Richard Brautigan: V melónovom cukre

Foto: TASR/wwww.book.review.sk

Bratislava 4. júla (TASR) - Vydanie knihy Richarda Brautigana V melónovom cukre, ktoré vyšlo v roku 2011 vo vydavateľstve Artforum, je umelecké dielo.

Už na prvý pohľad si tú knihu zamilujete. Jemná, všadeprítomná ružová kontrastuje s (nielen) knižne klasickou kombináciou bielej a čiernej. Ilustrácie Daniely Olejníkovej sú ako z modernej rozprávky o surrealistickom svete. Vypredaná je už v mnohých kníhkupectvách. Čarokrásny obal v tomto prípade naozaj predáva. Ale nie je to len obal – každá stránka je robená s nedbalou dômyselnosťou, iskrivým smútkom a vtipom a komplikovaným dizajnom zloženým z jednoduchých kresieb. Jediné, čo sa dá dizajnu knihy vyčítať, je to, že pri toľkej umeleckej kráse má človek chuť len listovať a obdivovať a zabudne čítať. A čítať Richarda Brautigana sa oplatí.

Príbeh sa odohráva vo fiktívnej dedine zvanej jaZmar. Neďaleko dediny sa rozprestierajú Zabudnuté diela, čo sú pozostatky kníh a ďalších predmetov, na spôsob použitia ktorých sa dávno zabudlo. To by mohlo znamenať, že ide o príbeh z postapokalyptickej budúcnosti. Ale nie je. Je to skôr z melónovej nadsúčasnosti. Aby ste tomu rozumeli, nestačí vám prečítať si túto knihu. Vlastne, keď si ju prečítate, ani tomu nebudete chcieť, alebo potrebovať rozumieť, pretože tá kniha je tak dojímavo krásna a bláznivo šialená a smutná nakoniec.

Bezmenný hlavný hrdina opustí Margaret kvôli Pauline, s ktorou boli priateľky. Jeho rodičov zožrali hovoriace tigre, ktoré to nechceli spraviť, ale boli hladné. Tigre vedeli aj nádherne spievať, ale ľudia ich celkom vyhubili. Aj o tom sa rozhodne hrdina napísať knihu, pretože aj tak knihu nikto nenapísal už 35 rokov. Život v jaZmare plynie pomaly. Starý Chuck chodí zažínať lampy na mostoch, dr. Edwards lieči ľudí – a ak sa im to nepodarí, skončia pod vodnou hladinou v priehľadných truhlách, ktoré v noci svetielkujú. Fred vyrába predmety z melónového cukru. Ako sa to robí?

„Máme tu so slnkom zakaždým zaujímavý jav. Každý deň žiari inou farbou. … Nechávame dozrieť melóny, ako nám to najlepšie ide, v rozličnom zafarbení.“ Každý deň v týždni má svoju farbu. „Najradšej mám zajtrajší deň: dni čiernych, nehlučných melónov. Keď do nich zarežete, nepočuť nijaký zvuk a majú sladučkú chuť. Sú mimoriadne vhodné na výrobu vecí, ktoré nevydávajú nijaký zvuk. Spomínam si na jedného muža, čo robil z čiernych, nehlučných melónov hodiny a tie nevydávali nijaký zvuk. Urobil zo šesť či sedem hodín a potom umrel.“

Takmer idylický život komunity narúša doJed a jeho banda. Žijú v Zabudnutých dielach, pijú whisky a ich vzbura sa nakoniec skončí nezmyselným krvavým masakrom. Margaret kvôli nešťastnej láske spácha samovraždu. Ako veľmi tieto smutné udalosti kontrastujú s bežnými dňami, počas ktorých svieti slnko rôznych farieb, ktoré, keď zapadne, vyjdú hviezdy, rozsvietia sa mosty a vo vzduchu cítiť len príjemnú vôňu oleja do lámp, ktorý sa vyrába z tuku pstruhov a melónového cukru a ľudia sedia, jedia a rozprávajú sa vo svojich zruboch z dreva a melónového cukru s kamennými kľučkami!

Dej je zvláštne alegorický, prerušovaný bežnými výjavmi z melónového sveta a odohráva sa príliš zvláštne, než aby sa to dalo opísať. Trochu pripomína Exupéryho Malého princa a trochu viac Saroyanovho Traceyho tigra. Možno vám nebude pripomínať ani jedno ani druhé, a možno niečo úplne iné a možno nič.  A môže sa tiež stať, že sa vám nepodarí čítať dlhšie ako prvých 20 strán, pretože nie každý má pochopenie pre zvláštne príbehy a pozoruhodne čudnú atmosféru fiktívneho mestečka, ktorého príbeh je rozpovedaný detsky naivným a jednoduchým štýlom, trochu podobným rozprávaniu Forresta Gumpa. Kniha je formálne rozdelená na tri časti – V melónovom cukre, doJed a Margaret. Žiadna z nich nie je o nič surrealistickejšia ako druhá. A nikto z hlavných tvorcov tohto vydania sa nezapotil menej ako druhý – Daniel Hevier (preklad, redakčná a jazyková úprava textov), Daniela Olejníková (grafický koncept a ilustrácie), Palo Bálik (redizajn).

Autora Richarda Brautigana mnohí považujú za literárny idol kultúrneho undergroundu. Pod jeho štýl sa nepochybne podpísala nespútaná doba hippies a beatnikov, rovnako ako legendárna umelecká sloboda San Francisca, v ktorom žil. Slovenskí čitatelia môžu poznať jeho Pstruholov v Amerike alebo knihu poviedok Pomsta trávnika. Ak niekedy natrafíte na knihu V melónovom cukre, nezabudnite si ju prečítať, nielen pozrieť, hoci oboje stojí za to.

Zdroj: Teraz.sk, spravodajský portál tlačovej agentúry TASR