Mediálny trh funguje bez pravidiel – ovládla ho klika jednostranných propagandistov
Eva ZELENAYOVÁ - Foto: archív
Útok denníka Sme na matičný týždenník SNN bol prirodzeným vyústením jeho zamerania už od vzniku periodika. Aj keď dnešná mládež o 17. novembri takmer nič nevie, predsa je dosť pamätníkov, ktorí do novembra 1989 vyhľadávali vysielanie Rádia Slobodná Európa ako zdroja alternatívnych informácií k jednofarebným médiám vtedajšieho, totalitnou mocou ovládaného Česko-Slovenska. Rádio Slobodná Európa platil americký kongres. Kto by bol v tom čase podozrieval majiteľov rádia, že majú iné úmysly než proklamované šírenie slobody? Vysielač zostal na Slovensku aj po novembri 1989 a okamžite sa v jeho vysielaní našli komentátori ako Hríb, Leško, Kotian. Niektorí z nich do roku 1989 pracovali práve v komunistických médiách.
Prevod štátnych, predovšetkým ústredných denníkov do súkromného vlastníctva sa po zmene režimu uskutočňoval bez zásahu štátu. Mečiarova vláda neprijala nijaké regulačné opatrenia pre tlač a ani nepredložila nijakú koncepciu mediálnej politiky. Médiá sa riadili všeobecnými zákonmi a novelizovaným tlačovým zákonom z roku 1966.
■ SMENÁRSKI POHROBKOVIA
Posledným denníkom v štátnom vlastníctve v roku 1992 bola mládežnícka Smena. Jej privatizácia mala prebehnúť veľmi jednoduchým spôsobom. Budúci vlastníci si vymysleli, že denník nebude týždeň vychádzať, tým zanikne a začne vychádzať už ako „nezávislý“. Plán celkom nevyšiel, lebo torzo redakcie jednoducho nemienilo pochovať svoje noviny. Vydávali Smenu ďalej. Tá vychádzala paralelne s novozaloženým denníkom Sme. Zvyšok smenárov plánoval obnoviť jej proslovenský charakter, no bez finančných prostriedkov to nešlo. Mediálny trh sa postupne nasycoval médiami útočiacimi proti vtedajšej vláde, proti všetkým aktom smerujúcim k vytvoreniu slovenskej štátnosti a politici, novinári i médiá podporujúci tento trend boli ustavične napádaní, dehonestovaní až kriminalizovaní. Denník Sme napríklad v komentároch namiesto mena premiéra používal skratku (V. M.) ako pri zločincoch. Znižoval sa k nekultúrnemu humoru a k iným formám diskreditácie ľudí s iným názorom, než propagoval tento denník. Napríklad na titulnej strane uverejnil inzerát, že sa hľadá pes, ktorý pohrýzol poslankyňu NR SR za HZDS za účelom odmeny. Vôbec teda neprekvapuje hyenistické vtipkovanie na stránkach tohto denníka aj po smrti Milana Čiča – jedného z projektantov slovenskej štátnosti a predsedu prezídia Matice slovenskej – dosahujúce dno morálneho bahna.
Čo spôsobilo, že slovenský mediálny trh je nevyvážený, že pluralita médií nefunguje, že názorovo sa vyprofiloval do názorového rasizmu?
■ BEZ PRAVIDIEL
Náklady spojené s vydávaním novín sú zvyčajne hradené z inzercie. Kto má dostatok inzercie, nemá finančné problémy. Slovenské podniky väčšinou sprivatizovali zahraničné firmy a tie poskytujú inzerciu výhradne médiám so zahraničným vlastníkom. Takže slovenské médiá nemajú šancu prežiť. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že mediálny trh v európskych demokraciách funguje na transparentných pravidlách. Napríklad Rakúsko poskytuje finančnú pomoc tým médiám, v ktorých inzercia nedosahuje 22 percent plochy strán. Všetky demokratické štáty majú vytvorené zásady poskytovania finančných prostriedkov médiám, ktoré svojou existenciou na mediálnom trhu zabezpečujú pluralitu médií. Na Slovensku podobná norma chýba, aj keď podľa Ústavy SR zodpovednosť za pluralitu médií je na vláde. Môžeme sa teda právom pýtať, ako exekutíva mohla dopustiť stav, že sa slovenská spoločnosť ocitla v mediálnom názorovom gete?
Vláda v rokoch 1994 – 1998 bola permanentne vystavovaná útokom médií a podozrievaná z popierania demokracie. V takejto atmosfére sa veľmi ťažko zasahuje do mediálnej sféry. Veď aj návrh tlačového zákona bol pre tzv. antimečiarovských novinárov zámienkou na útok proti vláde. Dzurindovcom status quo zasa vyhovoval. Ficov kabinet si tiež netrúfol vkročiť do arény, ktorá sa v priebehu času vyprofilovala na nepreniknuteľný monolit. Dnes sú, žiaľ, médiá jednofarebnejšie, než boli, len svoju jednostrannosť predvádzajú sofistikovanejšie.
■ HOVORCOVIA PRAVICE
Ak sa teda dnes útočí na noviny s proslovenskou orientáciou, ide o výsledok dlhodobého vplyvu pravicovej politiky. Tá neváhala ani meniť zákony, aby mala vplyv na personálne obsadenie verejnoprávnych médií. V nich niekdajší komentátori Sme, ako Kotian a Hrabko (mimochodom obaja kandidovali do NR SR za politické strany), dlhodobo určujú témy, či vyberajú hostí do diskusných relácií. Tých relácií, ktoré majú najväčší vplyv na tvorbu verejnej mienky. Nemožno sa preto čudovať nedávnemu verejnému protestu poslucháčov pred slovenským rozhlasom, ktorým už dochádza trpezlivosť s jeho jednostranným vysielaním bez toho, aby občania mohli v ňom tiež vyjadriť svoj názor. A nemožno zabúdať na Hríba, ktorého nenávisť voči názorovým oponentom dokumentuje aj jeho nedávna veta v Týždni: „Aj Slovensko vzniklo z opovrhnutiahodných motívov mečiarovských lúpežníkov...“