Pred 95 rokmi tragicky zahynul hrdina slovenského národa M. R. Štefánik
Aj za krátky život stihol, čo by iní nestihli za sto rokov
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: archív SNN, Helena RUSNÁKOVÁ
Každý rok postojím 4. mája vo výročný deň tragédie pri pamätníku autora Dušana Jurkoviča v tvare pyramídy, neďaleko súčasného Letiska Milana Rastislava Štefánika blízko Ivanky pri Dunaji. Na tabuli, ako vždy, čítam zlatým písmom napísané slová: „Na tomto mieste zahynul dňa 4. mája 1919 čsl. minister a generál Dr. Milan R. Štefánik a jeho sprievod kráľovský italský npor. I. Mancinelli-Scotti, serž. H. Merlino a strelec G. Agginuti. Na večnú pamäť.“ Inokedy, sediac pod sochou generála na bratislavskom nábreží Dunaja, prestavujem si, čo by nám generál chcel povedať z tej večnosti, na ktorej je už dlhých deväťdesiatpäť rokov.
■ AZDA BY POVEDAL...
Možno by povedal niečo takéto: „Som už dosť dlho mŕtvy na to, aby som vedel, že život ubehne príliš rýchlo a nikto nie je nesmrteľný. Nič živé na tejto zemi nie je naveky, ani tá rieka, čo tečie podo mnou. Zrodila sa, keď sa formovala tvár matky zeme, a tiež raz ukončí svoju púť spolu so zánikom našej planéty. Planéty, ktorú som za svojho krátkeho života obišiel celú, aby som sa napokon mohol vrátiť domov. Vrátil som sa, ale stálo ma to život. Tá rieka videla stovky ľudských pokolení, ktorým prinášala život i smrť, zažila kmene a národy, čo sa pri nej usadili, aby tu budovali svoje domovy.
Rieka priniesla v toku dejín s koncom prvej svetovej vojny tomuto mestu a celej krajine novú nádej, ale aj mnohé obavy. Mesto, v ktorom na mňa čakala smrť, zažilo so vznikom Česko-Slovenska svoje znovuzrodenie. Hoci som nebol pri tom osobne, viem o tých udalostiach všetko. Niektorí tvrdia, že nebyť mňa, veci by sa nedali do pohybu, ja sám však najlepšie viem, že v kolese dejín je každá súčiastka nahraditeľná. V tom čase po mojej smrti mi mnohí volali na slávu, iní ma posielali do zabudnutia. Ja som však nezabudol a ani na mňa ľudia celkom nezabudli. Preto tu teraz stojím, pozerám sa na vás a počúvam, čo rozpráva rieka...
Mal to byť významný a pekný deň, keď som 4. mája 1919 spolu s troma talianskymi letcami nastúpil do lietadla Caproni, aby som z Talianska priletel do Bratislavy. Doma ma čakali moji blízki. No čakala aj smrť, ktorá sa o mňa uchádzala už dosť dlho a mala toho čakania asi plné zuby.
■ BEZ FIKCIE
Mesto čakalo 4. mája na návrat Štefánika z Talianska. Už v apríli 1917 Štefánik vyhlásil, že „Bratislava musí byť naša, bez nej by nebolo slovenskej slobody“. O bojoch pri oslobodzovaní Slovenska aj o hroziacom maďarskom šovinistickom boľševizme bol generál dobre informovaný. Od ministra Šrobára dostal list, aby čo najskôr prišiel domov a zasiahol váhou svojej osobnosti. Predstavitelia mesta verili, že tu uhladí aj spor medzi generálmi z Talianska a Francúzska (Piccione – Pellé). Štefánik by tiež už bol rád doma – veď celých šesť rokov nevidel matku a príbuzných.
