstva. Ak dotácia dosiahla určitú úroveň, právo na vymenovanie učiteľa pripadlo priamo ministerstvu školstva. Tým sa kruh uzatvoril. Chudobné cirkevné školy, ktoré pestovali vyučovanie v národnom jazyku, sa dostali pod existenčný tlak.

 Ďalším ustanovením zákona bolo, že deti všetkých škôl musia po skončení štvrtého ročníka ovládať maďarský jazyk slovom a písmom. Aj medzi sebou sa smeli rozprávať iba po maďarsky. V triedach museli povinne visieť obrazy z uhorských dejín. Učitelia boli povinní pred vládnym inšpektorom zložiť prísahu vernosti v maďarčine. Nemohli ju nijako obísť, lebo ak odmietli, čakalo ich súdne stíhanie za protištátne zmýšľanie. Vláda tak kontrolovala všetky školy, štátne i cirkevné. Takéto školské zákony sú dnes pre nás nemysliteľné, pritom vznikli iba pred niečo vyše sto rokmi. V literatúre sa často spomína výrok maďarského poslanca Bélu Grünwalda z jeho knihy Felvidék z roka 1878, kde píše, že „stredná škola je ako veľký stroj, kam vstupujú na jednom konci stovky Slovákov, ktorí na druhom konci vychádzajú ako Maďari“. To sa malo Apponyiho zákonmi dosiahnuť.

■ SOCIÁLNY DOSAH

Maďarizácia zintenzívnila politické napätie medzi Slovákmi a maďarskými úradmi. Slovenskí vlastenci považovali túto politiku za represívnu a diskriminačnú, podnecujúcu pocit odcudzenia a odporu. Slovenské národné hnutie naberalo na sile ako odpoveď na maďarizáciu, usilujúcu sa o väčšiu autonómiu a kultúrne práva. Sociálne sa Slováci cítili v rámci maďarského štátu marginalizovaní, čo viedlo k protestom, politickému aktivizmu a niekedy aj ku konfrontáciám s úradmi.

Maďarizačná politika mala navyše ekonomické následky pre Slovákov. Maďarská administratíva uprednostňovala etnických Maďarov v pracovných príležitostiach, pozemkových právach a prideľovaní zdrojov. Toto zaujaté zaobchádzanie vytváralo pre Slovákov problémy, ktoré bránili ich sociálnemu a ekonomickému pokroku a zároveň posilňovali ich závislosť od maďarskej vyššej triedy. Rozdiel v ekonomickom postavení medzi Maďarmi a Slovákmi sa následkom tejto politiky zväčšoval, čím sa prehlbovali sociálne rozdiely a nerovnosti v rámci Uhorska. Politika ovplyvnila aj slovenské ekonomické možnosti, keďže maďarizácia často znamenala zvýhodnenie etnických Maďarov v zamestnaní, vo vlastníctve pôdy a v podnikaní.  Maďarizácia neovplyvnila len kultúru a hospodárstvo, ale mala aj politické následky pre Slovákov.

Potláčanie slovenského jazyka a kultúry spôsobilo zosilnenie nacionalistických pocitov medzi Slovákmi. To viedlo k hnutiam odporu a formovaniu politických skupín, ktorých cieľom bolo postaviť sa proti maďarskej nadvláde a presadzovať slovenskú samosprávu. Politika maďarizácie podnecovala slovenské vlastenectvo a túžby po nezávislosti a autonómii, čo pripravilo pôdu pre budúce hnutia smerom k suverénnemu Slovensku.

Potláčanie slovenského jazyka a tradícií, oslabovanie ich identity, diskriminácia v ekonomike a politické vplyvy zmenili sociálnu štruktúru Slovákov v Uhorskom kráľovstve. Napriek prekážkam maďarizácie slovenská odolnosť, kultúrne dedičstvo a vlastenecký duch pretrvávali v priebehu času, čo viedlo k uznaniu a ochrane slovenskej kultúry a samosprávy.

