Na sklonku júna mávam zvláštne pocity. Možno je to aj tým, že sa mi akoby z diaľky stále ozýva tiché volanie prázdnin. Určite nie som sám, v kom ostal kúsoček školáka tešiaceho sa na čas zázrakov, voľna a ako spieva klasik na čas zrelých malín. Samozrejme, pre nás dospelých je to skôr obdobie, keď skloňujeme slovíčko dovolenka.
To je odvodené nielen od toho, že nám niečo „dovolia“, ale v poslednom čase najmä od toho, či si to budeme môcť dovoliť. Máme tu na Slovensku stále početnú armádu ľudí, ktorí snívajú najmä o práci. Akejkoľvek. Nedobrovoľnej dovolenky si užili až-až. No aj tí, ktorí majú to šťastie a môžu si naplánovať letnú dovolenku, začínajú rozmýšľať. Preč sú zrejme časy spred niekoľkých rokov, keď si našinec v eufórii z očakávaných svetlých zajtrajškov neváhal vziať úver, aby sa na týždeň či dva pozrel do dákej poriadne exotickej destinácie. Dnes je situácia pre väčšinu dovolenky chtivých ľudí iná. Slovo „kríza“, ktoré ako džina z fľaše vypustili nenásytné a nezodpovedné nadnárodné korporácie, núti k opatrnosti. Existuje však riešenie. Minulé leto som sa pracovne túlal zemplínskymi nížinami, aby som si potom dovolil oddych u priateľa v Slovenskom raji. Býval som v chatke, ktorú postavil pred osemdesiatimi rokmi jeden z prvých priekopníkov turistiky v tomto nádhernom kraji. No a napokon som skončil v Bardejove, kde som v centre mesta dýchal atmosféru stredovekého klenotu zo zoznamu UNESCO. Môžem smelo povedať, že zážitkov som mal na niekoľko reportáží a azda aj na poviedkovú knihu. Ja viem, že ctiteľom päťhviezdičkových hotelov a bielych pláží sa to možno zdá prízemné. Avšak je to viac ako alternatíva. Objavujme to naše Slovensko. Nie preto, že by sme azda nemali ani len na susedné a pohostinné Chorvátsko. Ale preto, aby sme ho poznali, precítili a pomohli zlepšiť veci, ktoré sa zlepšiť dajú. Prajem vám príjemné leto.
Maroš M. BANČEJ