Už začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia si osvojil tvorivý program slovenských nadrealistov. Debutová knižná zbierka odráža úsilie podnetne využiť vplyv francúzskej básnickej avantgardy. Nadrealizmus podľa neho umožňoval uplatnenie bohatšieho, hutnejšieho i mnohotvárnejšieho umeleckého jazyka. Hoci autorove básnické dielo nie je rozsiahle, originálnosťou lyrickej výpovede tvorí integrálnu súčasť modernej slovenskej poézie 20. storočia. Koncom augusta 2025 uplynulo 110 rokov od narodenia básnika, reprezentanta nadrealizmu a prekladateľa z francúzskej poézie Jána Raka.
Bol rodákom z obce Hradište pod Vrátnom ležiacej na úpätí Malých Karpát (okres Senica). Študoval na reálnom gymnáziu v Bratislave (1932 – 1938), v rokoch 1940 – 1941 absolvoval popri zamestnaní dva semestre na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Pracoval na rodinnom hospodárstve v Hradišti pod Vrátnom, neskôr bol pomocným úradníkom na Riaditeľstve pôšt a telegrafov (1938 – 1939), úradníkom na Riaditeľstve štátnych železníc (1939 – 1945), samostatným referentom investičnej výstavby na Správe východnej dráhy ČSD v Bratislave (1945 – 1969). Spolu s Rudolfom Fabrym, Vladimírom Reiselom, Štefanom Žárym, Júliusom Lenkom, Jánom Brezinom a Pavlom Bunčákom patril k hlavným protagonistom nadrealizmu (slovenský variant surrealizmu). Prekladal francúzskych prekliatych básnikov, je autorom monografie Jozef Kostka – kresby (1951). Zomrel vo veku 54 rokov v Bratislave.
Literárne začiatky Jána Raka bezprostredne súvisia s manifestačným vystúpením slovenských nadrealistov v reprezentatívnych generačných zborníkoch Vo dne a v noci (1941) a Pozdrav (1942), kde publikoval aj svoje programovo-teoretické príspevky. Zamýšľa sa v nich nad vývinovými cestami a typickými atribútmi modernej slovenskej lyriky. Nadrealizmus vnímal ako ďalší organický článok, nové ohnivko vo vývinovej reťazi básnických smerov.
Vlastné programové postuláty Ján Rak invenčne premietol do debutovej zbierky veršov Je vypredané (1942), ktorú tvoria dva básnické cykly – Žltá panychída a Raz predsa… Svoju knihu uviedol autor citátom z E. A. Poea: „Tí, ktorí snívajú za dňa, poznávajú mnohé veci, ktoré unikajú tým, čo snívajú iba v noci…“ Vizionárske obrazy, sen, tajomstvo, spontaneita, aplikovanie „neobmedzenej metafory“, voľný verš, nové výrazové možnosti jazyka: všetky tieto básnické vymoženosti nadrealizmu evidujeme aj v Rakovom debutovom titule. Súčasne s veršami inšpirovanými francúzskymi prekliatymi básnikmi, krajinami sna, nočnými vidinami, „neskutočným mestom“, vojnovou Bratislavou je už v tejto zbierke naliehavo prítomná vojna s jej apokalyptickými hrôzami. Tematicky dominujú línie autorovho očarenia ženou, hľadanie lásky, vyrovnávanie sa s ľudskou i básnickou samotou. Osobitnú kategóriu predstavujú krátke lyrické príbehy (Smútok ľadu, Stretnutie podobné hasnúcim pólom, Stratená noc), z ktorých zreteľne cítiť inšpiráciu Baudelairovými básňami v próze.
Identické lyrické gesto a tematická orientácia na ťažiskové línie nadrealistickej poézie charakterizujú aj druhú Rakovu knihu veršov Zanechajte nádeje (1946). Napísaná bola ešte počas vojny a víziu jej konca tvorca básnicky najúčinnejšie premietol do cyklu Apokalypsa, v ktorom uplatnil aj silné výtvarné cítenie. Dobová literárna kritika v súvislosti s ním uviedla, že významovými zložkami a charakterom básnického pomenovania je tento cyklus blízky poéme Rudolfa Fabryho Ja je niekto iný. Nadrealistická poetika, včleňovaná teraz do mytologicko-prírodných motívov, doznieva v zbierke veršov V údolí slnka (1946). Generačný druh Pavel Bunčák, ktorý vraj „uviedol Jána Raka do sveta poézie“, zahŕňa vo svojom výbere zo slovenskej nadrealistickej poézie Básnici snov (1997) do jeho nadrealistickej tvorby aj knihu Vietor krvi (1948).
Komunistický prevrat vo februári 1948 a jeho dôsledky znamenali aj v prípade nadrealistickej skupiny vynútenú zmenu poetiky. Celková ťaživá spoločenská klíma a ostrý ideologicko-politický tlak spôsobili, že Ján Rak vydáva básnické knihy v duchu oficiálnej doktríny socialistického realizmu (Pieseň mierových rúk, 1949; Moja krajina, 1953). Ako trefne napísal literárny kritik Jozef Špaček, z „pôsobivých nadrealistických postupov predchádzajúcich zbierok tu ostal len voľný verš“.
Básnikovým návratom k imaginácii, metaforickým polohám i silnejším myšlienkovým vrstvám je zbierka prírodnej lyriky Plenér (1962) a kniha veršov Neslýchané stretnutie (1967), v ktorej emocionálne zaznamenáva svoje „dotyky a spojenia“ s dielami svetových (V. van Gogh, P. Gauguin, A. Modigliani…) a slovenských maliarov (C. Majerník, M. Galanda, V. Chmel, L. Guderna).
Pri príležitosti abrahámovín vyšiel Rakovi výber s názvom V údolí slnka (1965), do ktorého boli zaradené aj dovtedy knižne neuverejnené básne. Erudovaný doslov napísal literárny vedec a pedagóg Zdenko Kasáč. Okrem iného v ňom uvádza, že „o bytostnom stotožnení sa Jána Raka s novátorským, krajne protitradičným estetickým programom nadrealizmu svedčí skutočnosť, že sa od svojho vstupu do literatúry okrem vlastnej umeleckej praxe aktívne podieľal na generačnom pohybe nadrealistov“. A v závere doslovu cituje profesor Z. Kasáč tvorcovu báseň venovanú generačnému kritikovi nadrealistov Michalovi Považanovi: „Boli sme to my všetci / odhodlaní za cenu vlastných životov / objaviť svet / v jeho oslnivej nahote.“ Vari oprávnene možno konštatovať, že týmito veršami Ján Rak výstižne definoval nielen svoju básnickú generáciu, ale i vlastný esteticko-objaviteľský koncept, ktorým obohatil modernú slovenskú poéziu.
Text a foto: Peter CABADAJ
