Zničilo nás tvrdohlavé presadzovanie zvrhlej metódy riadenia: Trh všetko vyrieši
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: Rudolf ZELENAY ml.
Jozef Kollár (18. 1. 1934) sa narodil v Bošáci, ale jeho profesionálna dráha je neodmysliteľne spojená s Duslom Šaľa. Začínal vo výskume až skončil na poste generálneho riaditeľa. Je autorom či spoluautorom 26 vynálezov. V roku 1998 mu prezident prepožičal vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Pri presadzovaní výsledkov vlastného výskumu v šalianskom Dusle do výroby spoznal nežičlivosť federálnych orgánov, takže celkom prirodzene sa pridal k ľuďom, ktorí sa usilovali o samostatnosť Slovenskej republiky.
Dodnes spolupracuje s vedeckovýskumnými pracoviskami na slovenských univerzitách i s Asociáciou chemických a farmaceutických spoločností z univerzít v Slovenskej republike. A podniká.
● Boli ste na začiatku transformácie nášho hospodárstva jej aktívnym účastníkom. Ako si spomínate na toto obdobie?
Nerád si na to spomínam, lebo transformácia sa odohrávala bez akéhokoľvek programu, bez akéhokoľvek plánovania, čo treba s ekonomikou spraviť. Ešte z minulého režimu som mal skúsenosti s veľkými podnikmi, pretože som stál na čele projektu vo vtedajšom národnom podniku Duslo Šaľa, kde sme z vlastného výskumu vybudovali podstatné objemy svetovej produkcie antioxidantov aj inhibítorov. Vedeli sme, čo to znamená postaviť technológie z vlastného výskumu. A čo to znamená konkurovať vo svete. No a prišli ľudia, ktorí nemali predstavu o tom, ako je naša ekonomika konštruovaná, aké má väzby, čo potrebuje a začali rozhodovať o tom, čo sa s jednotlivými podnikmi spraví.
● Neusilovali ste sa vstúpiť do tohto procesu?
Po založení jednotlivých zamestnávateľských zväzov aj Zväzu priemyslu sme žiadali o stretnutia s porevolučnými predstaviteľmi vlády a najmä s ich ekonomickými ministrami. Informovali sme ich o tom, že kroky, ktoré robia, sú nešťastné, že by sa mali urobiť tzv. dopadové štúdie, aby boli jasné dôsledky zmien. Všetko zmietli zo stola s odôvodnením, že trh všetko vyrieši. Bolo nám teda jasné, že o ekonomike nemajú žiadnu predstavu a že iba počúvajú zahraničných poradcov, ktorých v tom čase bol plný úrad vlády i ekonomické ministerstvá.
● Prečo sme nezabránili výpredaju nášho národného bohatstva do cudziny?
Otázka by mohla znieť aj inak. Prečo sme museli poslúchať ľudí, ktorí o ekonomike nemali páru? Uvediem klasický prípad. Na začiatku deväťdesiatych rokov bolo rozhodnuté, že niektoré podniky sa odstavia. Medzi ne patrila aj Niklová huta v Seredi. Vtedajší riaditeľ dostal pokyn od ministra Jána Holčíka, aby výrobu zastavil a výrobné zariadenia zošrotoval. Napokon ju aj zošrotovali, ale ekologické problémy z haldy luženca tam zostali dodnes. Neuvedomili si ani len to, že aj tieto veci treba doriešiť, nielen odstaviť výrobu, aby sa uvoľnil priestor konkurencii. A takýchto príkladov by bolo viac. Zohľadňovali sa cudzie návrhy a záujmy.
● To bola likvidácia podnikov, ale ďalšie sme lacno predali...
Keď už fungovali jednotlivé priemyselné zväzy a došlo aj k vytvoreniu Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení, zastávali sme názor, že transformácia ekonomiky musí mať program, systém, že ak sa majú podniky predávať, tak ich treba predávať na burze a nie náhodilo, kto akú cenu ponúkne. Dokonca sme vtedajšiemu pravicovému predsedovi vlády navrhovali, aby v prípade, ak vláda považuje niektorých riaditeľov vtedy ešte štátnych podnikov za neschopných alebo nevhodných, nech ich nahradí manažérmi zo zahraničia. V rozvinutých priemyselných krajinách je to bežný jav. A nech rozhodne o tom čo s prosperujúcimi podnikmi. Ani to nebolo akceptované.
