Zápasy a boje od pohanských čias až po dnešok

Text a foto: Pavol IČO

Obyvatelia územia dnešného Slovenska sa búrili proti vládnucemu poriadku prinajmenšom od 11. storočia. Známe revolty sa objavili už v súvislosti s pokresťančovaním tunajšieho ľudu, ktoré ani zďaleka neprebiehalo bez problémov, ale práve naopak. Ako uvádza biskup Maurus v súdobej Legende o svätom Svoradovi a Benediktovi, ešte aj v časoch panovania uhorského kráľa Štefana I. (okolo 1000 – 1038) sa kresťanstvo medzi ľudom ujímalo iba slabo…

Po úmrtí prvého uhorského kráľa sv. Štefana zachvátila Uhorsko vzbura známa pod názvom Pohanské povstanie (rok 1046).  Na protest proti násilnej kristianizácii podľa rímskokatolíckeho rítu a vláde kráľovho synovca a nástupcu Petra Orseolu v ňom po boku pohanov, vyznávačov pôvodných staromaďarských a slovanských náboženstiev a mohamedánov bojovali dokonca i pravoslávni kresťania, ktorí chceli prinavrátiť staroslovanskú liturgiu do kostolov.    

■ VÝČINY POHANOV

Vzbúreným masám velil vojvodca Vata (lat. Vatha), podľa maďarskej historiografie pán békešského hradu, t. j. békešský župan (Békešská župa sa rozlieha na juhovýchode súčasného Maďarska – pozn. red.). Počas rebélie boli umučení biskupi Buldus, Bystrík a Gerard, pričom najbrutálnejšia tortúra postihla posledného z menovanej trojice, keďže sa pri zavádzaní kresťanstva dopustil zvlášť krutých násilností. A tak ho priviazali na voz, spustili z kopca, rozbili mu hlavu o kameň a ešte aj prebodli hrudník. Povstalcom sa tiež podarilo chytiť a oslepiť ich úhlavného nepriateľa Orseolu, no syn Štefanovho bratranca Levente, ktorý bol ako zástanca pohanskej tradície Vatovým favoritom, zomrel v priebehu povstania. Novým kráľom sa preto stal Leventov brat Ondrej, ktorý nečakane nariadil pod hrozbou smrti všetkým pohanom svojej dŕžavy, aby sa obrátili na kresťanskú vieru. V roku 1061 povstali uhorskí pohania ešte raz. Stalo sa tak na ľudovom zhromaždení v Stoličnom Belehrade (v dnešnom Maďarsku), kde mal podľa Uhorskej kroniky zo 14. storočia  povedať vtedajšiemu panovníkovi Belovi tieto slová: „Dovoľ nám žiť podľa pohanského zvyku našich otcov, ukameňovať biskupov, vyvrhnúť črevá z brúch kňazov, zahrdúsiť klerikov, obesiť decimátorov, zrúcať kostoly, rozbiť zvony.“ Kráľ dal po troch dňoch zhromaždenie rozohnať, ale v boji proti pohanstvu pokračovali i jeho nasledovníci Ladislav I. Svätý a Koloman Učený. Dôkazy o pretrvávajúcom zápase s pohanstvom na slovenskom území však pochádzajú aj z oveľa neskorších období. Príkladom sú protipohanské predpisy z panstva Muráň, datované do roka 1585, ktoré poddaným zakazovali zaklínanie, tradičné tance, ako i praktizovanie iných nekresťanských zvykov a obradov.

■ HUSITI A BRATRÍCI

V 15. storočí mnohí Slováci opäť vypovedali poslušnosť a v úsilí brániť sa proti feudálnemu útlaku vstupovali do husitských vojov. Základnou myšlienkou odboja bolo zlomiť moc šľachty, ktorá pre protiturecké a protihusitské výpravy zaťažovala obyvateľstvo vysokými daňami. No husitské hnutie malo tiež náboženský rozmer a jeho prívrženci sa v súlade s učením majstra Jána Husa usilovali o návrat k pôvodnému Kristovmu učeniu. Na území Slovenska boli husitské posádky v Likave, Trnave a Topoľčanoch a vzbúrení Slováci sa zúčastnili aj na niekoľkých spanilých jazdách namierených proti feudálom. Po porážke husitského hnutia koncom tridsiatych rokov 15. storočia sa na slovenskom vidieku usadili odbojné skupiny „bratríkov“, tvorené zvyškami husitských vojsk. Bratrícke hnutie však nemalo dlhé trvanie – jeho úpadok nastal už v päťdesiatych rokoch 15. storočia po smrti hajtmana Petra Axamita a definitívny úder zasadili bratríckym skupinám vojská kráľa Mateja Korvína v roku 1467 pri Veľkých Kostoľanoch.

