Drevo v čase a čas v dreve

Zhovárala sa Eva SISKOVÁ ‒ Foto: Emil SEMANCO

Vlado MORÁVEK je bezpochyby jednou z najvýraznejších osobností súčasnej neprofesionálnej rezbárskej a sochárskej tvorby na Slovensku. Svojou tvorbou dokáže osloviť takmer každého diváka. Imponuje úprimnosťou. Vo výpovedi nepotrebuje pretlmočiť zmysel každého diela, pretože ponúka svoj odraz reality, ako aj imaginárny svet náboženských predstáv. Čas prepojil naše spoločné pracovné aktivity. Dlho pôsobil ako kameraman v televíznych novinách a ja ako jeho kolegyňa hlásateľka. O to zaujímavejší bol náš rozhovor.

Vždy si chcel pracovať vo filme, na veľkých projektoch. Televízia v tom čase zažívala veľkú popularitu, pracoval si ako kameraman v Slovenskej televízii, participoval si na aj na slávnych televíznych pondelkoch a neskôr si stál aj za priamymi prenosmi veľkých zábavných a súťažných programov…

Ako absolvent pražskej FAMU som mal takéto predstavy. Lenže do Slovenskej televízie som nastúpil v roku 1975 v období Husákovej normalizácie, a to, čo bolo pre štúdium na FAMU potrebné a žiadané ‒ zahraničná prax, na ktorej som bol v Mníchove ‒ bolo pri nástupe do STV nežiaduce, ba priam neprípustné. Vtedajší vedúci pracovníci mi povedali, že so svojím kádrovým posudkom môžem robiť tak posledného fotografa v Senici a „táto televízia je ich“. Po pár rokoch som sa medzi kameramanov predsa len zaradil a podarilo sa mi pracovať aj na významných projektoch.

Tvoja sochárska tvorba má výrazný, už na prvý pohľad čitateľný rukopis. Ako si sa dostal k práci s drevom, keď tvoje prvé kroky po absolvovaní vysokej školy, odbor filmový a televízny obraz ‒ kamera, viedli do televízie? Ako sa to stalo? Kedy si zistil, že ťa fascinuje drevo a láka práca s ním?

Mňa si drevo vybralo. Ako chlapec som vyrastal v korunách stromov, robil som si v nich hniezda a skrýše. Neskôr ako dospelý som zistil, že drevo je zázračný materiál, „sprevádza nás od kolísky až po hrob“. Dajú sa z neho postaviť domy, krásne stavby, umelecké predmety a sochy, aj varešky…

Práca s drevom je akási terapia duše. Je v nej všetko, čo človek zažíva, jeho bôľ i radosti, osobné šťastie, smútky.

Po stresujúcej práci kameramana v STV som doma v malej dielni relaxoval tým, že som vyrezával drevené figúrky a hračky pre naše vtedy malé deti. Jedna z mojich prvých sôch je Očakávanie našej druhej dcéry.

Katalánsky staviteľ Gaudí povedal: „Tí, ktorí hľadajú zákony prírody ako podporu svojich nových diel, spolupracujú so Stvoriteľom.“ Podarilo sa aj tebe vysnívať a zrealizovať sochárske diela, ktoré dokážu vyrážať dych a prinavracajú minulosť do modernosti?

Napriek tomu, že mám Strednú školu umeleckého priemyslu ‒ odbor fotografia, a FAMU ‒ odbor kamera, od detstva mám zručnosť pracovať s drevom. Priťahovalo ma sochárstvo. Navštevoval som výstavy, sám som začal veľa pracovať s drevom, vypracoval som si svoju skratku a rukopis. Inšpirovalo ma slovenské ľudové rezbárstvo, gotika Majstra Pavla z Levoče a tvár mojej ženy, jej výrazné oči. Aktuálnych tém bolo vždy dosť.

Rezy pílou dotváraš prácou s dlátom. Madony i anjeli majú tvoj čitateľný rukopis, jedinečnú štylizáciu v spracovaní detailov, nosa, úst, očí, ktorým dávaš svojim postavám istú rôznorodosť výrazu, náladu či atmosféru. Sochy, súsošia, betlehemy, madony, aktuálne sú to aj hudobníci, hudba a jej múzy, koníky i priestorové objekty.

