Vyhnať kupcov iredenty a zaslepeného nacionalizmu z košického chrámu Božieho
Dušan D. KERNÝ - Foto: archív
Vo východoslovenskej metropole už nechcú dovoliť okupovať slovenské dejiny terajšou maďarskou nacionalistickou politikou. Nijaká inštitúcia nezakročila proti nájazdom všelijakých úderiek s maďarskými zástavami na východné Slovensko do košického chrámu – Katedrály sv. Alžbety – posvätnú pôdu bola nútená brániť sama cirkev. Na slávnosti sv. Alžbety odznela výzva na presťahovanie telesných pozostatkov Františka Rákociho z košickej katedrály do Maďarska.
„Apelujem na cirkevné a občianske inštitúcie, aby začali rokovania o prenesení telesných pozostatkov Františka II. Rákociho a jeho blízkych do Maďarska. My veriaci a Slováci vám ich, Maďarom, vďačne dáme a vy Maďari ich s otvoreným náručím prijmite – prestanú znepokojujúce situácie a budeme lepší priatelia a susedia. Amen.“ Týmto sa končilo vystúpenie arcibiskupa Alojza Tkáča. Dovoláva sa udržania dôstojnosti a posvätnosti bohoslužobného miesta. Priestor katedrály sa zneužíva na zámery, ktoré sú pre veriacich neprijateľné, katedrála nie je miestom, kde sa rozdúchavajú nacionalistické a iredentistické nálady, ako by patrila do iného štátu – teda maďarského štátu – je znesvätením.
Cirkev sa tak stala poslednou hradbou: veď košická arcidiecéza je zriadená Svätou stolicou, územie diecézy je v zhode so štátnou hranicou a priestor katedrály má nespochybniteľnú slovenskú suverenitu. Miesto Matice slovenskej je po boku oprávnenej požiadavky nezneužívať chrám na politické ciele. Nejde len o maďarských veriacich, nejde len o to, že sa to prieči zásadám rímskokatolíckej cirkvi a košickej arcidiecézy. Podstatné je vytváranie mytológie v rozpore s dejinami, v rozpore s dobrom susedského spolunažívania s cieľom kriesiť nerealistickú veľkomaďarskú mytológiu.
Telesné pozostatky Františka Rákociho II. boli prenesené z Turecka v roku 1906 – teda v období vrcholiacej a násilnej maďarizácie. V Košiciach sú preto, lebo to bolo jedno z významných centier protihabsburgských povstaní – dovedna ich bolo v rokoch 1604 – 1711 šesť.
■ PUSTOŠENIE A ÚPADOK
Povstalci obsadili Košice s pomocou tureckých vojsk. Povstania súviseli s reformáciou a rekatolizáciou, mali na nich veľký podiel roľnícke masy, prevažne slovanské. Odohrávali sa zväčša na území Slovenska, ostatnú, dnes maďarskú časť Kráľovstva uhorského okupovali Turci. Takmer celému dnešnému Slovensku priniesli mnoho krviprelievania, pustošenia. Pri Trenčianskej Turnej v auguste 1708 sa odohrala najväčšia vojenská bitka, pri ktorej Rákociho vojská utrpeli zdrvujúcu porážku, mali tisíce mŕtvych a potom už žiadne prísľuby sociálnych výhod neprilákali roľnícke masy ku kurucom. Boli to samozrejme aj stavovské povstania súvisiace s vývojom v Európe, s reformáciou a jej podporou zahraničnými panovníkmi – Švédska, Francúzska, Sliezska, habsburskou rekatolizáciou a bojom za výsady šľachty. Netýkali sa len dnešného východného Slovenska.
■ CEZHRANIČNÉ DEMONŠTRÁCIE
Spupné nacionalistické úsilie a demonštratívne zneužívanie Františka Rákociho II. pod rúškom súčasného maďarského vlastenectva je neprijateľné. Bol vychovaný v Čechách, oženený v Kolíne nad Rýnom, komunikoval po latinsky. Až v dospelosti sa na svojich statkoch naučil po maďarsky (!) a po vojenských porážkach sa uchýlil do exilu u svojich osmanských podporovateľov v Turecku. Vo výlučne maďarskom poňatí a výchove školskej mládeže teda ide aj o vyvlastňovanie slovanského obyvateľstva z uhorských dejín. Pritom celé okolie jeho rodného zámočku v Borši až po Tokaj a dnešný Šarišský Potok (Sárospatak) – ako svedčí dielo Jána Kollára Slávy dcéra a Jána Komenského, ktorý tam učil –, bolo plné slovanského osídlenia.
Ponuka na premiestnenie Rákociho pozostatkov, ako aj jeho blízkych z Košíc do Ostrihomu je veľkorysá a ústretová. Umožní našim maďarským susedom nehatené oslavy, tak ako to urobili v prípade fašistického admirála Horthyho. Nebudú sa tak konať nacionalistické a iredentistické podujatia v košickom chráme, ktoré budú navždy len zdrojom náboženského, národného a medzištátneho napätia a nedorozumenia a navždy zamedzia výkladu dejín tak, ako sa neodohrali.
Matica slovenská podporuje obnovu pamäti spoločných uhorských dejín. Napríklad Miestny odbor MS vo Veľkom Šariši sa zúčastňuje na obnove sídelného Rákociho hradu nad obcou, ktorý je súčasťou jeho životnej cesty od ukrajinského Mukačeva až po dnes maďarský Sárospatak. Robí to v presvedčení o nevyhnutnosti podporovať všetko, čo je v našich dejinách spoločné – teda uhorské a nie výlučne maďarské.