Po rokoch zabúdania ožíva na Horehroní technická rarita z predminulého storočia
Železnica, čo spája minulosť s budúcnosťou
Maroš SMOLEC – Foto: autor, OZ Zubačka; zdroj: www.zubacka.sk
Noc už zahalila hornatú krajinu. Mraky nedovolili hviezdam rozsvietiť na nebi ligotavú pavučinu. Pouličné svetlá vypli. Je vojna, treba šetriť – aj elektrinou. Dedina zmizla v temnote. Len široká cesta lemovaná drevenicami sa plazila dohora, ticho prerážajúc tmu. Domce mĺkvo stáli ako jej osobná stráž. Po ceste kráčali traja chlapi. Ticho, opatrne. Sychravý vietor sa im zahrýzal do štíhlych tiel, ohlasujúc príchod zimy. Písal sa rok 1944. Tomáš v tú noc nespal...
Mrazivá jeseň bola však na veľkom kuse Slovenska horúcou. Slováci sa vzopreli nemeckému diktátu a ešte v lete 29. augusta vyhlásili ozbrojené povstanie. Wehrmacht si v októbri pripomenul svoj veľký sen o „blitzkriegu“ ešte zo začiatku druhej svetovej vojny. Sníval ho v Poľsku, vo Francúzsku, v Holandsku... Po rokoch reality sa im prisnil zas – o pár týždňov zdanlivo porazili slovenských povstalcov. Nemali to však také ľahké, ako trúbili do sveta ich agentúry a poslušná tlač. Slováci sa nevzdávali bez boja. Ani v Polomke alebo Telgárte – vzdialených, takpovediac, len cez kopec od našej dediny – v severnej horehronskej doline, ktorá spája Brezno s Červenou skalou a pri prameni Hrona aj s východom Slovenska.
Do povstania sa zapojilo šesťdesiattisíc bojovníkov. Väčšina z nich nedisponovala kvalitnou výzbrojou. Povstalci mali síce stodvadsať tankov, no len štyridsaťtri pojazdných. Ani delostrelectvo nemohlo konkurovať nemeckému. Po bombardovaní letiska v Malackách Američanmi a prílete sovietskej stíhacej letky povstalci mali k dispozícii dokonca letectvo. Pri prevahe a organizovanosti nemeckej armády, profesionalite vojakov nebolo možné vzdorovať dlhšie. Generálna nemecká ofenzíva z 18. októbra zasadila povstalcom smrteľný úder. Obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od veliteľa Jána Goliana (Pozn. autora: O generálovi R. Viestovi Slovenské národné noviny uverejnili reportážnu črtu; SNN 16, 27. 4. 2013, Prvý a posledný slovenský generál) velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.
- POD NEMECKÝM PALCOM
Nemecká armáda od tej chvíle kontrolovala územie Slovenska. Do miest a dedín nasadila pozemné sily. V hornatých regiónoch mali vyhnať partizánov z hôr a potlačiť ich diverznú činnosť. Aj v našej dedinke Pohronská Polhora je na podstavci pod sochou partizána vytesaných do mramoru dvadsaťsedem mien mladých mužov. Väčšinou tridsaťročných. Boli to partizáni alebo tí, čo im pomáhali. Zaplatili zato tú najvyššiu daň.
Uvedomoval si to aj Tomáš, baník z Pohronskej Polhory, ktorého tú noc čakala nezvyčajná úloha. Kamaráti na dom zabúchať nemohli. V kuchyni jeho domca, takmer v strede dediny bývali aj traja nemeckí vojaci. Boli slušní, bezproblémoví. Mnohokrát jeho synovi ukazovali fotografie svojich detí žijúcich ďaleko v tretej ríši. Bolo zjavné, že slovenskí partizáni ich netrápili. Zo správ z východného i zo západného frontu mali strach. Jedenásťročnému synovi Tomáša lámanou slovenčinou už vtedy Hovorili: „Vojna kaput!“ Najradšej by už boli doma pri svojich deťoch. Ale služba je služba. Každý deň vchádzali do okolitých dolín, vystupovali na strmé zrázy a hľadali partizánov. Strach a ťažký terén im však nedovolili vystúpiť na Fabovu hoľu či Klenovský Vepor, kde sa skrývali partizáni. Tomáš nervózne sledoval hodinky. V dohodnutý čas potichu vybehol von, aby nezobudil Nemcov. Za kostolom ho čakali kamaráti.
– Si pripravený?
– Som, – odvetil Tomáš.