● Boli ste členom federálnej tripartity, keď sa delil majetok spoločného štátu. Ako si v nej počínali zástupcovia Slovenska?
Členom federálnej tripartity som sa stal až ku koncu existencie spoločného štátu. V tom čase už boli celé oblasti ekonomiky v Čechách sprivatizované, takže neprichádzali do úvahy pri delení majetku federácie. Povedzme – námorná doprava. Na poslednej z federálnych tripartít sa rozhodovalo práve o rozdelení dopravy, no za Slovensko sa na rokovaní nijaký odborník nezúčastnil. Bol tam len generálny riaditeľ Asociácie zamestnávateľských zväzov a združení SR Ing. František Bruckmayer a ja, ktorý o doprave dohromady nič neviem. Postavili nás pred hotovú vec, že deliť sa bude 3:1. Aj vagóny, aj lokomotívy – všetok majetok železníc. Ohradil som sa voči tomu a spýtal som sa vtedajšieho podpredsedu federálnej vlády Rudolfa Filkusa, na akom pomere sa dohodli? No že 2:1. Vytkol som mu, prečo sa teda neohlási, keď tu hovoria, že 3:1? Takto napokon Fero Bruckmayer a ja sme vybojovali, že sa delilo 2:1. A odmietli sme ďalej rokovať, kým nepríde predseda federálnej vlády Ján Stráský. Veď také dôležité rokovanie a viedol ho iba minister federálnej vlády, ani nie jej prvý podpredseda Filkus...
● Veľkú privatizáciu – napríklad energetických podnikov – sme však už robili sami...
Po vzniku SR už bol vlak s privatizáciou rozbehnutý. Mnohí vtedajší predstavitelia slovenských orgánov nemali žiadnu koncepciu, čo treba s ekonomikou urobiť. Najlepšia spolupráca priemyselných zväzov podľa môjho názoru bola s Vladimírom Mečiarom, výraznou a pracovitou osobnosťou.
● V Dusle Šaľa ste z krachujúceho podniku urobili ziskovú firmu. Bola vzorom zamestnaneckej spoločnosti. No neudržala sa, prečo?
Lebo jednotliví akcionári z vedenia podniku sa rozhodli svoje akcie predať.
● Majiteľ českého chemického koncernu Agrofert a jeden z najbohatších Slovákov v Česku Andrej Babiš vraj dva roky chodil za vami rokovať o predaji Dusla...
Určite sa stretával s niektorými členmi vedenia a presvedčil ich, aby mu akcie predali. Tí mu pomohli zmeniť stanovy. Niekto mu sprístupnil zoznam aj drobných akcionárov. Zaujímavá je však otázka, ako sa stal majiteľom Agrofertu, ktorý bol dcérou Petrimexu. Akcionármi Petrimexu boli slovenské a české štátne podniky. Takzvané valné zhromaždenie Agrofertu bolo fingované a jeho účastníci – t. j. Babiš, Rakický a Trenčianska už neboli funkcionármi Petrimexu a nemali žiadne právo za Petrimex hlasovať. Také právo mala dozorná rada Petrimexu a tá nikoho a ničím nepoverila. Na valné zhromaždenie Agrofertu nebol Petrimex ani pozvaný, ani o ňom informovaný. Kto je teda majiteľom Agrofertu? Pri mojom odchode z a. s. Duslo bolo 1,35 miliardy korún nerozdeleného zisku. Akcionári z toho nedostali nič. Kto si ich privlastnil?
● Za vašej éry bol v podniku nadštandardný sociálny program. Čo ste tým chceli dosiahnuť?