■ SEDLIACKE VZBURY

Po tom, čo Matej Korvín zomrel (rok 1490), nastúpil na uhorský trón český kráľ Vladislav II. z dynastie Jagelovcov, ktorý zakázal obyvateľom poddanských obcí loviť, čo značne prehĺbilo biedu ľudu. Keď v tejto situácii ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc z poverenia pápeža Leva X. v apríli 1514 vyhlásil križiacku výpravu proti Osmanskej ríši, poddaní pod prísľubom odpustenia hriechov a pod hrozbou exkomunikácie čoskoro vytvorili štyridsaťtisícové vojsko. Keďže uhorskí šľachtici túto výpravu nepodporovali a požadovali okamžitý návrat všetkých zverbovaných, vzbúrenci známi ako kuruci povstali proti zemepánom. V radoch kurucov boli aj Slováci, najmä obyvatelia Zemplína, Hontianskej, Abovskej i Trenčianskej stolice a stredoslovenských banských miest. Povstanie potlačili približne po dvoch mesiacoch oddiely vedené uhorskými magnátmi Jánom Zápoľským a Štefanom Bátorim. Zvlášť krutú smrť dopriali uhorskí šľachtici vodcovi rebelov – niekdajšiemu veliteľovi jazdeckého oddielu na južnej hranici Uhorska Jurajovi Dóžovi. Posadili ho na rozžeravený železný trón, na hlavu mu položili rozpálenú kovovú korunu a jeho spolubojovníkov prinútili, aby z neho zubami trhali oškvarené mäso. Aj Dóžovi stúpenci sa nevyhli brutálnemu trestu, mnohých z nich narazili na kôl alebo obesili. Trest smrti tak postihol niekoľko desiatok účastníkov. Poddanstvo následne nahradila jeho zostrená forma – nevoľníctvo, ktoré ešte viac rozšírilo právomoci šľachty, znížilo postavenie pospolitého ľudu a šľachticom prinieslo nevídané výsady ‒ trebárs právo prvej noci, umožňujúce zemepánovi mať počas svadobnej noci pohlavný styk s nevestou ktoréhokoľvek nevoľníka.

■ BANÍCKE NEPOKOJE

V roku 1525 vypukla vzbura baníkov z Banskej Bystrice, ktorá sa skončila rovnako neúspešne ako Dóžovo povstanie. Hlavnou príčinou rozpútania baníckej revolty bolo vyplácanie miezd v znehodnotených medených minciach a všeobecný rast cien. Táto ozbrojená rebélia prebiehala vo viacerých etapách v čase od mája 1525 do augusta nasledujúceho roka, pričom jej predchádzali menšie banícke nepokoje v rokoch 1488, 1492, 1519 a 1522. Povstalci vtrhli do Banskej Bystrice, podpálili niekoľko meštianskych domov, zničili banské zariadenia a ustúpili až pred vojenskou presilou. Onedlho nato do krajiny vpadli Osmania, v slovenskom folklóre známejší ako Turci, ktorí terorizovali obyvateľov Uhorska takmer dvesto rokov.

