Rozhovor s autorom Sotirisom Trapezanlidisom

Text a foto: EVA ČULENOVÁ

Sotiris Trapezanlidis pochádza z gréckych Thessaloník. Na Slovensko sa dostal pred približne dvadsiatimi piatimi rokmi so záujmom poznať krajinu, o ktorej dlhšie rozprávali jeho slovenskí priatelia v Grécku. Do slovenskej kultúry a ľudí sa zamiloval na prvý pohľad, rozhodol sa tu zostať a objavovať krásy a tajomstvá malej stredoeurópskej krajiny. Odvtedy pôsobil v rôznych oblastiach. Pracoval pre grécke veľvyslanectvo v Bratislave, učil gréčtinu v mestskej jazykovej škole v Bratislave a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Posledných dvanásť rokov pracuje v Skalici vo firme, ktorá sa zaoberá automobilovým priemyslom, kde je jeho hlavnou úlohou vzdelávať zamestnancov. Žije v obci Kopčany na Zahorí pri meste Holíč s manželkou a deťmi.

Na Slovensku absolvoval aj postgraduálne doktorandské štúdium v odbore byzantské štúdiá na Prešovskej univerzite, kde mal tú česť byť žiakom a zažiť ako mentora osobu, ktorú považuje za najinteligentnejšiu a najvzdelanejšiu osobnosť na Slovensku, prof. ThDr. Jána Šafina, PhD., slovenského historika (byzantológa), teológa a filozofa, vysokoškolského pedagóag a pravoslávneho kňaza. Sotiris Trapezanlidis vstúpil do literatúry ešte v roku 2003 jeho prvým románom vydaným v Grécku. Súčasne často písal pre grécke noviny a časopisy. Zaoberá sa témami ako politická veda, osobné vzťahy, komunikácia, kultúra a história.

Poďme od začiatku: pochádzate z gréckych Thessaloník. Mali ste aj počas tohto obdobia nejaký vzťah so Slovenskom? Ako sa rozvíjal váš život a ako ste sa dostali na Slovensko?

Samozrejme. V meste Thessaloniki bolo veľa študujúcich Slovákov, s ktorými nás na začiatku spojila náhoda a následne spoločné záujmy a aktivity. Neskôr ma „navštívila“ veľká zvedavosť o vašej krajine a ďalším krokom bola moja prvá návšteva Bratislavy.

Čo sa vám na Slovensku páči a čo je odlišné na živote tu od života vo vašom rodnom kraji, v Grécku?

Na Slovensku sa mi páči takmer všetko. Po niekoľkých rokoch som získal aj slovenské občianstvo, čo svedčí o mojom hlbokom prepojení s touto nádhernou krajinou. Chcel by som zdôrazniť aj vysokú úroveň poznatkov intelektuálov na Slovensku. Vyššie menovaný prof. Ján Šafin, ako aj doc. Mgr. Jana Grusková, PhD. z Univerzity Komenského v Bratislave patria medzi nich a obaja po našom dlhoročnom kontakte a dlhotrvajúcich diskusiách na rôzne témy zanechali silnú vedomostnú stopu na mojej vzdelávacej ceste.

A čo je odlišné? Určite počasie, keďže mi je tu stále zima aj po toľkých rokoch, zákusky, ktoré sú tu oveľa menej sladké ako v Grécku, bryndzové halušky, ktoré milujem a v Grécku ich ani nepoznajú, a v neposlednom rade temperament, ktorý v Grécku máme na rozdávanie a na Slovensku je ho stále málo.

Thessaloniki v staroveku patrili k jednému z centier antickej vzdelanosti. Istotne na vás dýcha história z tohto mesta, no svoju bohatú históriu má aj Slovensko. Ste vzdelaný človek. Ako vnímate duchovné „vlastníctvo“ Slovenska z vášho pohľadu potomka nositeľov starobylej kultúry a vzdelanosti?

Vnímam to veľmi pozitívne. Mam to šťastie bývať a žiť blízko oblastí, kde Cyril a Metod, solúnski bratia, dlhé roky vzdelávali a učili Slovanov jazyk, literatúru a teológiu, a sú chvíle, keď pociťujem silné prepojenie, hlavne keď sa prechádzam po vykopávkach a po uličkách Mikulčíc na Morave. Pre mňa sú to miesta, ktoré voňajú históriou.

