SLOVO O SLOVENSKU
Ján ČOMAJ
Diagnostika zdravotného stavu slovenčiny, ktorú nedávno v matičnom týždenníku publikoval univerzitný profesor Ábel Kráľ, je otrasným svedectvom o našom jazykovom lajdáctve, neúcte verejných činiteľov k jazyku, trestuhodnom ignorantstve pravidiel slovenčiny a jej výslovnosti v masmédiách, aj o úbohosti jazykovej kultúry hercov a hlásateľov, ktorí ešte donedávna boli nositeľmi ľubozvučnosti slovenčiny a ich výslovnosť bola často normou správnej slovenskej fonetiky. Je len malým ospravedlnením, že strata úcty k jazyku je dôsledkom všeobecného úpadku spoločnosti a stavu prevrátených hodnôt, keď na pomyselnom spoločenskom rebríčku stojí oveľa vyššie díler, agent, maklér ako učiteľ, konštruktér alebo projektant, keď má neporovnateľne viac slávy i peňazí prostoduchý televízny zabávač ako básnik, skladateľ alebo sochár.
Chcem príklady profesora Kráľa doplniť o dve slovíčka – kulturpark a kunsthalle. Nie preto, aby bolo príkladov viac, to by urobil aj on, keby mali noviny viac priestoru. Možno ani nie preto, že momentálne sú frekventované medzi umelcami a organizátormi kultúry. Tu však už nejde o zbytočné preberanie cudzích slov, pre ktoré máme staré a udomácnené výrazy – park kultúry v jednom prípade a v druhom celú plejádu podľa poslania priestoru – výstavné siene, dom umenia, kultúrny dom... až po umeleckú besedu, obľúbené a výstižné pomenovanie v období medzi dvoma vojnami. Hnevá ma tá primitívna snaha o „svetovosť“. Je kulturpark významovo čosi iné ako park kultúry? Ak sa výstavné priestory v bratislavskom Dome umenia alebo celý objekt premenujú na Kunsthalle, čo sa tu zmenilo? Kunsthalláci mi odpovedia: Všetko! Ideme to robiť inak. Modernejšie. Kreatívnejšie! A na to bolo treba pečiatku s názvom Kunsthalle? To sa nedalo v Dome umenia?
Nič za tým nie je, len opičenie. A opičenie nie je nikdy kreatívne. Je na smiech.