■ CHRADNUTIE  IDENTITY

 Maďarizácia prispela aj k demografickým zmenám. Niektorí Slováci si osvojili maďarský jazyk a zvyky, aby sa asimilovali alebo získali sociálne výhody. To niekedy viedlo k erózii slovenskej identity, najmä v mestských oblastiach a regiónoch so silným maďarským vplyvom. Dlhodobým dosahom politiky bolo postupné oslabovanie slovenskej kultúrnej a jazykovej odlišnosti v rámci Maďarska.

Začiatky maďarizácie v Uhorsku siahajú do obdobia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867, ktorým bola ustanovená duálna monarchia Rakúsko-Uhorsko. Tento posun v politických štruktúrach vyvoláva v Uhorsku búrlivé diskusie o identite krajiny a jej menšinových skupinách. V úsilí upevniť národnú autonómiu v rámci spoločnej monarchie maďarskí vodcovia videli maďarizáciu ako spôsob zjednotenia a posilnenia maďarského národa.

V Apponyiho prípade sa proces maďarizácie prejavuje rôznymi spôsobmi ‒ vrátane presadzovania maďarského jazyka a zvykov a zároveň ekonomického a sociálneho tlaku. Maďarské úrady a učitelia, ktorí sú vyslaní do škôl, aby podporovali maďarský jazyk a kultúru. Slovenské školy čelili zatváraniu alebo boli donútené používať maďarčinu na vyučovanie. Verejné služby, a dokonca aj miestne cirkvi začali v Uhorsku fungovať prevažne len v maďarčine. Zámerné presadzovanie maďarskej identity na Slovensku viedlo k odporu a nespokojnosti medzi dedinčanmi, ktorí vnímali pokles kultúrnej nezávislosti.

Maďarizácia mala na obyvateľstvo veľký vplyv. Zvýšil sa počet maďarsky hovoriacich a rástla lojalita k Uhorsku u mnohých obyvateľov. Tento prístup viedol k sociálnemu narušeniu, ku kultúrnym stratám a k odcudzeniu medzi slovenskou komunitou. Apponyiho zákony boli súčasťou politiky tzv. „kultúrneho národa“, podľa ktorej mal každý obyvateľ štátu ovládať maďarský jazyk bez ohľadu na pôvod.

Bolo naším šťastím, že sme mali zapálených národovcov, ale aj kňazov, učiteľov, gazdov, obchodníkov, kníhtlačiarov, remeselníkov a zamestnancov, ktorí sa dokázali maďarizačnému tlaku rázne postaviť na odpor. Ak dnes žijeme v slobodnej Slovenskej republike, s vďakou spomíname práve na našich skvelých predkov a naše národné elity.

Obsah Apponyiho zákonov (č. 26 a 27/1907).

Zákon č. 26/1907

• Zaviedol povinnosť, aby každé dieťa vedelo po maďarsky pri ukončení štvrtej triedy ľudovej školy.
• Maďarský jazyk sa musel vyučovať od prvého ročníka.
• Všetky učebnice museli byť schválené štátom – čo umožnilo cenzúru slovenských alebo iných národnostných materiálov.

Zákon č. 27/1907

• Upravoval kontrolu štátu nad cirkevnými a súkromnými školami, ktoré boli dovtedy autonómne (najmä slovenské evanjelické školy).
• Učitelia museli mať maďarskú štátnu aprobáciu.
• Týmto sa znižovala možnosť vyučovať po slovensky, čo zasiahlo najmä slovenské cirkevné školstvo.

Následky Apponyiho zákonov

• Dramatický pokles slovenských škôl (z vyše osemsto v polovici 19. storočia na menej ako sto do roka 1918).
• Znižovanie gramotnosti medzi Slovákmi – mnohí rodičia nechceli posielať deti do škôl, kde by zabúdali rodný jazyk.
• Oslabenie slovenského kultúrneho života – potláčali sa slovenské knihy, noviny, divadlá a iné kultúrne prejavy.