Odmietol cestovať vlakom a od Talianov si vyžiadal trojmotorový dvojplošník Caproni 450. Taliani ho od letu odhovárali, nepovažovali lietadlo za vhodný dopravný prostriedok. Aj sám konštruktér Caproni upozorňoval, že lietadlo je bojový stroj stavaný na krátke lety a nebezpečenstvo havárie hrozí najmä pri pristávaní. Štefánik však trval na svojom, chcel prísť do vlasti štýlovo, ako letec a generál sa chcel zniesť na rodnú zem z neba. Svoj prílet do Bratislavy zabezpečil, keď do mesta vopred poslal špecialistov na prípravu pristávacej plochy. Generál Piccione poslal už 1. mája do Padovy depešu, že plocha je pripravená podľa Štefánikových inštrukcií.
Nadišiel očakávaný deň. Štefánik v generálskej uniforme, v leteckej bunde s kuklou a okuliarmi, so šabľou pri boku nasadol s troma Talianmi do lietadla. Vzlietli o 8.07 z letiska pri Udine smerom na Viedeň a Bratislavu. Šrobár o tom dostal telegrafom správu o 8.30. Krátko po 11. hodine prišla do vládnej budovy správa, že Štefánik bude o chvíľu nad Bratislavou. Uvítacia delegácia sa autom náhlila na letisko.
Asi o štvrť na dvanásť sa lietadlo objavilo nad Zimným prístavom a letelo k Hradu. Štefánik teda letel juhovýchodne od Viedne ponad maďarské územie. Lietadlo po prvom oblúku nad mestom nepristálo zrejme pre vietor, urobilo druhý široký oblúk, pri ktorom sa mu zdvihol strmhlav chvost a zrútilo sa tri kilometre od pristávacej plochy.
Na slávnosti k 15. výročiu Štefánika 29.4.1934 - sprievod účastníkov.
■ VYŠETROVANIA BEZ VÝSLEDKU
Legionári, ktorí sa tešili na zvítanie so Štefánikom v Bratislave, zažili tragickú smrť svojho veliteľa pri páde lietadla. Sprievod cez mesto s truhlou generála na železničnú stanicu bol 10. mája demonštráciou legionárskej cti. Niekto však ešte predtým v meste rozšíril nezmyselnú správu, že to práve legionári strážiaci most cez Dunaj spôsobili tragédiu, lebo vraj strieľali na lietadlo, ktoré sa blížilo z Maďarska a považovali ho za nepriateľské. Bola to samozrejme hlúposť, keďže legionári mali v deň očakávaného príletu Štefánika absolútny zákaz strieľať na akékoľvek lietadlo. Vrchné velenie légií vyhlásilo, že reči sú len pokusom o diskreditáciu vojska, ktoré si vraj malo zostreliť svojho vlastného zakladateľa.
Česko-slovenská vláda aj prezident republiky T. G. Masaryk dali nezávisle od seba haváriu vyšetriť dvakrát, svoje vyšetrovania viedli aj Francúzi a Taliani. Ani jedno vyšetrovanie nedospelo k jednoznačnému vysvetleniu, ale ani nepotvrdilo dohady o údajnej streľbe na lietadlo – v zhorenom vraku sa nenašli nijaké priestrely ani projektily.
Veliaci dôstojník roty strážiacej most vypovedal spolu so všetkými legionármi zo strážnej služby, ktorú konali 4. mája, pred štyrmi komisiami. Donekonečna vysvetľovali a prisahali, že z mosta ani z jeho okolia na Štefánikovo lietadlo nemohol nikto strieľať. Legionári zaručene nestrieľali preto, lebo mali zákaz strieľať v ten deň na čokoľvek letiace k Bratislave, nech by to bolo aj nepriateľské lietadlo. Okrem toho predsa vedeli, že má priletieť Štefánik. Maďari to tiež byť nemohli, prinajmenšom v oblasti mosta, lebo ak by strieľali, legionári by to vedeli a na akúkoľvek paľbu by odpovedali.
Pád lietadla ostal nedošetrený, jednoznačné oficiálne závery sa nikto neodvážil predostrieť, a tak ostal priestor na špekulácie a fantastické historky. Tie sa sporadicky vynárajú a opakujú aj v súčasnosti. Pravda môže byť rôznorodá, ale tú jedinú pravú by sme sa iste dozvedeli jedine od samotného Štefánika. Škoda, že jeho socha pri Dunaji nám ju rozpovedať nemôže...