OSOBNOSTI SLOVENSKA
Viliam Ján GRUSKA naučil snežiť Perinbabu, lebo aj vločky mal na povel. Kto aspoň letkom poznal nedávno zosnulého docenta inžiniera Viliama Grusku, vie, že pod Tatrami tancoval s Lúčnicou už na prvých festivaloch a od roka 1971 ako architekt navrhol do Východnej celý komplex amfiteátra i ďalších stavieb, inicioval tvorivé stretnutia ľudových rezbárov aj galériu ich plastík Kresané do dreva. V roku 1966 autorsky zostavil prvý festivalový scénický program Raz veselo, raz clivo mi príde. A potom z roka na rok nasledovali ďalšie ‒ vavríny slovenskej krásy, pozdravenia z našich zemí, privítanky, prehliadky pekných nôt a tancov, rodokmene zeme... Rodokmeňov bolo sedem. Vrcholili v roku 1991 pásmom Ľudia hľadajúci domov. Pridal ešte Poklonu solúnskym bratom i galaprogram Pocta dielu ľudu a stáročí. Na Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve skoncipoval od roka 1970 nie menej ako štvrť stovky programov a boli medzi nimi aj také ako Detvan s Viliamom Záborským, kompozícia Syn slnka a národa, venovaná M. R. Štefánikovi, alebo audiovizuálny experiment Maliar a pieseň o Martinovi Benkovi.
■ ČLOVEK DO ZÁPRAHU
Na Podroháčske folklórne slávnosti zostavil dvadsaťdva programov, na Turčianske slávnosti folklóru trinásť, na Kysucké folklórne slávnosti v Ochodnici päť, na Dni národnej kultúry v Honte a Novohrade štyri, na Západoslovenské folklórne slávnosti v Krakovanoch a na Myjave po tri a na iné festivaly ďalšie dve desiatky programov. A to spomíname len jednu oblasť jeho košatých záujmov. K nej by bolo treba prirátať hodiny a hodiny terénnej práce, obchádzania a hľadania účinkujúcich, nácvikov choreografií, formovania kapiel a súborov a ďalší čas strávený na programových radách a v organizačných výboroch.
Poznačil som si, že keď „presadzoval“ šieste pokračovanie Rodostromu zeme na XXXII. ročník folklórneho festivalu vo Východnej v roku 1986, ktoré pod názvom Ľudia z rodu Rómov malo predstaviť kultúru tohto etnika, sedem mesiacov predtým ho intenzívne pripravoval na vyše štyridsiatich lokalitách po celej vtedajšej ČSSR. Aké to boli lokality, vidno ešte aj dnes trebárs v Jarovniciach alebo Chminianskych Jakubovanoch...
Keď ho v roku 1945 do vtedy ešte Nemeckých Jakubovian ako deväťročného na jeden rok priviedla mama učiteľka, ktorá nasledovala otca geodeta, ktorého poslali vymeriavať východné hranice Slovenska, netušil, že sa v ich spálni o štyridsať rokov neskôr budú učiť rómske deti.. Viliam Ján Gruska bol človek do záprahu, ktorý ‒ ako sa zariekal ‒ „prevlieka ťavu uchom ihly, pokiaľ to bude užitočné čo i len pre jedného človeka“, do ťažkej roboty v lesoch, na klčovanie pňov, aby bolo miesto na sadenice v škôlkach ratolestí kultúry, aj na stavanie májov... Dajú sa aspoň zrátať všetky jeho zárezy ‒ nie rováše ‒ na slovenských hradách?
Šestnásť rokov tancoval v Lúčnici, bol tanečný pedagóg, úspešný choreograf...Bezmála desať rokov budoval scénografiu v Slovenskej televízii. Potom ako scénograf „postavil“ okolo stodvadsať inscenácií a podpísal sa pod štyri desiatky filmov ‒ Ako sa Vinco zaťal, Chodník cez Dunaj, Kára plná bolesti, Najatý klaun, Straty a nálezy, Uhol pohľadu... Skvelo dotvoril filmové prepisy opier Jánošík, Svätopluk, Nápoj lásky a Šejk z Arábie. Vytvoril scénografie k baletom: Karneval, Šeherezáda, Paganini, Copélia. Pre televíziu a rozhlas napísal desiatky scenárov a autorských programov, ktoré získali Telemúzy aj ocenenia v Rozhlasovej žatve. Na najvýznamnejšie folklórne festivaly pripravil okolo stopäťdesiat scénických programov a ďalšie na rôzne príležitosti. Projektoval amfiteátre: Poľný Kesov (1970), Východná (1971), Krakovany (1971), Detva (1975), Myjava (1976), Zuberec (1978), Turzovka (1980 ‒ nerealizovaný), Červeník (1982 ‒ nerealizovaný), Lubiná (1983), Heľpa (1985 ‒ nerealizovaný), Terchová (1990 ‒ 1991), Sihelné (1994)... V roku 1990 bol krátko predsedom výboru Matice slovenskej. Prečo funkciu zložil ‒ aj o tom sa mi vo chvíľach úprimnej dôvernosti pár raz zdôveril. A nebolo to z márnomyseľnosti ani z požadovačnosti, ako sa to dalo neraz postrehnúť u jeho matičných nástupcov... Písal črty, poviedky, štúdie, pripravoval zborníky a publikácie. Pripravil rozsiahlu monografiu o spisovateľovi Milovi Urbanovi k storočnici tohto rodáka spod Babej hory. Fotografoval, tvoril úžitkovú grafiku, pútače, pylóny, ornamentníky. Vystavoval, organizoval, učil.