Vieme, že sa zaoberáte aj teóriou komunikácie, ktorá je vaša silná stránka a vyučovali ste ju v rámci postgraduálneho štúdia aj na vysokej škole. Čím vás komunikácia medzi ľuďmi fascinuje, čím táto veda podľa vás dokáže obohatiť spoločnosť?

Podľa môjho názoru komunikácia – a myslím tým tá správna, čistá, efektívna a nefalošná komunikácia, je alfou a omegou zdravého fungovania spoločnosti. Komunikovať neznamená len vedieť rozprávať, ako si mylne myslí veľké percento populácie. Znamená to aj vedieť aktívne počúvať druhú stranu, intenzívne pozorovať okolie, byť trpezlivý, ospravedlniť sa, byť empatický, dať druhú šancu a niekedy aj ustúpiť.

V týchto dňoch sa vo vydavateľstve Signis dokončuje vaša posledná kniha, v podstate román o viacerých dvojiciach s rozdielnymi životnými osudmi a povahami, ktorých spája práve niť komunikácie, Vzťahy v oblakoch. Na svet by mala prísť koncom tohto roku ako vianočný darček pre vašich čitateľov. Priblížte ju čitateľom a záujemcom: čo v nej nájdu a čím ich obohatí, čo ste ňou chceli ľuďom odkázať?

Ide o príbeh každodenného života z rôznych pohľadov. Ako sa život dokáže s nami hrať, otočiť hore nohami naše osudy, priniesť šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí. Veľa čitateľov tam nájde samých seba, niektorí sa budú smiať a iní plakať. Istým momentom sa zmení na anekdotu, ktorá upozorňuje, že nič na tomto svete nie je dané a isté, že stále musíme byť pripravení na neočakávané zmeny v našich životoch.

Zmeny, ktoré pozitívne alebo negatívne zafarbujú naše palety a tvoria ťažko skladateľné životné puzzle protagonistov môjho románu. Labyrint vzťahov a príbehov, ktoré som tvoril, je ten istý labyrint životov okolo nás. Otázne je, či sa rozhodneme do toho labyrintu vstúpiť, alebo radšej budeme sledovať z bezpečnej diaľky, ako sa všetko okolo deje, akoby to išlo mimo nás. Lenže aj keď si myslíme, že sme v komfortnej zóne a nás sa to nedotýka, je to vždy náš svet.

Prečo ste zvolili práve tento názov Vzťahy v oblakoch? Kniha predsa odkrýva reálne medziľudské vzťahy a osudy…

Presne preto. Reálne ľudské vzťahy cestujú bez prestávky tak ako oblaky. Raz tu raz tam. Raz plná obloha a raz prázdna. Raz plná dažďa a hnevu, raz plná slnka a lásky. Raz nízko a raz vysoko. Raz sivé a raz biele. A oblaky nás sledujú a počúvajú. Pozorujú a spovedajú. A vedia aj rozprávať! Počujeme ich vôbec?

Postavy v tejto vašej knihe sú veľmi rôzne a ich osudy a vnútorný svet ste vykreslili veľmi plasticky. Kde ste čerpali inšpiráciu pre ich vytvorenie?

Inšpirácia je svet mojej fantázie v kombinácii so sledovaním úplne všetkého, čo sa okolo mňa deje. Prenasleduje ma taká špecifická vlastnosť od narodenia, byť až prehnane zvedavý na všetky aspekty života a vypytovať sa stále hocikoho, ako aj samého seba, prečo sa deje každá jedna maličkosť okolo nás. Rad pozorujem svet na každom rohu a vytváram si spomienky, ktoré potom transformujem na slovné obrázky na papieri.

Jednou z postáv, a dá sa povedať, aj spájacím prvkom je postava učiteľa teórie komunikácie, prostredníctvom ktorého poskytujete aj veľmi zaujímavé a dôležité odborné informácie o fungovaní medziľudských vzťahov, ktoré sa dajú nájsť vo vedeckých a odborných publikáciách a bývajú súčasťou prednášok na vysokých školách. Prečo ste do textu svojho románu zaradili aj tieto odborné  informácie? Môžeme postavu učiteľa chápať aj ako kúsok z vašej vlastnej osobnosti?