Pomedzi domy vybehli do lesa smerom na Zbojská a Tisovec. Išli popri trati ozubenej železnice. Počas ofenzívy ju používali Nemci na prepravu vojakov a techniky. Viadukt ozubnice Pod Dielom bol cieľ tajnej výpravy.
- BANSKÝ MÍNER
Tomáš za hospodárskej krízy, keď prišiel o robotu, opustil Slovensko, aby mala rodina z čoho žiť. Neputoval do Ameriky ako mnohí pred ním, ale do Francúzska. Zamestnal sa v baniach pri Carmaux. Práca i pláca boli dobré. Peniaze posielal žene aj rodičom. Manželka Anna za ním po čase odišla a v cudzine mu porodila syna. Vyrastal v útulnej garsónke a v spokojnosti. Ako jediné dieťa z Pohronskej Polhory poznal dokonca banány. Po troch rokoch však nastal zlom. Tomáš sa aktívne zapojil do odborárskych protestov – zvolili ho dokonca za člena štrajkového výboru. V časoch hospodárskej krízy francúzska vláda vyžadovala poriadok. Ako si to predstavuje ten prišelec búriť ľudí proti nám! Tomáša, Annu a ich syna v roku 1935 vyhostili. Návrat do Pohronskej Polhory bol krutý. Chudoba a opäť nezamestnanosť. Žiadne banány pre syna, žiadna priestranná garsónka. Malý dvojizbový dom, v ktorom žili ešte ďalšie dve rodiny.
Kamaráti, čo pomáhali partizánom, vedeli, že Tomáš bol vo francúzskych baniach mínerom, odpaľoval výbušniny pri hĺbení štól. Potrebovali ho. Partizáni zohnali pár kilogramov trhaviny a chceli podmínovať vysoký viadukt na železničnej trati v strede Čertovej doliny, poniže sedla Zbojská. Viadukt preklenoval dolinu ponad horáreň pod vrcholom Diel. Postavili ho na kamenných pilieroch v roku 1896. Čnel až do výšky 31 metrov a príchod naň mal stúpanie 48 promile. Preto bola na trati potrebná ozubnica. Takéto prevýšenie by lokomotívy bez pomoci traťových zubov nezvládli. Zničenie tohto strategického mostu by na dlhý čas prerušilo nemecké dodávky. Vojnu by tým partizáni istotne nevyhrali, ale každý úspešný čin proti Nemcom mal cenu zlata. Bol balzamom na dušu a pridával odvahu iným diverzným skupinám.
- NOČNÁ AKCIA
Vonku stále tma. Ešte aj mesačný svit hatali oblaky. Kráčalo sa zle – nebolo nič vidno. Na druhej strane – nikto nevidel ich. Výbušninu pri sebe nemali. Prinesú ju pod viadukt partizáni. Bolo to ochranné opatrenie. Ak by ich kontrolovala nemecká nočná patrola, povedali by, že idú skratkou cez horu do Tisovca hľadať prácu a chcú tam doraziť za úsvitu. Všetko šlo podľa plánu. Po troch hodinách chôdze sa ocitli pod viaduktom. Čakali ich tam dvaja partizáni s výbušninou. Tomáš si ju prezrel.
– Je toho málo. Most nepadne, – pošuškal.
– Si si istý? – opýtal sa partizán.
– Asi bude toho málo.
– Nevadí, uvidíme, – rozhodol partizán.
Tomáš mal všetko, čo potreboval. Trhavinu, rozbušku, drôty na odpálenie. Inštalácia nebola náročná. Nálož umiestnil na konštrukcie, aj tesne pri koľajniciach, inicioval rozbušky a natiahol drôty. Dal ich partizánom. Tí kvôli ochrane dedinčanov sľúbili, že nálož odpália až o dve hodiny, keď už muži budú v dostatočnej vzdialenosti od miesta činu. Chlapi teda vyštartovali rezkým krokom domov. Ani nie o dve hodiny prichádzali do dediny. Vtedy začuli tlmený výbuch. A ticho. Zaštekalo len zopár psov. Tomáš potichu vkĺzol do postele. Nemci sa neprebudili.
