Rok 1968, najmä však augustové udalosti, predstavuje významnú kapitolu slovenských dejín. Keď sa vo vtedajšom Česko-Slovensku k moci dostala skupina komunistov pod vedením Alexandra Dubčeka, začal sa pokus o vylepšenie socializmu na „socializmus s ľudskou tvárou“. Okrem ekonomických reforiem si dali ciele ako demokratizácia spoločnosti, sloboda prejavu a tlače, rehabilitácia obetí politických procesov z päťdesiatych rokov a obmedzenie moci štátnej bezpečnosti.
Sovietsky zväz, Poľsko, NDR a Maďarsko videli v reformách existenčnú hrozbu pre celý komunistický blok. Po sérii neúspešných rokovaní na úrovni najvyšších vládnych činiteľov došlo k vojenskému obsadeniu Česko-Slovenska, k tzv. bratskej pomoci. Pol milióna vojakov, šesťtisíc tankov a ďalšia technika v priebehu dňa obsadili strategické body, mosty, letiská a komunikačné uzly. Armáda mala rozkaz neklásť odpor. Naši občania ukázali obrovskú občiansku solidaritu a odvahu. V dobe bez internetových máp otáčali smerovacie tabule, presviedčali okupačných vojakov o skutočných pomeroch v republike, o vymyslenej kontrarevolúcii.
V roku 1969, keď Dubčeka nahradil Gustáv Husák, začal sa návrat k totalitnému systému vládnutia, k tzv. „normalizácii“. O období, ktoré predchádzalo vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a čo nasledovalo po 21. auguste 1968, sa budú historici donekonečna hádať tak isto, ako sa hádajú o Slovenskom štáte. Ako býva zvykom, najlepšie sa na proces nazývaný Pražská jar a jej koniec pamätajú narodení po tomto roku. Tak sa politická mládež predviedla v televíziách svojimi ohromujúcimi znalosťami histórie. Rôznymi „zaručenými“ faktami sa k výročiu okupácie zahusťoval internet. Skutočných historikov v médiách bolo ako šafranu. Ale je tiež pravda, že už po vstupe vojsk sa začalo šírenie „zaručených správ“, hoaxov a mýtov. Šírili ich médiá z Východu, zo Západu a, samozrejme, česko-slovenské médiá, najprv predokupačné, potom pookupačné. Prosovietska propaganda napríklad odôvodňovala inváziu „pozývacím“ či „Biľakovým listom“. Až na to, že legálne vedenie štátu, čiže prezident Svoboda a predseda vlády Černík, takisto ani prvý tajomník komunistickej strany Dubček, ho nepodpísali. Tvrdenie o príprave ozbrojenej kontrarevolúcie, prakticky občianskej vojne, bolo konštruktom sovietskej tajnej služby KGB. Počas samotného priebehu augustového vpádu sa ukázalo, že žiadne ozbrojené skupiny medzi občanmi neboli. Málo pravdepodobne pôsobí tvrdenie o „sebaobrane“ krajín Varšavskej zmluvy pred pripravovaným ozbrojeným prevratom a útokom NATO.
Na druhej strane treba priznať, že v tom období prebiehali neďaleko hraníc cvičenia NATO, hoci možno ako reakcia na podobné vojenské cvičenia vojsk Varšavskej zmluvy na česko-slovenskej strane hranice. Tretina občanov Ruskej federácie stále verí, že bez sovietskej intervencie hrozila jadrová katastrofa. Z tohoto súdka sú „zaručené informácie“ o jadrovom arzenáli Varšavskej zmluvy uskladnenom v západných Čechách, ktoré sa vtedajšie vedenie štátu chystalo odovzdať Západu. Tvrdenie, že Pražská jar bola neúspešná „farebná revolúcia“, organizovaná západnými tajnými službami, možno raz preveria nové generácie historikov. S tým súvisia aj teoretické úvahy, ako by pokračoval vývoj u nás, keby dianie Pražskej jari nebolo prerušené okupáciou. Podľa internetových prieskumov značný podiel respondentov sa domnieva, že okupácia nás na čas zachránila pred divokým kapitalizmom, aký tu bol po roku 1989. Západné médiá takisto šírili dezinformácie a zavádzali.
Senzáciechtivosť augustového vpádu, nedostatok informácií, nahradený dohadmi a lžami, veľmi podobné metódy mienkotvorných médií fungovali aj vtedy. Hlásenia o tisíckach mŕtvych, o ozbrojených stretoch, boli najčastejšie falošné správy. Rádio Slobodná Európa, financované CIA, sa poučilo z roka 1956, keď Maďarom sľubovalo západnú vojenskú pomoc na boj proti Sovietom. V roku 1968 už vyzývalo len k pasívnemu odporu. Nesporné však boli tragické následky okupácie. Priamo počas príchodu vojsk zahynulo stoosem Čechov a Slovákov, z toho na Slovensku dvadsať občanov, stovky ďalších bolo zranených. Okolo stotisíc, väčšinou vysokovzdelaných ľudí emigrovalo na Západ. Česko-Slovensko sa stalo okupovanou krajinou, kde sovietske vojská zostali až do roka 1991.
Text: Milan ČASNOCHA MIKŠ – Foto: Internet
Filozofická fakulta Univerzity Komenského, katedra žurnalistiky