Určite áno. Svet komunikácie a vzdelávania okolo tejto témy ma fascinuje. Už v rámci medzinárodných vzťahov a môjho desaťročného pôsobenia na gréckej ambasáde, bola komunikácia, ako aj vyjednávanie alebo presviedčanie druhej strany nielen mojou prácou, ale aj mojou záľubou, nenechával som žiadnu literatúru nepreštudovanú a nenechal som si ujsť žiadnu príležitosť obohatiť tento svet cez diskusné „boje“ s ľuďmi, ktorých som považoval za veľmi inteligentných súperov a za expertov v danej oblasti. Každá diskusia s takýmto človekom, každá slovná výhra alebo prehra bola pre mňa ďalšou „vysokou školou“ vo svete úspešného protirečenia.

Vráťme sa do vašej literárnej minulosti. Kedy ste sa rozhodli písať a čo boli vaše prvé publikované literárne diela?

Píšem od detstva. Na začiatku to boli malé poviedky, ktoré vyhrali v nejakej súťaži, a neskôr prvé nevydané novely, ktoré zostali v zásuvke. Keď milujete písanie, píšete ďalej. Nie aby ste publikovali, ale preto, že to máte neskutočne radi. To bol aj môj prípad. A raz príde vydavateľ, ktorý ocení vašu prácu mladého nádejného spisovateľa a ukáže vám cestu. A tak sa to aj stalo. Prvá kniha bola na svete a nasledovali ďalšie tri.

Po príchode na Slovensko ste spolu s fotografom Dušanom Křštekom vytvorili knihu Feminae (Alma Libre, 2003), ktorú okrajovo, skôr hravo spomínate aj v najnovšom románe Vzťahy v oblakoch, kde ju čítala jedna z postáv. Feminae je spojením Křštekovho obrazu a vášho písaného slova a zameriavate sa na opisy žien s rôznymi charaktermi. Ako vznikol tento nápad?

Sedeli sme spolu v kaviarni a diskutovali o tom, či je možné písať niečo na objednávku. Slovo za slovom sme začali rozmýšľať, ako by vyzerali poviedky na objednávku. Nie hocijakú objednávku, ale na „objednávku“ jeho fotiek. A tak sme sa rozhodli, že on bude fotiť a ja budem písať. Netrvalo to dlho a prvé slovenské dielo bolo na svete!

Svoje diela ste publikovali aj v rodnom Grécku. Pre našich čitateľov je toto „pole“ predsa len trocha vzdialenejšie, najmä s ohľadom na jazyk. Priblížte nám teda, aké knihy vám vyšli a aký odkaz ste prostredníctvom nich spoločnosti poskytli?

Prvá kniha O kyklos tou thymou (Kruh hnevu)  vyšla okolo roku 2000 a išlo o príbeh mladého rebela, ktorý sa po divokom spôsobe života rozhodne zmeniť a  vydá sa na cestu na horu Atos. Tam ho dlhé roky spolužitia s mníchmi dokážu zmeniť na pokorného, rozumného, láskavého a pokojného človeka, ktorý sa vráti do spoločnosti obnovený a plný lásky a pochopenia.

Ďalšia kniha Stis oxthes tou Dounavi (Na brehu Dunaja) je zbierka poviedok. Ich dej sa odohráva v mestách, ležiacich pri rieke Dunaj. Tretia kniha je spoluprácou viacerých mladých autorov z Grécka a tiež ide o zbierku dlhších poviedok. Štvrtá kniha Midena pro tis trelas makarize (Nikoho nepochváľ predtým, než uvidíš aký je blázon) je román rozprávajúci príbeh študenta doktorandského štúdia psychológie. Pripravuje vysokoškolsky projekt  na základe jeho spolužitia s tromi ľuďmi, ktorí boli predtým  zavretí v blázinci a po ich prepustení musia žiť spolu s týmto študentom, aby dokončil svoju prácu o ich znovu implementovaní a vstupe do normálneho života. Táto kniha má zatiaľ najlepšie recenzie zo všetkých mojich kníh.

Existuje nejaký rozdiel medzi postupom vydávania a ďalším životom kníh v Grécku a tu, na Slovensku? Vidíte aj rozdiel v čítanosti kníh a v správaní čitateľov a knižného trhu?

Jediný rozdiel, ktorý som si všimol je, že ľudia na Slovensku čítajú viac odbornej literatúry ako v Grécku. Čo sa románov a novely týka, myslím si, že počet čitateľov je dosť podobný.

Aké máte najbližšie literárne, resp. umelecké plány, na čo sa môžeme tešiť?

