Chcel napísať kamenné dejiny slovenského rodu. „Niet vznešenejšieho poslania na svete ako úloha umelca v národe. Sama prozreteľnosť ho určila, aby zvečnil svoj národ v bolesti, šťastí i utrpení, aby odhalil jeho vnútro, vnikol do najtajnejších záhybov jeho vyššieho života, slovom, stal sa živým svedomím
svojho rodu...“, tieto vety sú z článku Sochár a národ, ktorý Ján Koniarek uverejnil v Slovenských pohľadoch v roku 1937. Definuje v ňom svoj manifest „národnej skulptúry“ a potrebu vstúpiť do služieb národa - napísať chýbajúce „kamenné dejiny slovenského rodu.“
V spomínanej stati sochár ďalej argumentuje: „Kamkoľvek pozrieme, či do Londýna, Berlína, Paríža, Ríma, Viedne, Budapešti, Belehradu, všade vidíme monumentálne pomníky, ktoré vyrástli z národnej histórie, uchvacujú nás známou čarovnosťou sochárskej plastiky, sú hmatateľné, priťahujú nás, hladíme studený kameň, bronz či mramor, a vtedy si vlastne v plnej miere uvedomujeme nesmierny význam národnej kultúry, ktorá vo všetkých prípadoch dáva nezapomenuteľný znak týmto svetovým metropolám.“
Ján Koniarek (* 30. január 1878, Voderady – † 4. máj 1952, Trnava) svoje dejiny napísal napriek protivenstvám čias i ľudí, čo stáli vyššie nad ním a v rukách mali nielen prostriedky a výsledky sochárskych konkurzov, ale aj osudy vlasti. Nemohol však tušiť, že jeho výčitka o absencii dominantných národných symbolov a dôstojných pamätníkov osobností, ktoré národné dejiny tvorili, bude taká aktuálna v metropole Slovenska aj dnes. Túto zakladateľskú osobnosť slovenského sochárstva priblížime prostredníctvom viacerých citátov a myšlienok zachytených v jeho pamätiach a životopise...
■ BUDE UMELEC...
Vyrastal v rodine voderadského učiteľa Jozefa Koniareka, ktorý zavčasu pobadal synov talent, a keď si otcovsky hrdo zosumarizoval jeho záujmy, uzavrel: „Je to isté, bude z neho umelec...“ Chlapec rád modeloval z hliny všelijaké figúrky a neraz mu poslúžili aj zvyšky roztopeného vosku z kostolných sviečok, ktoré si prinášal z kostola, kde miništroval. Pravdaže, ako výrastok, sníval o chlapskejšom povolaní: „Pomyslel som si, že pekným povolaním je námorníctvo. Ale otec práve čítal v novinách, že kdesi potopili loď, a to ma odradilo od mora...,“ píše v spomienkach.
Na Slovensku vtedy škola s umeleckým zameraním nebola, preto šestnásťročného Janka rodičia vypravili na Umelecko-priemyselnú školu do Budapešti, kde pobudol tri roky ako hosťujúci i riadny poslucháč. Devätnásťročný odchádza na študijný pobyt do Ríma, kde spoznáva anatómiu ľudského tela a navštevuje aj prednášky z medicíny. Vracia sa už na budapeštiansku Akadémiu výtvarných umení, kde je žiakom profesora Alojza Stróbla. Ešte pred absolutórium si rozširuje umelecký obzor v Mníchove a o sochárstve , ktoré opantáva všetky jeho zmysly, píše: „Z hliny vyráža stonanie, spev, lomoz a hudba, bolesť a pôžitok. Veľká vec je byť sochárom...“
■ SRBSKÝ ZÁPIS
V Mníchove sa spoznal s rovnako zmýšľajúcimi rovesníkmi z Balkánu. Ukázali sa ako naozajstní kamaráti. Talentovanému Slovákovi vybavili oficiálne pozvanie na pobyt od srbského ministra kultúry. Ako pedagóg učil deti kreslenie v Čačaku a zakrátko už pôsobil v Belehrade, kde vytvoril, vystavoval a sčasti realizoval mnohé diela, najmä pre panovnícky rod Karadžordževičovcov. Ako konštatuje srbský historik umenia Uglješa Rajčevič v štúdii Šľachetné posrbštenie Jána Koniarka, umelec tu používal meno Jovan alebo Janko Konjarek, aj Koniarik. Za osem rokov pobytu v Srbsku podarilo sa mu ako učiteľovi umenia vzdelávať srbské deti , ale aj vytvoriť významné sochárske dielo, ktoré je do dnešných čias súčasťou srbského umenia, a tiež zúčastniť sa bojov za slobodu Srbska...
Belehradský kritik si všimol sochárovu citlivosť: „Hlina v jeho rukách ožíva a cítime, že keď z tejto mŕtvej zmesi vzniká forma, trhá umelcovo srdce.“ Z tohto obdobia sú známe jeho plastiky Kosec, Rozsievač, hlava Jána Krstiteľa, Posledný dych a desiatky ďalších, ktoré zdobia múzeum v Belehrade...