• Masové zatváranie slovenských škôl (najmä cirkevných).
• Úpadok slovenskej kultúry a jazyka – zákaz slovenských učebníc a literatúry.
• Nárast negramotnosti – rodičia odmietali posielať deti do „cudzích“ maďarských škôl.
• Národný útlak – Slováci boli občania druhej kategórie.
• Radikalizácia slovenského národného hnutia – vznik memorandových, kultúrnych a politických aktivít na obranu slovenského národa.
• Vysťahovalectvo – niekoľko stotisíc Slovákov odišlo do Ameriky a iných krajín.
• Odnárodnenie – desaťtisíce Slovákov podľahlo národnostnému útlaku a pomaďarčilo sa. Ich potomkovia dnes žijú nielen na území Maďarska, ale aj Slovenska.
• Spomalenie vedeckého, kultúrneho, hospodárskeho a spoločenského rastu – maďarizácia priamo ovplyvnila celý život slovenskej spoločnosti, čo sa premietlo do života Slovenska nielen v medzivojnovom období, ale dosah to má na náš vývoj dlhodobo…
•  

■ TRETÍ SEKTOR

   Uhorská vládna mašinéria do likvidácie slovenskej národnosti zapojila nielen štátny aparát a jeho legislatívu a prax, ale aj rôzne spolky a združenia. Ich kľúčovou úlohou bolo odnárodňovanie Slovákov. Najznámejší bol  Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (Felvidéki Magyar Közművelődési Egyesület^[1] alebo Felsőmagyarországi Magyar Közművelődési Egyesület^[ skratka FMKE alebo FEMKE). Tento maďarizačný spolok pôsobil na území celého dnešného Slovenska v rokoch 1883 – 1919. Jeho poslaním bolo presadzovať asimilačnú národnostnú politiku voči slovenskému obyvateľstvu prostredníctvom ideológie jednotného maďarského politického národa. Spolok vznikol 20. novembra 1883 so sídlom v Nitre a pôsobil na území desiatich slovenských žúp. Členmi spolku boli jednotlivci (7 161) aj korporácie, mestské a obecné zastupiteľstvá, štátne, stoličné a cirkevné úrady, školy a kultúrne inštitúcie (2 031). Spolok bol podporovaný uhorskou vládou i cirkvou. Náplňou spolku bolo zriaďovanie detských opatrovní, kde slovenskú mládež vzdelávali v maďarskom jazyku. Medzi akcie Hornouhorského maďarského spolku patrilo umiestňovanie slovenských detí do služby v maďarských župách, čo vyvolalo verejné protesty slovenskej verejnosti.

Mnoho učiteľov v snahe získať i mimoriadnu odmenu vyvíjalo aktívnu činnosť v spomínanej FMKE a v rôznych maďarizačných spolkoch. Organizácia FMKE odporúčala svojim miestnym pobočkám „poskytovať dobrým učiteľom knižné odmeny“. Na získanie priazne ľudu venovali veľkú pozornosť najchudobnejším. Ročne vymedzili rozpočet na nákup ošatenia, školských pomôcok pre chudobné deti.  Isté je, že spolky a inštitúcie ovplyvňovali maďarizačný proces v našich obciach negatívne. Tlač uvádzala, že si v nejednom prípade obyvatelia pomaďarčili meno. Časopis Dom a škola v roku 1893 uvádzal kritické poznatky aj z učiteľského prostredia. Trebárs učitelia Aradského okresu iniciatívne navrhli, „aby si všetci učitelia pôsobiaci v Uhorsku do roka 1896 (v ktorom bola oslava tisícročného príchodu Maďarov do Uhorska) pomaďarčili mená. Uznesenie bolo vytlačené štátnym nákladom a rozposlané všetkým učiteľom“. Zákon o pomaďarčení názvov obcí a osobných mien bol prijatý v roku 1898.

Spolkov, ako bol FEMKE, bol celý rad. Na pomaďarčovanie používali aj finančné odmeny pre učiteľov. Dostávali ich tí, ktorí pomaďarčili najviac slovenských detí. Súčasne bolo vydávaných viacero novín a časopisov pre deti i verejnosť, ktorých obsah pôsobil na pomaďarčovanie. Mimochodom, so spolkami protinárodného a protištátneho druhu máme skúsenosti aj dnes ‒ takže iba pokračuje stará politika.