- TECHNICKÁ RARITA
Ozubnicová železničná trať Tisovec – Pohronská Polhora premáva dodnes, hoci jej reálne hrozil zánik. Našťastie ju v januári 2008 vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku Slovenskej republiky. Železnica pokračuje z Pohronskej Polhory – už bez zubov – do okresného mesta Brezno, ktoré sa pred 150 rokmi rozhodovalo, či bude oficiálnym sídlom Matice slovenskej. Chránená je len ozubená trať z Polhory po Tisovec. Pretína nádhernú a nedotknutú prírodu Národného parku Muránska planina a jeho okolia. Z Pohronskej Polhory (618 m n. m.), stúpa štyri kilometre do horského sedla Zbojská (725 m n. m.), kde bola kedysi výhybňa, s najvyšším stúpaním na trati až 50,2 promile. Potom desať kilometrov klesá do historického mesta Tisovec (411 m n. m.), s maximálnym klesaním 48 promile v časti trate po výhybňu Tisovec-Bánovo. Z Tisovca pochádzali takí veľkí Slováci ako Matej Hrebenda, Štefan M. Daxner, Terézia Vansová alebo Vlado Clementis, ale aj veľa významných súčasníkov, povedzme skvelý maliar galandovec Rudolf Krivoš. Dve obdivuhodné stavby Čertov viadukt a Viadukt pod Dielom premosťujú zbojnícky kraj a divočinu Čertovej doliny, ktorej časť v okolí Čertovej jaskyne má najvyšší stupeň ochrany. Cesta sem vedie svahom prírodného kaňonu, ktorý vyhĺbila divoká bystrina. Turista ním prejde len po rebríkoch a vodných schodoch potoka. Mosty ako majáky chránia krásu miestnej prírody z výšok nad tridsať metrov. Dlhá, malebná dolina sa krúti dole k Tisovcu a pretína krasové údolia plné objavených, no verejnosti neprístupných jaskýň a jaskyniek. Vlak prechádza aj niekoľko menších mostov a veľa priecestí. Z okna je vskutku na čo pozerať. Po oboch stranách sa rozpína lesnatá nádhera a cestovateľ ozubnice sa cíti, akoby sledoval dokumentárny film o krásach ďalekej prírody niekde v Kanade. Škoda len, že niektorým miestam veterná smršť a lykožrút zasadili ťažké rany, ktoré následná hospodárska ťažba dreva dokonala.
História ozubnice sa začala v roku 1872, keď uhorský parlament rozhodol o prepojení Tisovca a Podbrezovej spojovacou železnicou. Pre hospodársku krízu a nezhody medzi malohontianskou a zvolenskou župou ju začali budovať až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia. Podľa oficiálnych zdrojov trať otvorili v dvoch etapách: najskôr úsek Podbrezová – Pohronská Polhora 15. decembra 1895 a potom o necelý rok úsek Pohronská Polhora – Tisovec 3. novembra 1896. Technickou raritou trate je, že v úseku Pohronská Polhora – Bánovo sa v dĺžke 15,777 kilometra prvýkrát v Uhorsku použil Abtov ozubnicový systém s oceľovými podvalmi Heindl a pomerne ťažký zvršok s koľajnicami 34,5 kg/m, povoľujúci osové zaťaženie až 14 ton. Takáto železnica bola ojedinelá v celej Európe. Vraj kedysi fungovala jedna podobná vo Švajčiarsku. Dnes je skutočnou európskou, a možno i svetovou zvláštnosťou. Na 41,2 kilometra dlhej trati Podbrezová – Tisovec so štyrmi stanicami postavili šesť výpravných budov, tri sklady, výhrevňu a dvanásť strážnych stanovíšť. Len jedno zo 48 úrovňových priecestí bolo kryté závorami. Ťažký horský terén mohol byť zdolaný len zásluhou rozsiahlych zemných prác – najhlbší zárez dosahoval hĺbku 20 metrov, najvyšší násyp výšku 13 metrov. Na ozubnicovej časti trati jazdili štyri ozubnicovo-adhézne rušne vyrobené v lokomotívke Floridsdorf v roku 1896 a v roku 1900, ktoré tu dopravovali osobné i nákladné vlaky. Napriek mnohým problémom – najmä počas vojny a požiaru v roku 1952 – prežila ozubnicová železnica Uhorsko, Česko-Slovensko, druhú svetovú vojnu aj socializmus, až kým ju nedávno jedna zo slovenských vlád navrhla z dôvodu šetrenia financií zrušiť. Istotne, kedysi dopravnú nákladnú i osobnú tepnu v tomto mikroregióne nahradili rýchlejšie autobusy. Rubikon vlakov sa znižoval až na dva vlaky denne, ako je to dosiaľ. Cestujúci o železnicu prestali mať záujem. Ekonomické faktory však nemôžu byť vždy rozhodujúcim činiteľom. História, technická jedinečnosť, príbehy a osudy ľudí s ňou spojené – to je skutočné bohatstvo, ktoré v sebe železnica skrýva. Je dôkazom zručnosti našich pradedov. Korene si musíme zachovávať. Čo chceme v budúcnosti ukázať svojim deťom? Aj v neďalekej, tiež povstaleckej obci Čierny Balog starosta a Baločania zháňajú peniaze a bojujú za záchranu na Slovensku jedinej píly na parný pohon. A takýchto historických dôkazov slovenskej jedinečnosti nájdeme na Slovensku veľa. Nedovoľme, aby ich zub času nahlodal a zničil.