■ STAVOVSKÉ POVSTANIA

Na prelome 16. a 17. storočia sa susedné Sedmohradsko ocitlo v mimoriadne zložitej situácii.  O nadvládu v krajine mali záujem sedmohradskí magnáti, Habsburgovci i Osmania. Vládnuť tiež túžil sedmohradský magnát Štefan Bočkaj, ktorý tajne rokoval s Turkami o prípadnej vojenskej podpore, no keď mu cisár Rudolf II. v roku 1604 prinavrátil majetky, mocenských ambícií sa dočasne vzdal. Osud sedmohradského kniežatstva, sužovaného večnými bojmi, vtedy trápil aj mladého, iba 24-ročného šľachtica a vodcu neskoršieho protihabsburského povstania Gabriela Betlena. Ten sa v listoch obracal na Bočkaja a vyzýval ho, aby s pomocou Osmanov oslobodil Sedmohradsko. Bočkaj mu na to odpísal zhruba v tom zmysle, aby nestrácal nádej a naznačil svoje vedúce postavenie v prípade vypuknutia vojnového konfliktu za nezávislosť Sedmohradska. V tom čase sa Betlen zdržiaval na území ovládanom Turkami v utečeneckom tábore, ktorý prepadli cisárski vojaci. Pri úteku z tábora si zabudol kabát, v ktorom sa našiel jeden z kompromitujúcich listov. O usvedčujúcom náleze ihneď informovali cisárskeho generála Barbiana Belgiosa v Košiciach. Tak sa začal pohon cisárskych vojakov na Bočkaja. Sedmohradský magnát sa ukryl na jednom zo svojich hradov, kde sa mu podarilo presvedčiť početnú skupinu hajdúchov, aby prešli na jeho stranu.  Zo Sedmohradska pochodovali povstalci na Košice, kde 11. novembra 1604 Bočkaj slávnostne odovzdal Dóm svätej Alžbety do rúk kalvínom, keďže on sám vyznával ich vieru.  Povstalci postupne dobyli takmer celé územie Slovenska ‒ až na kráľovské mesto Bratislavu. Plienili aj v dnešnom Maďarsku, Rakúsku, na Ukrajine a na Morave. V roku 1605 Bočkaja zvolili za knieža Sedmohradska, pričom vyhlásil Košice za sídelné (hlavné) mesto svojho kniežatstva, a ešte v tom istom roku ho s podporou Osmanov povstalecká šľachta zvolila za vládcu Uhorska.  Až uzavretie mierovej dohody, ktorá vstúpila do platnosti v novembri 1606, ukončilo toto krvavé povstanie.

■ PROTIHABSBURSKÝ ODBOJ

Mierová zmluva zaručovala náboženské slobody privilegovaným vrstvám a vojakom pohraničných posádok, uznávala samosprávu Uhorska, okrem toho po vyše päťdesiatich rokoch opäť umožnila šľachte voliť palatína (zástupcu kráľa a správcu v Uhorsku). Vzhľadom na všeobecnú nespokojnosť odbojných šľachticov, ktorí sa odmietali poddať cisárovi, ako i odpor poddaných k násilnej rekatolizácii a vysokému daňovému zaťaženiu, však po Bočkajovej smrti vypuklo ešte niekoľko ďalších stavovských povstaní (povstanie Gabriela Betlena z rokov 1619 – 1626,  Juraja I. Rákociho (1644 – 1645), Imricha Tӧkӧliho (1678 ‒ 1686) a povstanie Františka II. Rákociho (1703 – 1711). Vodcovia týchto vzbúr si získavali ľud prísľubmi osobnej a náboženskej slobody. Povstalcom neraz sľubovali aj zníženie daní či dokonca úplné oslobodenie od daní po vstupe do povstaleckého vojska, ale v praxi bolo obyvateľstvo zaťažené ešte viac z dôvodu vysokých dávok požadovaných pre rebelov. Gróf František II. Rákoci si masívnu podporu získal aj tým, že rešpektoval osobitosti jednotlivých národností. V jeho povstaleckom vojsku dokonca slúžili slovenské pluky s vlastnou bielo-červenou zástavou, ozdobenou dvojkrížom na modrom trojvrší.  Po porážke posledného povstania Františka II. Rákociho, v ktorom padlo vyše osemdesiattisíc ľudí (teda asi desatina celkovej populácie Uhorska), opäť nastal čas silnej rekatolizácie a šľachtických výsad na úkor chudobných. 

