VŠIMLI SME SI
Ivan BROŽÍK
Dostal som do schránky list. S mojím titulom, menom a presnou adresou. V predvolebnom období ich chodilo neúrekom s takmer nekončiacim sa zoznamom sľubov. Pani Lucia Žitňanská z SDKÚ-DS oslovuje adresátov priateľsky. Konštatuje, že nám záleží na Slovensku a že máme spoločné záujmy.
Pripomenie svoje zásluhy v kresle ministerky spravodlivosti tak, ako ich vidí ona. Pani Žitňanská v ďalšej časti osobného listu konštatuje, že sa na mňa spolieha. Aj by to potešilo a naplnilo hrdosťou, keby... Pani Žitňanská mi píše, že ma bude potrebovať. A že spolu dokážeme veľa. Nuž hej, keby...
Keby tá istá pani Žitňanská dva dni po zostavení vlády prišla do budovy Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ako človek, ako štátny úradník, ako minister od slova služobník, potom by bolo všetko v poriadku a jej osobný list by po takom časovom odstupe potešil. Lenže – pani priateľka Žitňanská prišla na ministerstvo ako povodeň, ktorá má zmiesť všetko, čo tam bolo. Cez svojich pajtášov hneď v prvých dňoch „úradovania“ rozposlala po ministerstve iné listy. Výpovede. Okamžité. Bez toho, aby čo i len slovkom prejavila snahu komunikovať s prepúšťanými.
Dnes potrebuje aj mňa a nazýva ma priateľom. Vraj čo všetko spolu dokážeme. Pani Žitňanská, z práce ste ma vykopli ako psa! A váš list? Slušný človek by sa hanbil a ospravedlnil. Pani Žitňanská, vyzvali ste ma, aby som zvážil, koho voliť. V tom som vás poslúchol. Nevolil som vás a ľudí, ktorí majú feudálny prístup k zamestnancom. A nenazývajte ma, prosím, priateľom!