Ako som už uviedol, píšem stále. Takmer každý deň. Bez toho, aby som rozmýšľal, či niečo bude publikované, alebo nie. Jednoducho písanie, ako aj čítanie – v gréčtine alebo v slovenčine – sú moje každodenné záľuby. Niečo, čo už mám skoro hotové a chcel by som vyskúšať prvýkrát, je detská kniha, ktorá dúfam, že čím skôr uvidí publikačné svetlo z toho istého vydavateľstva.

Ukážka:

Desať ľudí, jedna chata, jeden príbeh… Alebo veľa príbehov? Spojených… Alebo aj nie? A oblaky, ktoré ich celý čas sledujú… Ich vzťahy cestujú ako oblaky alebo s oblakmi po celom svete. Vzťahy v oblakoch… Nálada je výborná, netrvá dlho a začína trojboj! Všetci za jedného a jeden za všetkých! Kvalitné víno od vinára z Kopčian, kvalitná slivovica a chutné pivo z pivovaru v Holíči. Veľa slov, veľa lásky, veľa múdrosti a veľa… právd!

Víno rozpráva… a v kombinácii so slivkou a s pivom nenecháva nič vo hviezdach…

Anabella sa dozvie, čo sa naozaj stalo v osudovej noci v Dúbravke. Teodor jej porozpráva všetko. Ako dvaja lupiči vstúpili do domu. Ako sa on s Anabellou zobudili, ako ju zobral za ruky a išli rýchlo dole za rodičmi. Veď mala len dva roky. Ako sa ich pohľady stretli, ako toho jedného sledovali, keď strieľal na ich otca a potom na ich mamu, ako sa ten druhý lupič snažil zastaviť toho prvého, ale nevyšlo mu to.

A to všetko mala Anabella v hlave, mátalo ju to v spomienkach, keď nemohla dlhé noci spať. Lenže to nevedela vysvetliť. Bola veľmi malá. A stalo sa to presne o 2.02 hlboko v noci. Teodor mal desať a snažil sa ju ochrániť. Dohodol sa aj s  tetou Želmírou, že úplnú pravdu jej povie neskôr, raz, keď budú v Kopčanoch. A teraz je ten správny čas alebo nie? Ako to môže vedieť… je alebo nie je?

Vzťahy v oblakoch…

Oblaky, ktoré sa rozhodli, že teraz je ten správny čas.

Nechajte ma žiť!

Anabella sa ho opýta, či vie, kde sú tí lupiči. Lenže Teodor nevie. Nikto nevedel.

Možno oblaky áno. Ale oblaky nerozprávajú.

Alebo áno..?

Víno sa pomieša so slzami. Neplače len Anabella. Neplače len Teodor. Plačú teraz všetci…

Spolu s oblakmi.

…

O sto kilometrov ďalej plačú aj ich neznámi – známi kamaráti, priatelia a nepriatelia v malej červenej krčme v Ružinove.

Štyria starci… Tadeáš, Oliver, Prokop, Radomír…

Oblaky ich sledujú.

Prokop ako správny „indián“ vie čítať oblaky.

Preloží ostatným príbeh, ktorý mu porozprávali oblaky.

Príbeh, ktorý by nemal nikto vedieť celý…            

„… pred niekoľkými – vlastne takmer pred tridsiatimi rokmi, dvaja mladí bratia, Ion a Michail, z malého moldavského mestečka – ktorých rodina nemá stále čo jesť – odchádzajú na západ, ich cieľom je Nemecko. Chcú si zarobiť a vrátiť sa naspäť. Chcú pomôcť ostatným dvanástim členom rodiny, ktorí bývajú všetci spolu v malom dvojizbovom byte. Chcú pomôcť mame, ktorá už desať rokov nosí tie isté šaty… chcú pomôcť bratancom kúpiť malú loď, aby mohli chytať veľké ryby a predať ich na trhu… chcú… chcú… chcú… majú sny.

Na Ukrajine im ukradli doklady, tak prejdú cez les na Slovensko. Doklady nemajú, ani peniaze. Pri prvej benzínke ukradnú dvom deťom bicykle, pri ďalšej benzínke ukradnú starej dáme peňaženku, kúpia si niečo pod zub a lístky do Bratislavy. Prežijú tam tri celé mesiace, bez dokladov, bez práce, bez pomoci… žijú ako bezdomovci. Začnú kradnúť.