■ FILMÁRSKYMI CHODNÍČKAMI
„Kam by som zobral filmárov, keby chceli nakrútiť najkrajšie miesto?“ položil si rečnícku otázku, keď som zbieral „peknoty“ na knižku o najkrajších miestach na Slovensku. „Krivdil by som mnohým, keby som prezradil len jedno. Aj pri obhliadkach a výberoch prostredia na rozsiahle, veľké filmy, ako boli Perinbaba, Kráľ Drozdia brada, Mahuliena zlatá panna, Šípová Ruženka alebo Sokoliar Tomáš, pri filmových prepisoch opier Jánošík či Svätopluk, ktorých mnohé časti boli osadené do reálneho prostredia v prírode, viedli ma pri rozhodovaní iné kritériá ako ‚krása‘. Pôsobivý má byť výsledok, cesty k nemu môžu byť všelijaké... Sokoliar. Hrad v ňom mal exteriéry z Krásnej Hôrky, nádvoria a interiéry sme krútili na Oravskom hrade. Takto som ‚spájal‘ aj iné motívy.“
Mahulienu zlatú pannu chcel režisér umiestniť do bukolickej krajiny s obrovskými stromami pri veľkej rieke. A tak začal cestovať, najprv v hlave a hľadal vhodné miesta, potom nasledovalo štúdium nad mapami. Všade už boli také zásahy, také úpravy, že sa tam filmovať nedalo. Vybavil si v produkcii lietadlo a išiel sa pozrieť zvrchu na Dunaj a spodnú časť Váhu a Hrona. Bol to starý hrkotajúci stroj, dvojplošník, aj mu bolo zle v ňom, ale pred Komárnom cez okienko zazrel čosi neuveriteľné ‒ ostrov: dĺžka tri kilometre, šírka tristo metrov a v prostriedku lúka s deväťstoročnými dubmi a vari aj šesťstoročnými vŕbami...
Miesto ako z rozprávky ‒Veľký Lel. Neuveriteľné prostredie. Bol tam ešte dvakrát sám. Aj tam nocoval v spacom vaku... Vedľa „pohanského obetiska“, na ktoré doviezli obrovské balvany z Roháčov, pri dvanásťmetrovom pylóne boha Perúna, ktorý stvárnil výnimočný rezbár Janko Procner, baník z Handlovej... „Perinbaba bola tiež veľmi príťažlivá a náročná robota. Trvala skoro dva roky a obsiahla všetky ročné obdobia... Jakubisko je režisér, ktorý má jasné výtvarné predstavy, je absolvent ‚šupky‘, to taký istý bol Bednárik, čo hneď bolo na pľaci vidno. Preto som aj volil metódu, že mu ponúknem ešte viac, ako chce...“Filmovali v skanzenoch v Rožnove, v Martine aj v Zuberci. „Ustavičné prispôsobovanie dekorácií, veď vločky nepadajú na povel. Stále sme museli prišpendľovať či odšpendľovať biele ornamenty na čičmiansky spôsob. Raz vytvoriť leto, raz zimu, a ešte aby to vyzeralo jednoliato. Perinbabino kráľovstvo ‒ ako ateliérová dekorácia ‒ bolo z množstva skla, ktoré sa malo zabudovať do scény. Ale bez toho, aby konzultovali so mnou, podpísali zmluvu s Giuliettou Masinou na termín. Mohla prísť len na päť dní: 26. jún ‒ 2. júl. A koniec! Stavači z Koliby termín nestíhali. Bolo to veľmi prácne... Ale zvládlo sa to... Aj ďalšie stavby ‒ boli takmer in natura ‒ ako Jakubkov mlyn... Urobte ho v skorú jar, niekedy začiatkom mája. Viete, v Zuberci máj, to je ešte zima, aj sneh, aj dažde, aj tráva ešte nijaká... Skôr sa stavať nedalo. A voziť na vyhliadnutý vŕšok nákladiakmi drevá, ktoré sa pripravili niekde inde, to bolo tiež riskantné. Terén sa nesmel dokvasiť. Zábery sa robili aj zo žeriavov, všetko ako na dlani. Napätia bolo dosť! Aj humorných situácií...