Zastával som názor, že ja sám tou fabrikou nie som schopný pohnúť. Bez ľudí nedám do chodu ani jednu výrobňu. A tí ľudia musia vedieť, že fabrika sa o nich stará, že majú výhody, aké iní nemajú. Preto radoví zamestnanci predávali svoje akcie poslední a mnohí sa ma ešte prišli opýtať, či mi tým neuškodia. Varoval som ich, že len čo odpredajú akcie, už nebudú spolumajitelia, ale služobníci. A stalo sa.
● A dalo sa tomu zabrániť?
Samozrejme, veď to bolo tzv. nepriateľské prevzatie podniku.
● Po privatizácii energetických podnikov Ficov Smer sa pohrával s myšlienkou reprivatizácie. K ničomu však nedošlo. Existovala reálna šanca niečo také urobiť?
Šanca je vždy. Za Mečiarovej vlády platilo, že energetické podniky nie je možné privatizovať. Dzurindova vláda prijala zákon, že je možné energetiku privatizovať – a takto odišiel plynárenský monopol. Ale spýtajme sa, či je vôbec sprivatizovaný? SPP bol štátny podnik a štát ho predal zahraničným štátnym podnikom Ruhrgas a Gaz de France. Teda podnik dodnes nie je sprivatizovaný. Lebo to nebola privatizácia, to bol predaj. Čiže bol porušený zákon.
● Takže SPP by sa mohol vrátiť späť Slovensku?
To je problém, lebo oni ho kúpili. Ich nemusia zaujímať naše zákony o privatizácii. Ale ľudia, ktorí to spôsobili, sú trestnoprávne zodpovední. Porušili zákon; podnik sa nesprivatizoval, ale ho predali – a to je rozdiel.
● Ani po dvadsiatich rokoch nemá štát zvládnuté podnikateľské prostredie. Akým vývojom vlastne prešlo?
Náhodilým. Existuje vôbec národohospodárska stratégia? Je spracovaná? Aký rozvoj z dlhodobého hľadiska bude mať podporu? Alebo len to, čo nám ponúknu cudzí? Veď doteraz každá zmena vládnej garnitúry znamenala aj zásadné zmeny v ekonomike. Dopracujeme sa k takej národohospodárskej stratégii, ktorú budú rešpektovať všetky vlády? Aká je tá terajšia? Sme ešte schopní zotaviť vlastný, ale už zdecimovaný výskum v oblasti priemyslu? Potrebujú ho vlastníci podnikov na Slovensku? Veď v domovských krajinách majú svoj. Kto vytýči jasné, národohospodársky efektívne podnikateľské ciele a prostredie?
● Dnes sme v hodnotení podnikateľského prostredia na chvoste EÚ, za nami sú už iba Rumunsko a Grécko...
Samozrejme, závisí to aj od toho, kto to hodnotenie vykonáva. Správu o globálnej konkurencieschopnosti 2012 – 2013 zverejnilo Svetové ekonomické fórum, ktoré na Slovensku spolupracuje s Podnikateľskou alianciou Slovenska. To je inštitúcia, ktorá bola založená ako požiadavka Dzurindovej vlády a mala robiť konkurenta slovenským zamestnávateľským organizáciám. Ide o účelovú organizáciu i účelové hodnotenie.
● V roku 1990 ste boli predsedom Slovenskej vedecko-technickej spoločnosti (SVTS). Akú úlohu zohrala pri vzniku štátu?
Vedecko-technická inteligencia bola ešte za totalitného režimu organizovaná, pritom SVTS bola organizáciou, v ktorej sa mohli angažovať aj nečlenovia strany. Existovala Slovenská, Česká i Československá vedecko-technická spoločnosť. Na Slovensku nám boli postupne okliešťované práva až zostal iba orgán bez kompetencií. Rozhodovacie práva si uzurpovala federálna organizácia v Prahe. My sme si vtedy povedali, že musíme využiť prvú príležitosť, ktorá sa naskytne, aby sme svoje práva získali späť. Stalo sa tak v roku 1990, keď sme presvedčili aj ČVTS, že federálna organizácia je nám nanič. Boli sme prví, čo sa odtrhli od federácie a vznikla SVTS so všetkými právami i s medzinárodným postavením. Dokonca sme od federálneho orgánu získali aj majetok. Podľa nášho vzoru mohli postupovať aj slovenské politické orgány, ktoré dva roky váhali, čo treba urobiť so štátnosťou. A mnohí sa toho báli. Nebolo sa treba báť. Situácia praje vždy odvážnym a pripraveným. My sme ju využili a presviedčali sme aj slovenských politikov, že od Prahy sa treba čo najskôr hospodársky aj politicky oddeliť. A očakávam, že aj v súčasnosti sa vyjadrí slovenská inteligencia a povie politikom, čo treba na Slovensku urobiť, aby sa spoločensky a hospodársky život na Slovensku vyvíjal inak.
