Zbohom zostávajte mamičkine prahy
Text: Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: Archív autorky
Umĺkol nádherný povznášajúci hlas, ktorým potešovala poslucháčov rozhlasu, ale aj divákov na koncertoch či spoločenských akciách. V stredu 12. augusta sa rozlúčila s týmto svetom všeobecne obľúbená Darinka LAŠČIAKOVÁ, ktorú len tri mesiace delili od významného jubilea – v novembri by oslávila deväťdesiatpäť rokov. No Pán Boh to zariadil inak. Dokonala tíško, zmierená s ťažkosťami, ktoré vysoký vek zákonite prináša.
Koncom novembra 1931 sa na severnej Orave v Tvrdošíne narodila speváčka, ktorej Hospodin čistejší hlások ani nemohol darovať. Stala sa z nej jedinečná interpretka slovenských ľudových piesní. Pre pani Darinku bolo doslova požehnaním, že sa dožila úctyhodného veku v dobrom psychickom stave, aj keď už nevládala chodiť, no v sociálnom zariadení mala veľmi dobrú celodennú starostlivosť.
■ DAR NEBIES
Taký hlas sa zrodí ozaj zriedkavo. Pri počúvaní jej precítených melódií sa zastavuje človeku dych. „Môj hlas chápem ako dar z nebies,“ vyznala sa neraz. „Rada som spievala už odmalička. Sluch a hlas som zdedila po rodičoch, ktorí bežne, akosi prirodzene spievali, najmä keď bola príhodná chvíľa, pokojná a slávnostná. Z tých chvíľ sa postupne rodila moja úcta k spevu a našim prekrásnym národným piesňam. Vlastne, všetci členovia našej rodiny spievali, nielen ja, ale aj rodičia, sestra a brat. Keď sme sa stretli, spievali sme viachlasne. Ale ja som si rada zaspievala aj sama. Ledva som čakala, kedy ma niekto požiada o nejakú pieseň.“
Darinka svoj vzácny dar rozvíjala a zveľaďovala. Vystupovala na školských oslavách a podujatiach už na základnej škole; neskôr, keď chodila na gymnázium v Trstenej, tiež často vystupovala. Bolo úplnou samozrejmosťou, že ju lákalo prehĺbiť si vzdelanie na vysokej škole. V roku 1956 absolvovala hudobnú vedu a národopis na Filozofickej fakulte v Bratislave. Štúdium ukončila diplomovou prácou na jej blízku tému K problematike goralskej ľudovej kultúry na severnej Orave.
■ PÚTNIČKA ZA KRÁSOU
Už ako študentka prvého ročníka na vysokej škole sa stala členkou zboru Lúčnice. S týmto vynikajúcim telesom precestovala kus sveta. Rozdávala radosť z krásnych slovenských melódií vari na všetkých kontinentoch. Známy folklorista Pavol Tonkovič i ostatní členovia redakcie Ľudovej hudby Československého rozhlasu ju ochotne uvítali vo svojich radoch. Autorsky aj redakčne pripravovala cyklus Hory, ľudia, piesne, a tak poslucháči mohli dlhé roky počúvať jej pravidelné vysielanie, v ktorom odkrývala životy ľudí najmä z hôr a vrchov. Pri jeho príprave sa zoznamovala nielen s obyvateľmi hornatých oblastí, ale zapisovala si a nahrala na magnetofón množstvo ľudových piesní, čím ich zachovala pre budúce generácie. Aj vďaka jej etnografickej činnosti sa v archíve Slovenského rozhlasu nachádza veľa vzácnych spevných klenotov.
„Vyhľadávala som staré dreveničky a starých ľudí, kde všetko dýchalo pokojom, každý kus nábytku mal svoje miesto, v izbičkách boli umelecké predmety ‒ výšivky, kroje, obrázky. Postupne sa mi tí ľudia otvárali, spievali staré piesne. Uvedomila som si, že všetky tie ich veci spolu s piesňami tvoria krásnu jednotu, súlad, nadväznosť. Zakaždým som odchádzala z tých starých domcov úžasne obohatená. Ľudové piesne si totiž nezakladajú na novinkách. Naopak, zakladajú si na dlhotrvajúcej nehynúcej kráse. Tú som chcela zachytiť a prenášať ju ďalej.“
■ ŽIVOT S PIESŇOU
Popri redaktorskej a zberateľskej činnosti účinkovala na stovkách kultúrnych podujatí, nahrala nemálo relácií, v ktorých sama účinkovala, zúčastňovala sa na verejných nahrávkach Literárnej redakcie, a tak aj jej pričinením si mohli priaznivci kvalitnej kultúry vypočuť literárno–hudobné pásma na rôzne národné témy. Za tridsaťpäť rokov aktívneho pôsobenia v Slovenskom rozhlase autorsky pripravila, odmoderovala a odvysielala nespočetné množstvo jedinečných programov s vyznaniami zaujímavých a svojráznych ľudí. A na folklórnych festivaloch a rôznych podujatiach ‒ či už to boli slávnosti vo Východnej, v Detve, na Myjave, aj zahraničné festivaly, kde sa k nej hlásili naši rodáci, ale i cudzinci, ktorí si zamilovali naše prekrásne piesne ‒ odmeňovali jej vystúpenia spontánnym potleskom i ováciami v stoji.
Svoje spomienky zachytila v publikácii Život s piesňou. Ocenenie si zaslúžilá umelkyňa naozaj zaslúžila. Aj tie ďalšie, akým je Zlatý erb, Zlatý mikrofón, Cena Pavla Tonkoviča, Krištáľové krídlo, Pribinov kríž I. triedy i mnohé iné. Pani Laščiaková vždy bola a zostala úprimne veriaca. Tvrdila, že jej viera pomáha v ťažkých situáciách. „O sile a milosti Božej sa presviedčam každý deň,“ vyznala sa…
■ ZÁVIDENIAHODNÝ VEK
Posledné roky spievala už len pre spolubývajúcich v domove sociálnych služieb, kam sa rozhodla presťahovať. Obľúbila si tie miesta a vďaka dokonalej starostlivosti personálu, no aj vyžarovaním priateľskej nekonfliktnej povahy dožila sa veku, ktorý jej môžu mnohí závidieť. Tešila sa z návštev svojich dvoch detí, piatich vnúčat a troch pravnúčat, ale aj priateľov.
Zanechala nám kus zo svojho vzácneho daru v podobe rozhlasových aj televíznych záznamov a nahrávok. Kedykoľvek zaznie pieseň Svadobná odobierka ‒ Zbohom zostávajte, hej, mamičkine prahy…, Na kamenečku sedela, Ej, pod Roháčmi žijem, Uspávanka, Zahrajte mi tichučko, Kopala studienku či ďalšie ľudové skvosty, poslucháči zamĺknu, odložia na chvíľu rozrobenú prácu a započúvajú sa do jej precíteného a magického prejavu. Rovnako pôsobí na počúvajúcich na Slovensku, ale aj v Česku či v iných krajinách, kde majú ľudia záujem o dobrú hodnotnú hudbu. Veď jej rozhlasové nahrávky ocenili na mnohých medzinárodných folklórnych festivaloch po celom svete. Verím, že to najcennejšie ocenenie na ňu čaká v nebi.
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