Kameraman Dodo Šimončič veľmi chcel, aby to bolo celé zabielené, biele ako srieň, keď už nebolo trávy... V máji? Vyskúšal som, čo to spraví, keď ráno po opadnutí rosy posypeme lúku práškovým vápnom. Dobré! Aspoň to tak vyzeralo... Objednali sme tri vagóny vápna. Štyri autá s dvanásťmetrovými rozprašovacími ramenami sme vyskúšali, ako pôjdu, aby sa nevracali a nenechávali stopy – ako to zaprášia, koľko to bude trvať, dohodli termín: „Keď pôjdete s cisternami hore, zastavte sa po mňa oproti kostolu u Jánoštinovcov, tam vás budem čakať!“ Prišiel som z chalupy v Borovom autobusom... Nepočkali ma! Pozháňal som si motorku, čo ma tam vyvezie. Prídem a... Až ma zmrazilo. Oni doviezli sivé vápno! Do objednávky sme nenapísali, načo ho chceme, aké má byť, a tak v Sološnici, či odkiaľ to vápno prišlo, naložili také, aké mali... Lúka zošedivela a ja skoro tiež. Naveľa, naveľa kameraman prijal, že sa bude čarovať v laboratóriách: šeď sa vyrovná, potlačí... Tak som učil Perinbabu snežiť
■ PÚTNIK KRAJINOU
Miesta, čo mu prirástli k srdcu? Tri obce, ktoré patria do Liptova, aj keď ich od Liptova oddeľujú Chočské vrchy ‒ Malé Borové, Huty a Veľké Borové. Donedávna boli prístupné len Kvačianskou dolinou. Cesta ponad Huty sa šplhá do výšky 1230 metrov. Vari pred štyridsiatimi rokmi si tam kúpil chalupu a postupne ju upravoval. Samozrejme, že sa zžil s domácimi. A sem alebo odtiaľ, keď sa vracal do Bratislavy, si ordinoval pešie túry.
Krásne výlety. „Lebo človek dajaký pohyb potrebuje,“ vravieval mi. „Keď som prestal tancovať, takto som to postupne nahrádzal. Prešiel som cez tie vrchy v daždi, v snehu, v noci bez baterky... aj dvestopäťdesiat ráz. V lete, v zime: buď do Malatinej peši ‒ to je pol druhej hodiny, do Chlebníc ‒ to je hodina, alebo do Zuberca, čo je tri a pol hodiny, ale aj do Liptovskej Teplej na stanicu, čo je tiež vyše troch hodín.“ A potom s nadšením očarovaného pútnika vyznával: „Ja mám rád ten kút, lebo v sebe skrýva úžasnú harmóniu aj kontrasty. Keď som vo Veľkom Borovom pripravoval rozsiahlu výstavu Rodiská a doliny vandrovných sklenárov spoza Chočských vrchov, ponoril som sa do nej tak hlboko, že som preštudoval hádam všetko, čo sa o tomto kraji a ľuďoch dalo nájsť. Z historických prameňov som sa dozvedel, že Prosieckou dolinou viedla cesta, ktorá spájala juh a sever Európy. Križovali sa tu cesty zo západu od Zázrivej a Terchovej a pokračovali ďalej aj z juhu Európy. Predkovia tento kút kultivovali už v časoch Veľkej Moravy a ako o unikátnom o ňom píše už Matej Bell...
Poznatky historikov a moje osobné pocity z tej krajiny, obohatilo množstvo rozprávaní a príbehov. Mnohé sú od dávneho priateľa, vynikajúceho rozprávača, podomového sklenára Pavla Ťapajáka. Keď tam chodím, ožívajú, spájajú sa a mne sa tam zavše odvíja vlastný film. Vidím ho len ja. Objavujú sa mi v ňom historické obrazy Veľkej Moravy, časy, keď tadiaľ putovali z kláštora na Zobore benediktínski mnísi do svojich jaskynných pustovní v Prosieckej doline, vidím v ňom všelijaké iné udalosti – moje osoby a obsadenie... To je prostredie, ktoré ma dokáže absolútne naplniť.“
■ REŽISÉR ŽIVOT
Hovorieva sa, že život je najlepší režisér a náhoda vynachádzavý scénograf. Spomenul som, ako sa do Gruskovie spálne chodili o niekoľko desaťročí učiť cigánski školáci. Prekvapujúca zhoda okolností. Viliam Gruska sa však radšej odvolával na Louisa Pasteura a jeho bonmot, že náhoda žičí pripraveným. Keďže presnosť a precíznosť bola a je u Gruskovcov rodovým znamením, faktograficky musím doplniť: Gruskov otec bol jediné dieťa Jozefa Grusku a Terézie Ošelskej-Študantovej; brali sa vo februári 1906. Ženích mal štyridsaťdeväť a nevesta tridsaťosem rokov. Potomka sa dočkali o štyri roky. Rodný dom stál na svahu Portaľovky v Rabčiciach. Okolo gazdovstva robili paholci. Dedo sa venoval kolárskemu remeslu. Syna dal do škôl, ale zomrel skôr, ako na gymnáziu v Levoči zmaturoval. Babka si potom na živobytie pomáhala predajom pozemkov. Otec na Vysokom učení technickom v Prahe študoval zememeračstvo, ale po troch semestroch školu zanechal a šiel učiť. Takto sa v Rabči a Rabčiciach prekrížili životné cesty Jána Grusku a Margity Janekovej. Tá od roku 1926 nielen učila oravský drobizg, ale i hrala na organe v kostole. Ján ju zavše sprevádzal na husliach. A aj keď bola o tri roky staršia, koncom mája 1933 si v Žiline povedali áno.