● Lenže slovenská inteligencia je názorovo veľmi roztrieštená.
To je pravda, na Slovensku máme ohromné množstvo spolkov inteligencie, ale nejestvuje medzi nimi cieľavedomá a účinná koordinácia. Vyjadrili sa zásadne k smerovaniu národa a štátu? Vyjadrili sa dosť hlasne a účinne k súčasnému morálnemu úpadku? Ako je vychovávaná mládež? Koľko je kresťanských inštitúcií, ale nepočuť ich vyjadrovať sa k závažným otázkam národa a štátu. Prvú šancu sme slovenskej inteligencii poskytli v januári tohto roku, keď sme v historickej budove parlamentu zorganizovali konferenciu. Zúčastnili sa na nej zástupcovia mnohých zoskupení inteligencie.
● Iniciátorom tohto stretnutia bola Matica slovenská? Je to jej agenda?
Patrí jej to, veď je jedinou národnou organizáciou so štábom ľudí. Matica slovenská chce integrovať slovenskú inteligenciu. Nemôžeme predsa stále bojovať proti „tejto krajine“ – ako ju niektorí nazývajú. Je to náš štát. Aj túto jeseň zorganizujeme podobné stretnutie.
● Boli ste veľmi aktívny pri zakladaní nášho štátu. Ako hľadíte po dvadsiatich rokoch na Slovensko, kde sa nachádza, čo dosiahlo?
Tak predovšetkým dosiahli sme veľkú vec – po tisícročí máme vlastný štát. Prišlo to bez krvavých a iných obetí. Preto je taká malá úcta k vlastnému štátu. Lenže štát sa musí starať o hospodárstvo, ekonomiku, sociálne zariadenia, nemocnice, kultúrne stánky, pamiatky, školy – a to považujem za zanedbané, pretože často o tom rozhodovali neodborníci. Do riadiacich funkcií štátu sa dostali ľudia, ktorí ho nechceli, o ekonomike nemali ani potuchy. Počúvali to, čo im radili tzv. zahraniční poradcovia za neuveriteľné odmeny. V súčasnosti je evidentný strašný morálny rozklad spoločnosti a keď toto bude pokračovať, tak to je reálna cesta k zániku národa a štátu.
● Považujete tých dvadsať rokov za premárnený čas?
Určite. Veď zoberme si len také vodné dielo Gabčíkovo – Nagymaros. Skvelý právnik Tomka ho Slovensku vysúdil. A čo s tým urobili politici? Zašantročili ho. Opäť sa môžem iba pýtať, prečo sa k zásadným otázkam transformácie spoločnosti a ekonomiky nevyjadrovali významní odborníci, ktorých sme na začiatku tohto procesu mali a máme ich aj dnes. Takže nádej je v mladej generácii, že konečne zdvihne hlavu a povie stačilo, choďte preč! A vyvodí závery zo šafárenia.
● Aké vidíte východisko z tohto marazmu?
Pomôže iba to, ak by sa slovenská inteligencia združila a jasne povedala: Dosť! A deklarovala aj to, čo si želá. Toto musí inteligencia povedať národu. Ak mu to nepovie, je zbytočná. Aby to mohla povedať, potrebuje organizáciu. Podľa môjho názoru je najvyšší čas, aby sa iniciatívy chopila Matica. A aby tak ako vždy v minulosti aj teraz povedala, čo si želá. Lebo dnešný stav považujem za nešťastný. Treba skoncovať s hádkami a so vzájomným osočovaním a konečne začať tvoriť.