SPOZA OPONY

Prečo práve neďaleká Ukrajina

Dušan D. KERNÝ

Na Ukrajine sa odohráva reparát poriadne nevydarenej revolúcie spred desaťročia. Teším sa, veď vidím, ako sa o to usilujú aj tie isté osoby! V roku 2004 boli oranžoví a bezmajetní. Dnes len jeden z nich na ukrajinskej čokoláde získal 1,8 miliardy dolárov a horlí za vstup Ukrajiny, Ukrajincov, seba a svojich bonbónov nielen do EÚ, ale aj NATO. Nová kyjevská moc postavila do čela všetkých ukrajinských gubernií miliardárov neraz aj bez ukrajinského pasu či adresy trvalého pobytu. Je predsa jasné, že zhora dosadení bohatí privatizéri a podnikatelia sú prínosom pre gubernie. Brusel a EÚ, ako aj Washington tento model teraz z celej duše podporujú, kým nám to pred rokmi hovorili úplne naopak. A tak teraz iba pre nás trpákov pod Tatrami je novinka, že skutočnou zárukou demokracie je miliardár na čele gubernie. Ale všetko je podľa zákona!

O ČOM JE REČ

Aj takúto podobu môže mať šťastie

Drahoslav MACHALA

„Dejiny – či nebesia – bývajú niekedy milostivé; zosielajú rosu na najnúdznejší úhor. Veď čím by sme boli bez neho?“ Tento výrok Vladimíra Mináča presne platí rovnako na Jána Chryzostoma kardinála Korca ako na Jozefa kardinála Tomka. Nedávno v januári sme si pripomenuli deväťdesiatku veľkého rodáka z Bošian, v tomto mesiaci sa skláňame pred deväťdesiatkou Jozefa kardinála Tomka, rodáka z Udavského na východe Slovenska. Povolaním je kňaz, vyvolením je to veľký misionár kresťanstva po celom svete. Na túto úlohu ho vybral slovanský pápež Ján Pavol II. My Slováci sa radi sťažujeme na ťažký osud, ale stačí, aby sme si skúsili uvedomiť, komu bolo dopriate mať takýchto dvoch ozajstných velikánov v čase, keď sa konečne rozhodovalo o slovenskej štátnej suverenite a slobode? Obaja sa jasne vyslovili za slovenskú štátnu slobodu.

KOMENTÁR

Štát je najväčší poklad

Milan S. ĎURICA    

Štátnosť slovenského národa je ešte stále historickou hodnotou, ktorú sa usilujú spochybňovať nielen mnohí príslušníci cudzích národov, ale aj značná časť cudzími historikmi priamo odchovaných alebo silne ovplyvňovaných slovenských historikov a iných vzdelancov slovenského pôvodu. Ale vďaka staroslovenskej štátnosti a vlastnej cirkevnej organizácii, ktorú mu zriadili z iniciatívy kráľa Rastica (846 – 870) byzantskí vyslanci a učitelia Konštantín a Metod, slovenský národ bol už koncom 9. storočia natoľko vyvinutým etnickým spoločenstvom, že ani neskoršie cudzie nadvlády príbuzných slovanských kmeňov a nakoniec celkom cudzích ázijských Maďarov nedokázali všetkých Slovákov etnicky asimilovať a vymazať ich národnú identitu z registra dejín. Pochopiteľne, najprv Maďari, potom v novších časoch Česi vyvinuli všetko úsilie, aby meno Slovákov nevošlo do vedomia iných európskych národov. A darilo sa im to najmä zásluhou základnej koncepcie, ktorú dal modernej historiografii jej zakladateľ, berlínsky profesor a historiograf Pruského štátu Leopold von Ranke (1795 – 1886), keď obmedzil vedecký historický výskum na dejiny štátov ako mocenských subjektov. V takomto historickom obraze nebolo jednoducho miesta pre národy, ktoré v l9. storočí nemali svoj vlastný štát. Že však táto pôvodná, hoci objektívne zmýlená koncepcia dejín podnes podmieňuje myslenie mnohých historikov a výplody ich vedeckého skúmania, to nepodvratne dokazuje najnovšia príručka európskych dejín – Europäisches Geschichtsbuch, učebnica pre vyššie školy, na ktorej pracovalo osem európskych historikov. V tej učebnici sa nenachádza ani najmenšia zmienka o Slovensku ako subjekte slovenskej štátnosti.  

POZNÁMKA

Keď suverenita nie je suverénna

Ivan BROŽÍK

„Nezaujíma ma, čo sa tam deje. Kým sa to netýka mňa, tak to neriešim.“ Skvelý prístup občana vo veku na prelome medzi „... násť“ a „... dsať“. Skvelý, samozrejme, chápeme, ako je to myslené! Pribúda nám na Slovensku akosi rýchlo generácia Q – od quit, tzn. opustiť. Komerciou hodnotovo vymazaná a komerciou preformátovaná. Teraz už ani tak nejde o Ukrajinu, ani o Krym. Na pozadí takmer vojny sa vynorili u nás, na Ukrajine i v samotnom Rusku problémy, s ktorými sme doteraz poľahky žili akosi „btw“, popri, cestou, len tak, mimochodom.

Nie, teraz na týchto niekoľkých riadkoch nie je priestor rozpisovať sa o hodnotách, ktoré odlišujú bytie človeka od iných tvorov, hocijako nech sú inteligentné. Zamýšľam sa nad suverenitou. Mojou, našou osobnou, štátnou, mocenskou.

O ČOM JE REČ

Storočnica prvej vojny

Drahoslav MACHALA

Už som si v tejto rubrike svoje slovo o kráľovi Svätoplukovi povedal, preto volím tému rovnako dôležitú. Slovensko ako samostatný štát nemalo nikdy lepšiu príležitosť ako sa dnes ukázať pred svetom, ale aj v prístupe občanov doma, aký vzťah máme k obetiam dedov a otcov v prvej svetovej vojne, ktorej začiatok pred sto rokmi si pripomenieme práve v roku 2014. Chcem upozorniť najmä na dve povinnosti. Prvou je to, čo už roky robí Klub generálov Slovenskej republiky. To je pestovanie úcty k národných tradíciám! Mám klube viacerých priateľov generálov, ktorí si vybrali cestu ako už poväčšine na dôchodku venovať zmysluplne svoj čas pestovaniu úcty k slovenským predkom, ktorí ako vojaci rakúsko-uhorskej armády, ale potom aj počas druhej svetovej vojny padli na mnohých frontoch Európy a sveta. To, čo vykonali generáli Svetozár Naďovič, Ján Vido, Peter Gajdoš, František Blanárik a ďalší, si zaslúži veľký prejav obdivu. Predovšetkým je to zásluha Klubu generálov SR a slovensko-talianskej spoločnosti Allegra i Stanislava Bajaníka, že sme v roku 2008 na radnici talianskeho mesta Ponte di Piave za prítomnosti podpredsedu vlády SR Dušana Čaploviča osadili pamätnú tabuľu slovenským vojakom, ktorí pri tejto pamätnej rieke Piave padli. Taliani sa vlastne až vtedy dozvedeli, že existuje nejaký slovenský národ, že existujú Slováci, ktorí bojovali v zostave rakúsko-uhorskej armády, a tí aj padli pod cudzími vlajkami za cisárske rakúske mocnárstvo a kráľovské Uhorsko.