Dvadsaťpäť rokov slovenskej kultúry od 17. novembra 1989

thumbnail

 

Čo sme si vyštrngali kľúčmi. V Bratislave sa to 17. novembra začalo masovým zhromaždením na Námestí SNP. Neskôr pribudlo aj slávne štrnganie kľúčov a nadšené skandovanie populárnych hesiel, napríklad „odstúpiť“ či „nie sme ako oni“. Väčšina bežných účastníkov zamatovej revolúcie mala pomerne jasno v tom, čo očakávajú. Lepšie zarábať a môcť si kúpiť tie krásne tovary, ktoré im predstavujú susedia na viedenskej televízii, mať možnosť zaobstarať si fajnovejšie auto západnej značky a môcť si vyraziť na dovolenku aj niekde inde ako na Balaton či do Chorvátska. Časť umelcov a intelektuálov, ktorí tvorili ideologickú chrbticu novembrových udalostí, ešte hovorila aj o zrušení cenzúry, slobode tvorby, slobode viery a o ľudských právach. Štvrťstoročie od udalostí nazvanej nežná revolúcia je azda dôvod urobiť si malú rekapituláciu, ako sa dotkla slovenskej kultúry.

Ak sa niekto z takzvaného západného bloku ocitol na úplnom začiatku deväťdesiatych rokov na Slovensku, musel bytostne pociťovať istú dávku zvláštnej eufórie. Najmä keď to bol človek z kultúrnej branže. Spisovateľ, výtvarník či muzikant. Samozrejme s úsmevom prešiel fakt, že náhle sa vo výkladoch novinových stánkov objavili časopisy s odhalenými mladými devami či rôzne prečudesné tlačoviny plné lunaparkovej ezoteriky, horoskopov či hororových kriminálnych prípadov. Jednoducho – k slobode prejavu patrí aj podobná pseudonovinárska produkcia. Ako huby po daždi rástli súkromné vydavateľstvá, galérie, časopisy a hudobné štúdiá. Kultúra, aj to, čo sa ako kultúra tvárilo, expandovali priam živelne.

OBRAZOVKY A RÁDIÁ

Čo sa týka rozhlasového vysielania, boli sme čo do nástupu súkromných vysielačov popredu dokonca aj pred susedným Rakúskom. Málokto z obdivovateľov našich zadunajských susedov čo i len tušil, že oni iné ako verejnoprávne vysielanie televízie a rozhlasu nemajú. Preto sa hneď šikovní rakúski podnikatelia vrhli do Bratislavy a odtiaľ vysielali na súkromnej stanici do Viedne a okolia. Pikantný je fakt, že z budovy obrátenej pyramídy.  S televíziou to bolo trochu komplikovanejšie, ale prvá prišla Markíza v roku 1995 a odvtedy sme si s ňou užili veľa zábavy rôzneho charakteru. Ostatné pokusy o televízne stanice sa vtedy končili nenápadnou finančnou smrťou. Neskôr sa mediálne prostredie ustálilo. Všetko skúpili zahraničné firmy a konečne zavládol štandardný poriadok. Dnes sa vysiela hitparádový hudobný konzum a pomedzi to sem-tam niekto (momentálne vychytený alebo agentúrou pretlačený)  z domácej scény. Základným zaklínadlom je slovo „formát“, ktorým sa vedenie média bráni zubami-nechtami pred útokmi esteticky vyššie nastavených poslucháčov či divákov. Jednoducho sa dotyčná skladba, relácia či film nezhoduje s naším formátom, a tak máte smolu. Na strane druhej však vznikli aj zaujímavé nekomerčné projekty, ako je duchovne zamerané Rádio Lumen, niektoré regionálne káblové televízie či nezávislé internetové rádiá a televízie, ktoré sú svetielkom optimizmu v čoraz hustejšej komerčnej tme

TLAČENÉ SLOVO

Najmarkantnejšie sa november prejavil v prípade doslova explózie nových titulov novín a časopisov. Od populárnej a často provokatívnej študentskej Zmeny, cez „revolučnú“ Verejnosť až po prvé bulvárne a erotické periodické tlačoviny. V tejto súvislosti je zaujímavý vtedajší vysoký kredit literárnych časopisov ako Literárny týždenník, Dotyky či Slovenské pohľady a Romboid. Bolo to dané ponovembrovou eufóriou, keď sa vo všeobecnosti umelci pokladali za nositeľov spoločenských zmien. No a svoju úlohu tu zohralo aj eliminovanie cenzúry a nový vietor v podobe mladých umelcov, ktorí by si museli v predošlých podmienkach ešte nejaký ten rok počkať, kým by sa po príslušnom kádrovaní dostali k možnosti publikovať.

Len na ilustráciu si dovoľujem uviesť, že vtedajší časopis pre mladú literatúru a umenie Dotyky mal začiatkom deväťdesiatych rokov vyše sedemtisícový reálny náklad, čo dnes nedosahujú ani takzvané mienkotvorné týždenníky. Prešlo dvadsaťpäť rokov a scéna sa pozmenila. Ostalo niekoľko vydavateľstiev, ktoré vlastnia silní majitelia, zopár novín, ktoré takisto putujú z ruky do ruky, kým predtým zlikvidovali konkurenciu v podobe napríklad Národnej obrody či Práce. No tých zopár malých vydavateľstiev, vedených zapálenými idealistami, kľučkujú po dotačnom ihrisku, kde zohnať peniažky, a nezriedka potom robia politickú nadprácu. Poštovú novinovú službu (PNS), na ktorú sa tesne po novembri revolučne nadávalo ako na monopolnú totalitnú organizáciu, nahradila Media Print Kapa. Monopolná to distribúcia v rukách istého veľmi bohatého Slováka s bohatou minulosťou a zrejme aj budúcnosťou...

■ MÁLO OPTIMIZMU

Keď si teraz spočítame všetky za a proti po dvadsiatich rokoch od 17. novembra, vychádza nám nasledujúca súvaha. Umelecká tvorba je slobodná, ale na rozdiel od komercie trvale finančne podhodnotená. Profesijné organizácie spisovateľov, výtvarníkov či hudobníkov sú komplexne rozhádané, bohužiaľ napríklad aj na základe postoja k slovenskej štátnosti, a teda s veľmi malou akcieschopnosťou. Väčšina z nich prišla aj o tie malé prednovembrové výhody, pozri kaštiele v Budmericiach a v Moravanoch. Miestnu kultúru po finančnej decentralizácii ratujú osvietení primátori a starostovia, ak sa takí samozrejme nájdu, prípadne sem-tam nejaký filantropický sponzor. Ucelená koncepcia podpory a rozvoja kultúry je iba v rovine neurčitých ústnych prehlásení už posledných dvadsať rokov. Na Kolibe namiesto slušne vybavených filmových ateliérov sídli komerčná televízia a nadšencami produkovaný občasný slovenský film je vnímaný skôr ako rarita. Ak sa umelci a tvoriví ľudia po dvadsiatich piatich rokoch nespamätajú a nezačnú ťahať za jeden povraz, tak nás čaká kultúrne vákuum, z ktorého sa generácia vnukov tých, čo štrngali na námestiach, bude dostávať ďalšie štvrťstoročie.

 Alexander GOCZ ‒ Karikatúra: P.GOSSÁNYI



Pridaj komentár