- ŽELEZNICA OŽÍVA
Napriek chmáram, ktoré sa nad železnicou sťahovali, zdravý rozum zvíťazil a trať dodnes funguje. Určite nie ako hlavné dopravné spojenie Tisovca s Breznom, ale najmä ako turistická rarita. Postaralo sa o to mesto Tisovec a Občianske združenie Ozubnicová železnica Tisovec – Pohronská Polhora – Zubačka. Tí iniciovali jej vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku. Technickému zázraku Horehronia dokonca svitá na lepšie časy. Ako nám povedal predseda združenia Ján Spišiak, podarilo sa im získať parné lokomotívy, ktoré doviezli až z Rumunska, momentálne sa opravujú a čakajú na ich opätovné prebudenie parou vo Vrútkach. Členovia združenia nelenia a zháňajú peniaze z európskych fondov i od sponzorov, aby obnovili nielen lokomotívy, ale aj staré rušňové depo v Tisovci. Prezentujú svoje zámery na tzv. výletných a propagačných jazdách na starom historickom motoráčiku M 240 0039, ktorý kedysi na tejto trati prevážal ľudí celou dolinou. Aj my sme sa s nimi zviezli. Atmosféra výletu bola skutočne príjemná a vzdelávacia. Tešili sa najmä deti. Najbližšia jazda bude už v sobotu 21. septembra. Plánovaná je z Tisovca do sedla Zbojská v rámci 32. ročníka výročného turistického pochodu Clementisovou cestou. Retrojazdu usporaduje OZ Zubačka, mesto Tisovec a Turistický oddiel KOS Rimavská dolina z Tisovca. Verme, že títo dobrovoľníci získajú nielen podporu verejnosti, no i také dôležité financie nie iba na záchranu, ale aj na rozvoj tejto atrakcie.
- ŽELEZNICA VYDRŽALA
Tomáš poriadne nespal – adrenalín mu prúdil krvou. Nadránom ho na nohy postavil poplach nemeckých vojakov. Jeho nemeckí nájomníci opustili dom už pred šiestou ráno. Nasadli na vojenský nákladiak a motorky. Tomáš veľmi dobre vedel, kam sa náhlili a prečo. Nedal nikomu vedieť, nepovedal nič ani vlastnej žene. Čakal, čo sa stane. Nemci sa vrátili poobede. Celá dedina už vedela, že partizáni podmínovali železničný most Pod Dielom. Kamenný viadukt však vydržal. Množstvo výbušniny nestačilo na jeho zrútenie. Diverzanti poškodili koľajnice a nemecká preprava osôb a techniky bola na týždeň prerušená. Nemci zhustili hliadky v horách a zintenzívnili pátranie po partizánoch. Vôbec im nenapadlo, že by vinníkmi mohli byť Polhorčania, u ktorých bývali. Tomášovi dokonca posmešne incident komentovali:
– Ja, partizanen, nemať dynamit, klajne explozion, ha-ha-ha...
Železnica útok partizánov vydržala.
- RANA PRI ÚSTUPE
Príchodom roku 1945 ofenzíva Červenej armády mohutnela. Nemecké vojská opúšťali svoje pozície. Po prelome na Dukle sovietski vojaci rýchlo postupovali smerom na západ. Všade sa k nim z hôr pridávali povstalci. V polovici januára sa priblížili aj k Pohronskej Polhore. Železnica bola stále dôležitou spojovacou tepnou. Silné ozubnicové lokomotívy dokázali do strmých kopcov vytiahnuť poriadne ťažkú vojenskú techniku. Nemci si to uvedomovali. V noci z 27. na 28. januára 1945 podmínovali Viadukt Pod Dielom. Zničili piliere i podporné konštrukcie a poškodili aj iné časti trate, len aby zdržali postupujúcich Rusov.
Na dedinčanoch sa Nemci nevŕšili. Polhorčania sa len mlčky prizerali, ako naponáhlo opúšťali ich obydlia. Z Tomášovho domu utekali tak rýchlo, že si dokonca zabudli pušky. Rýchlo ich dal synovi. Ten vybehol na ulicu a na poslednú chvíľu ich vrátil vojakom sediacim na nákladiaku. Jeden sa usmial:
– Vojna už kaput!
Tomášov syn, ktorý sa v breznianskej meštianke učil po nemecky, zašveholil:
– Auf Wiedersehen!