■ ROĽNÍCKE REBÉLIE

Veľmi ťažko sa žilo slovenským roľníkom. V zúfalstve často utekali od zemepánov, aby vytvárali organizované skupiny, zbojnícke družiny a so zbraňou v ruke sa domáhali svojich práv. Menšie lokálne povstania vypukli napríklad v roku 1606 na Orave a v roku 1618 pri Nitre. Proti vysokým daniam a lúpežníctvu cisárskych žoldnierskych vojsk sa však búrili najmä na východe krajiny, ktorá bola v 17. storočí značne zdecimovaná následkom stavovských povstaní. Preto nie je až takým prekvapením, že práve tu sa rokoch 1631 – 1632 odohralo jedno z najväčších ozbrojených vystúpení proti zotročovaniu obyvateľstva feudálmi. Vzbura mala spočiatku umiernený charakter a v podstate sa obmedzovala iba na rokovanie so šľachtou. Až zákerná vražda vodcu povstalcov Petra Császára v Košiciach, kam ho vo februári 1632 pozvali, aby predniesol požiadavky roľníkov, vyvolala bojový konflikt. K rebelom sa pridalo vyše desaťtisíc ľudí prevažne slovenskej a maďarskej národnosti, pričom v krátkom čase ovládli celé východné Slovensko a oblasti v dnešnom severovýchodnom Maďarsku. Takej obrovskej masy povstalcov sa začalo obávať aj ambiciózne sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci, vodca neskoršieho stavovského povstania. Ten pritom v časoch Betlenovej revolty velil jednému z povstaleckých zborov a bojoval za práva utláčaného ľudu proti cisárovi. V roku 1632 však na prekvapenie rebelov prikázal delostrelcom, aby do vzbúrených roľníkov pálili z diel. Definitívny koniec povstania napokon nastal v lete toho istého roku. V roku 1831 povstali roľníci znova. Zámienkou na vzburu sa stala cholerová epidémia a prijaté proticholerové opatrenia. V pozadí však stáli stáročia negatívneho vzťahu poddaných voči bohatým šľachticom a ich prisluhovačom. Vzbura trvala dva mesiace a odvetné opatrenia si vyžiadali životy 119 hlavných organizátorov povstania, okolo štyritisíc vzbúrencov uväznili a palicovali. Bol to mimoriadne krutý trest, najmä ak uvážime, že druhá strana mala len dvadsaťštyri obetí.  Represálie navyše pokračovali i ďalšie roky, keď vzrástla nedôvera vrchnosti voči Slovákom až do takej miery, že ich vešali trebárs aj za fajčenie tabaku, ako zaznamenal Pavol Jozef Šafárik v práci Cesta po Halické a Uherské Rusi, publikovanej v rokoch 1841 – 1842 na stránkach Časopisu českého musea. 

■ MERUÔSME ROKY

V rokoch 1848 – 1849 sa vzhľadom na silnejúci tlak maďarizácie Slováci domáhali svojich národných práv. Stalo sa tak po tom, čo v septembri 1848 vznikla Slovenská národná rada. Do čela odboja sa postavili Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža (aj keď on opustil povstalcov ešte v prvej fáze povstania).  Dobrovoľnícke vojsko sa počas revolúcie, ktorá mala tri etapy, rozšírilo z pôvodného 500-členného zboru na niekoľkotisícovú armádu odhodlaných bojovníkov. Podľa jedného z účastníkov dobrovoľníckeho kapitána Samuela Dobroslava Štefanoviča, autora knihy  Slovenské povstanie z roku 1848/49, počet dobrovoľníkov „dozaista, ak nie vyše, dosiahol výšku 50 000 mužov“. V prvej,  tzv. septembrovej výprave však zle organizované a slabo vyzbrojené slovenské dobrovoľnícke vojsko po necelých dvoch týždňoch porazili maďarské revolučné gardy a české cisárske jednotky.  V druhej, tzv. zimnej výprave, ktorá prebiehala od decembra 1848 do apríla 1849, už bojovali Slováci po boku rakúskej armády proti maďarským revolučným gardám (košútovcom). A v poslednej, tzv. letnej výprave (jún – august 1849) bojovali slovenskí dobrovoľníci proti nepriateľom spolu s rakúskou a ruskou armádou. Slováci síce po bitke pri Világoši, kde boli košútovci porazení, stáli na strane víťazov, no vydobyté práva, ako napríklad sloboda tlače a spolčovania či možnosť používania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka na ľudových školách, boli len malou odmenou za vernosť cisárovi, ktorá si na strane Slovákov vyžiadala stovky životov.

■ NOVODOBÉ ZÁPASY

V auguste 1944 Slováci vojensky vystúpili proti politike prvej Slovenskej republiky.  Historik Ivan A. Petranský odhaduje, že v Slovenskom národnom povstaní bojovalo približne päťdesiattisíc príslušníkov povstaleckej 1. československej armády a zhruba dvanásťtisíc partizánov, z ktorých boli asi tri štvrtiny Slováci a zvyšok tvorili príslušníci iných národov – najmä Rusi, Česi a Francúzi. Povojnový politický vývin vyústil do februárového prevratu v roku 1948, keď moc v Československu pevne uchopila do svojich rúk komunistická strana. S výnimkou Dubčekovho pokusu o zavedenie „socializmu s ľudskou tvárou“ zachvátila celé Československo na dlhých štyridsaťjeden rokov komunistická totalita. Atmosféru zmeny priniesla až nežná revolúcia v roku 1989. S príchodom demokratického zriadenia však vyvstali nové problémy – bezdomovectvo, nezamestnanosť či ťažšia dostupnosť bytov…