Koniarkov sochársky rozlet a sľubnú kariéru prerušili balkánske vojny proti Turecku v rokoch 1912 a 1913. Zo solidarity a spolupatričnosti narukoval do srbskej armády. Po frontových otrasoch si chcel odpočinúť aj znova uvidieť najbližšiu rodinu, a tak v roku 1914 odcestoval na dovolenku do Voderád. Lenže v Sarajeve stúpenci Čiernej ruky zastrelili následníka trónu Františka Ferdinanda aj s manželkou a mocnosti nehľadeli na to, že Koniarek má prázdniny. Vojnová mašinéria potrebovala každého vojaka a on mal brannú povinnosť voči cisárovi pánovi. Na ministerstvo vnútra v Budapešti prišiel anonym, že v dedine kdesi pri Trnave sa ukrýva srbský zved...
„Úrady ma privítali ako špióna. Usvedčovali ma zo spoločenských stykov s členmi belehradskej vlády. Zaviedli vyšetrovanie, uväznili ma v Bratislave, po dlhom žalárovaní degradovali z dôstojníckej hodnosti a poslali s marškompániou na front do prvej línie, kde ma v 1915 zranila guľka. A omrzli mi nohy...“, píše v pamätiach.“
Znova prišla Bratislava, lazaret, kde mu dovolili aj modelovať. Ležal v zotavovni pri Dynamitke, a tu ho navštívil poslanec Ferdiš Juriga - známy pansláv, ktorý ešte pred Andrejom Hlinkom horlil za autonómiu Slovenska. Vtedy ho požiadal o vytvorenie slovenskej Piety. Návšteva neušla tajnej polícii a Koniarka poslali na front do Sedmohradska a na „polepšenie“ ho spolu s ostatnými rebelantmi poverili exhumačnými prácami pri Brašove a neskôr poslali do cementárne vyrábať náhrobky...
■ ZMIETANÁ ZEM
„V roku 1918, napriek tomu, že som mal veľké možnosti nadobudnúť význačného postavenia v mojom obore v Srbsku, vrátil som sa domov položiť základy slovenskej skulptúry a môj príchod je faktickým začiatkom slovenského sochárstva. Zem zmietaná ešte mocnými záchvevmi vojny nebola živnou pôdou pre umenie a ja stal som sa takto obeťou tejto doby, narážajúc na stále nepochopenie. Na dovŕšenie všetkého, môj ateliér v Dušanovej ulici v Belehrade bol vojnou zničený a vydrancovaný, čím vyšla navnivoč aj moja dlhoročná práca...“, spomína umelec.
Po vojne pracoval v malom ateliéri, ktorý postavil otec pri rodnom dome vo Voderadoch na prázdninové práce počas štúdií. Od roku 1924 pôsobil v Trnave. Najprv v ateliéri továrnika Sesslera, odtiaľ sa presťahoval do rodinného domu s ateliérom na dnes neexistujúcu Šaštinkovu cestu. Tu v skromných podmienkach vytvoril rad významných sochárskych diel. Pre Trnavu Pomník M. R. Štefánika (1924), Pomník padlých v I. svetovej vojne (1929), Pomník Antona Bernoláka (1937), Studňu sv. Františka (nádvorie Františkánskeho kláštora), pamätné tabule, náhrobníky a ďalšie diela. Pre Borský sv. Mikuláš vymodeloval Pomník J. Hollého (1929), pre Turčiansky svätý Martin rozmerný reliéf Memorandové zhromaždenie (1933), pre Skalicu Pomník J. Blahu (1937), a početné náhrobníky. Popri portrétnych prácach, štúdiách do súťaží na pomníky (Hviezdoslav, Štúr, Štefánik, Lichard, Mudroň, Vajanský, Holuby a Šulek) vytvoril početné „poetické sochárske diela“.
Spolupracoval so Spolkom svätého Vojtecha v Trnave, pre ktorý realizoval rad objednávok, reliéfy v podbrání spolku (Rastislav víta sv. Cyrila a Metoda na Devíne a Svätý Vojtech medzi svojimi učeníkmi), náhrobníky národovcov a pamätné tabule. Bol členom Sekcie výtvarného umenia, hudobného umenia a dejín umenia Slovenskej katolíckej akadémie a členom výboru Muzeálnej spoločnosti Františka Richarda Osvalda .Viedol sochárske oddelenie Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave a v roku 1942 dostal Národnú cenu za celoživotné dielo.
Ján Koniarek bol označovaný ako oficiálny portrétista Andreja Hlinku. A naozaj, jeho portrétne štúdie i realizované busty patria k najvydarenejším a dodnes slúžia na vytvorenie ďalší a ďalších pamätníkov „otca vlasti“. V roku 1938 ho menovali čestným občanom mesta Trnava a v roku 2000 v ankete občanov Trnavy bol zaradený medzi osobnosti Trnavy 20. storočia.
Umelec je pochovaný v hrobe spolu so svojou sestrou na Novom cintoríne v Trnave (ulica T. Vansovej). Skromný náhrobok, ktorý si vytvoril sám umelec nesie nápis „Zrodili sme sa z vôli Božej a odišli z milosti jeho“.
Emil SEMANCO Foto – archív SNN