Ján Gruska rybárčil, poľoval, fotografoval a zbieral goralské piesne, za čo ho obviňovali z poliakofilstva a dali mu to aj inakšie pocítiť. Písal tiež črty a poviedky do časopisov. Hoci sa všetky nezachovali, v rukopisoch je vyše osemsto strán textov. V roku 1939 ho mobilizovali do Slovenskej armády k delostrelcom. Bol na východnom fronte. Po vojne sa chcel vrátiť k učiteľstvu, ale nevyšlo mu to... Namiesto toho ho v roku 1949 zaistili a v Ilave a na Mírove strávil dvanásť mesiacov v tábore nútených prác. Po návrate z väzenia svoje technické dispozície a danosti mohol uplatniť len v stavebníckych profesiách.
Ján Gruska umrel začiatkom roka 1957 v Ružomberku štyridsaťsedemročný na rakovinu pľúc. Od šestnástich bol tuhý fajčiar. Jeho manželka učila až do roka 1970 v Liptovskej Teplej. Zomrela v roku 1985 v Pezinku.
A ešte čosi treba doplniť. Ján Gruska si v Prahe z edičných fondov Karlovej univerzity dlhé roky objednával na dobierku obsažné brožúry plné príkladov vyššej matematiky, ktorá bola jeho vášňou. Ani jedno zadanie v sto piatich zväzkoch nezostalo nevyriešené!
Prvorodený syn, teraz profesor brnianskej Masarykovej univerzity, RNDr. Jozef Damaš Gruska, DrCc., vedec a svetovo známy informatik, sa mal na koho podať. Svetový chýr má aj jeho zbierka betlehemov. Je ich dvestotridsať zo šesťdesiatich dvoch krajín. Poniektoré majú aj vyše dvesto figúr a komponentov. Matematike sa venuje i jeho syn Damask (1962). Mimoriadne nadané sú aj deti docenta Viliama Jána Grusku. Alexandra (1968) je známa scénografka a výtvarníčka. Filologička Jana (1970) má nevšedný dar na jazyky. Prednáša na Univerzite Komenského a úväzok má aj v Rakúskej akadémii vied. Viliam Gruska ml. (1976) ako šikovný manažér pracuje aj pre Lúčnicu. Pre súbor, kde popri otcovi ako pätnásťročná tanečníčka začínala aj ich mama Anna ‒ tiež inžinierka, docentka, pedagogička na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave.
■ CLIVÁ STRUNA
Spomenul som, že Viliam Gruska bol človek do záprahu ‒ taký, čo ťa nenechá samého vliecť jarmo. Chlap do nepohody, vytrvalý až zaťatý do roboty. Dobrý spoločník vo chvíľach sviatočných, keď sa chce spievať i tancovať. Partner, keď si treba podeliť žiaľ. Teraz si všetci, čo sme ho poznali, delíme smútok nad jeho skonom... Ministerka kultúry Ľubica Laššáková na svojej stránke napísala: „S hlbokým zármutkom som dnes prijala správu, že nás opustil Viliam Ján Gruska. Zaslúžene patril medzi najvýraznejšie osobnosti slovenskej ľudovej kultúry...“ a potom uviedla všetko, čo sa v takých čiernou farbou podfarbených vetách zvykne písať. Chvalabohu. Človek, čo pre Slovensko vytrvalo „preťahoval ťavu uchom ihly“ si ich naozaj zaslúži. Biblické podobenstvo z Markovho evanjelia je o životnom a profesijnom príbehu Viliama Jána Grusku nadmieru výstižné. Posledná rozlúčka s ním sa uskutočnila 29. septembra v Historickej budove Slovenského národného divadla na Hviezdoslavovom námestí.
Emil SEMANCO
Foto – rodinný archív