Oficiálne miesta v Čechách nemali záujem o poslednú rozlúčku s A. Dubčekom
Zhováral sa Dušan D. KERNÝ
Ešte dve desaťročia po tragickej smrti vyvoláva osoba Alexandra Dubčeka najrozličnejšie úvahy, spomienky, ale aj spory. Pohreb jednej z najvýznamnejších postáv slovenských a československých dejín XX. storočia sa takisto stal jednou z najpozoruhodnejších udalostí. Obrátili sme sa teda na špičkového slovenského odborníka v oblasti protokolu, etikety a diplomatického správania sa Jarolíma ANTALA, pedagóga Paneurópskej vysokej školy práva, a požiadali ho o svedectvo priameho účastníka udalostí.
● Bolo od začiatku jasné, ako bude prebiehať posledná rozlúčka s Alexandrom Dubčekom?
Vonkoncom nie. Situáciu najlepšie vystihol niekdajší predseda Slovenskej národnej rady František Mikloško: „Keď v Prahe nemajú záujem, tak my si ho uctíme.“ Dubček zomrel 7. novembra 1992 večer o trištvrte na desať. Bola to vláda Slovenskej republiky, konkrétne Vladimír Mečiar, ktorý na základe nezáujmu oficiálnej Prahy rozhodol, že na pôde Slovenskej republiky sa usporiada štátny pohreb.
● Podľa akých zásad sa organizoval?
Nejestvovali nijaké pravidlá, nijaký manuál, štátne oficiálne rozlúčky vždy záviseli od toho, čo schválila vláda.
● Oficiálna Praha naozaj nemala záujem?
Bolo dva mesiace pred vznikom dvoch samostatných štátov, bolo to v predvečer schválenia ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, už boli podpísané dohody medzi ČR a SR o vzájomných vzťahoch medzi budúcimi republikami po rozdelení federácie, českí federálni predstavitelia, ako aj národní predstavitelia, teda z Českej národnej rady a vlády ČR, nejavili záujem ani na účasti na oficiálnej rozlúčke v Bratislave – až veľký medzinárodný ohlas ich takrečeno „prinútil“ zúčastniť sa. Telo A. Dubčeka odišlo z Prahy bez vojenskej pocty, bez náležitého sprievodu politikov, boli problémy vôbec naložiť rakvu do lietadla, poslali ju takrečeno ako batožinu.
● Veľký ohlas – čo to konkrétne znamenalo?
Záujem zo zahraničia bol neuveriteľný – takmer 40 oficiálnych delegácií – taký veľký počet chránených osôb na Slovensku nikdy predtým nebol! Nikdy predtým sa takýto štátny pohreb, štátna rozlúčka nekonala, neboli nijaké zásady, pravidlá pre takúto udalosť. Nemali sme preto vopred ani terminológiu, názov – Slovenská republika ešte nebola štátom, ešte stále jestvovala federácia – to sa ukázalo tesne pred začiatkom smútočného obradu napríklad na nesprávnom umiestnení československej a slovenskej zástavy.
● Bolo treba všetko organizovať dôstojne – išlo síce o nečakané, ale predsa len o prvé zviditeľnenie sa Slovenska.
Verejná rozlúčka sa pre veľký záujem más, ktoré sa prišli rozlúčiť s Alexandrom Dubčekom, pretiahla takmer o hodinu – presnejšie o štyridsať minút. To je pre organizátorov vždy dôležité, aby taká masa ľudí, oficiálnych hostí vedela presne, čo má robiť, aby trebárs vodiči vedeli kedy prísť a kam ísť v akom čase, aby sa všetko uskutočnilo dôstojne.
● A podarilo sa?
Treba povedať, že časť všetkého mal samozrejme na pleciach Úrad ochrany ústavných činiteľov – ten odviedol vynikajúcu prácu a často doslova nahrádzal neschopných organizátorov a odvracal mnohé organizačné faux pas.
● Ako to bolo konkrétne pripravené?
Deň pred štátnym pohrebom, ten bol určený na 14. novembra, zvolal predseda vlády Vladimír Mečiar veľkú kontrolnú poradu príprav pohrebu za účasti I. Gašparoviča, predsedu SNR, A. Nagyovej a P. Mihóka, ktorý vtedy zastupoval M. Kňažka – ten mal referovať o zahraničných delegáciách, ale neprišiel, a P. Mikók nijaké podklady od neho nemal, nemal nijaký zoznam delegácií – a to bol prvý veľký konflikt, ktorý medzi nimi – V. Mečiarom a M. Kňažkom – vznikol; atmosféra bola napätá – ukázalo sa, že nemal kto referovať a M. Kňažko nedvíhal telefón, resp. sa mu nedalo dovolať...
● Nakoniec všetko dopadlo dobre?
Nepamätám sa na nijaké pripomienky domácich či zahraničných delegácií, pamätám si, ako pôsobili prejavy napríklad predsedu Socialistickej internacionály Pierre Mauroisa a ešte dnes po 22 rokoch musím pripomenúť, že s vynikajúcim prejavom pri živom prenose v televízii bez papiera prehovoril Vladimír Mečiar. Bolo to emotívne, presné formulácie, gradácia vystúpenia a v závere, ako sme to vnímali, sa sám seba videl ako predurčeného pokračovať v diele Alexandra Dubčeka. Všetko hovoril spamäti, bez poznámok, bolo to najlepšie vystúpenie, aké sme nielen vtedy, ale vôbec počuli. Tak má vystupovať politik pred medzinárodným fórom, ktoré vtedy v Historickej budove SND bolo. V. Mečiar to urobil v priamom prenose brilantne, keby to nebolo na smútočnej rozlúčke, bol to prejav, ako sa dnes hovorí na standing ovation. Pokiaľ ide o iné prejavy, nepamätám si, že by niekto vystúpil v mene federálu či českého parlamentu alebo vlády.
● To bola oficiálna rozlúčka, na samotnom pohrebe sa zrejme nezúčastnili všetci.
Áno, v Slávičom údolí to bola rodinná rozlúčka s najbližšími priateľmi a predstaviteľmi, pre ostatných sme usporiadali vo vládnom hoteli Bôrik to, čo by som nazval spoločenským stretnutím – takisto sme preto nemali pripravený nijaký protokol ani protokolárny názov, ale bolo zrejmé, že o hostí sa treba až do odletu postarať a dôstojne pre delegácie ukončiť ich pobyt, vrátane rozlúčky. A tak som už len v priamom televíznom prenose sledoval podľa mňa posledné faux pas, keď do hrobu spúšťali rakvu s telom Alexandra Dubčeka pokrytú štátnou vlajkou – to je nenáležité, tá sa má dôstojným spôsobom poskladať a dôstojne odovzdať rodine, pozostalým. Tak vlastne symbolicky s Dubčekom pochovali aj federálnu zástavu, československá vlajka skončila v hrobe krátko pred zánikom federácie a predtým, ako Česko porušilo dohody a nechalo si ju ako výlučne svoju zástavu.
● Vám osobne sa v tej protokolárnej trme-vrme nič neprihodilo?
Ale áno, pri lúčení s dvomi významnými českými predstaviteľmi, ktorí tam boli predovšetkým ako sociálni demokrati, som si poplietol Zdeňka Mlynářa a Miloša Zemana. To by sa mi už dnes samozrejme nemohlo stať.