Zážitky z koncertov a rôznych spoločenských udalostí zobrazujem v abstraktných sochách. Milujem prírodu, rád robím prírodné motívy a abstraktné kvety, fascinujú ma kone svojou majestátnosťou, ladnosťou a pohybom. Formou poézie, skratky a pomocou farieb skladám vlastný svet rozprávok, víl, balád, symbolov a znakov. Osobitnou časťou sú klauni ako štylizované mužské postavy, ako nositelia myšlienok, udržania tajomstva a nadhľadu. Fascinujú ma anjeli ako okrídlené bytosti, ktoré nás sprevádzajú od detstva ako naši ochrancovia. Neskôr som ich začal vnímať ako poslov tajomných myšlienok a poznania. Madony sú ženské bytosti, symbol materstva, láskavosti a ženskej krásy.

Povráva sa, že ak človek prežije nádherné detstvo, nosí si ho počas celého života. Tebe sa to podarilo. To veľké detské nebo dávaš do svojich sôch, drevených anjelov, klaunov; jednoducho moderné rezbárstvo si ukotvil do ľudového umenia a gotiky. Tým dávaš každej soche originalitu i svoj rukopis.

V čase, keď vyrastali naše deti, kresťanské témy neboli žiadané, aj keď patrili k našej kultúre. Rozhodol som sa preto stvárniť narodenie dieťatka – tradičný betlehem, aby aj deti zažili, čo je našou podstatou, a ako sme my ako deti prežívali vianočný čas. Vystavený bol na mojej prvej výstave v Prahe vo foyeri Žižkovského divadla ešte v čase trvania spoločného štátu. Mal taký úspech, že ho kúpili do zbierok betlehemov v Třebechoviciach nad Orebom. To ma veľmi povzbudilo, odvtedy som spravil asi päťdesiat ďalších betlehemov.

Rast stromov je jeden z najväčších zázrakov našej planéty. Tvoje sochy pod rukami dozrievajú ako stromy. Čaro ich dreva prináša v tejto podobe nielen vôňu, ale aj teplo na duši.

V poslednej etape svojej tvorby som sa naučil „čítať z dreva“. V každom peknom kúsku dreva, ktorý si vyberiem, vidím jeho celoživotný príbeh, akoby som čítal poviedku. Drevo má svoju reč, ktorú som sa naučil čítať.

Kde všade si vystavoval svoje sochy?

Veľmi si vážim výstavy usporiadané u nás na Slovensku ‒ v Bratislave, Seredi, Leviciach, Skalici, Senici, vo Východnej a v iných mestách. Vystavoval som v zahraničí v Berlíne, Arles, Ríme, vo Viedni, v Prahe, Uherskom Hradišti, Budapešti, Poľsku…

S akým odkazom posielaš každý tvoj výtvor „do sveta“?

Snažím sa, aby moje sochy pozitívne vplývali na ľudí a prinášali im radosť.

Zamyslenie:

Na umenie ako potravu pre dušu mali by sme nahliadať aj z umelcovho pohľadu. Ak sa autor ponorí do svojej tvorby a vnútorného pokoja. Je to akási jeho oáza, v ktorej nachádza šťastie. Spisovateľ sa vyjadruje materinským jazykom, umelec s drevom či so sochou sa zveruje svojmu dielu. Ako povedal istý svetoznámy spisovateľ: „Umenie je činnosť, ktorá človeku umožňuje vedome ovplyvňovať druhých prostredníctvom istých vonkajších znamení tak, aby v nich vyvolal alebo oživil pocity, ktoré sám zakúsil.“ Morávkova tvorba nepotrebuje tlmočiť význam zmyslu tvorby. Ponúka nielen odraz reality, ale aj imaginárny svet náboženských predstáv. A aj to je zmyslom umenia či už v oblasti ľudovej tvorby, alebo profesionálnej, no najmä dobrej.