Pieninská pasovačka (tentoraz) v znamení oranžovej

Šesť medzinárodných plenérov Umeleckej besedy slovenskej v zamagurskej Lesnici. Aj keď sa počet tvorivých maliarskych pobytov v prírode v rôznych kútoch Slovenska z roka na rok rozrastá a rastie aj počet tých, čo ich z rôznych pohnútok a na rôznej úrovni organizujú, je len málo takých, po ktorých zostáva trvalá stopa v mieste ich konania. Program najstaršieho umeleckého spolku u nás ‒ Umeleckej besedy slovenskej (1921) ‒ jej tvorivá i prezentačná prax a potencia sú zamerané na to, aby popri kvalitatívnych kreatívnych a evolučných zreteľoch prinášala aj isté hmatateľné pridané kultúrne hodnoty.

Keď takmer pred štvrťstoročím začala Umelecká beseda slovenská ‒ verná tvorivej praxi a odkazu svojich predchodcov, najmä zásluhou a pričinením vtedajšieho tajomníka spolku akademického maliara Ignáca Kolčáka ‒, organizovať medzinárodné tvorivé stretnutia umelcov na Hornej Orave (Sihelné, Novoť, Zákamenné, Mútne, Oravské Veselé...), mnohí kolegovia z iných združení, ale aj modernizmom opojení teoretici hľadeli na túto aktivitu spolku div nie ako na anachronizmus alebo nepatričný prežitok. A dávali to s pomerne veľkým dešpektom najavo.

■ GALÉRIA V NÁMESTOVE

Ani desať každoročných tvorivých stretnutí , po ktorých zriedkavou zaangažovanosťou bývalého primátora Námestova Ivana Krušinského vznikla z darovaných diel priamo v mestskom úrade galéria výtvarného umenia, nezmenilo u mnohých súčasníkov z výtvarnej brandže optiku a UBS v ich očiach zostávala tradicionalistická, pričom toto tvrdenie často nahrádzali aj označením „krpčiarska“.

Trvalé priateľstvá, osožné osobné kontakty a väzby, ústretovosť a spolupráca celých tvorivých medzinárodných tímov ‒ jej prínosnosť v čase, keď oficiálne inštitúcie na medzinárodnú kultúrnu kooperáciu takmer úplne rezignovali, však postupne presvedčili a stále presviedčajú o svojej užitočnosti aj reťazením ďalších aktivít ‒ pobytmi konvenujúcich účastníkov na iných tvorivých pobytoch, na spoločných i nových výstavných projektoch doma i za hranicami. Ukazujú, že aj takéto formy spolupráce môžu uchovávať umelecké povedomie, podporovať kontinuitu výtvarného vývinu ‒ rozvíjať kumšt ‒ najmä ak s podobným deficitom kontaktov, poznatkov a informácií nezápasia len výtvarní umelci na Slovensku. Aj preto sa do UBS hlásia ďalší zahraniční uchádzači o členstvo v spolku.

Ukazuje sa, že dnešný pojem plenér je rozmernejší a mnohovrstevnejší ako vo svojich začiatkoch pred desaťročiami  – je ako poschodová torta z viacerých chutí a vôní. Už dávno to nie je len maľovanie prírodných motívov alla prima, výsledkom ktorého sú zavše alebo vyslovene „pohľadnicové krajinky“, čo  pochopili aj iní, a preto je plenérov stále viac. A čoraz častejšie lákajú na ich organizovanie aj kupčíkov, všelijakých chytrákov, ba aj vyslovených špekulantov. Takže ak dnes konštatujeme istý plenérový boom, dvíhame pritom ešte nie hroziaci, ale varujúci prst. Pri hodoch zavše býva bolenie brucha... Nie každý dokáže urobiť medzinárodný výtvarný festival, aký už dvadsať rokov zastrešuje Galéria Andrej Smolák v Snine alebo také kvalitné maliarske sympózium, aké už dlhšie pripravuje akademická maliarka Jarmila Veľká v Mojmírovciach.

■ V MALEJ FATRE

Od čias Dušana Jurkoviča – až na jednu či dve výnimky – mala UBS šťastie na svojich starostov, ktorí stáli na jej čele. Azda aj preto, že spolok bol vždy formovaný zdola a svojich predstaviteľov si jeho členská základňa vyberala a volila z roka na rok po starostlivom výbere a úspešnom zložení odpočtu zo splnených úloh. Takým činovníkom bol aj akademický maliar Zdeno Horecký, ktorý preniesol základňu tvorivých pobytov v prírode z Oravy do malebných malofatranských dolín a samôt v Zázrivej a Terchovej. Na pozvanie UBS už tiež povyše desaťročie prichádzajú sem umelci z celej Európy, aby tu predviedli svoje nadanie a schopnosti. Takéto stretnutie napriek nedávnej prírodnej katastrofe prebieha pod gesciou činorodého miestneho kultúrneho strediska v Terchovej aj po tieto dni. Ako pridanú hodnotu zanechali umelci v terchovskej farskej záhrade expozíciu pôsobivých plastík, desiatky malieb do pripravovanej stálej expozície a v Zázrivej kolekciu obrazov, na prezentáciu ktorej tamojšia samospráva pristavala na obecnej novostavbe ďalšie poschodie. Z darovaných diel aj v Zázrivej vznikla obecná galéria a onedlho s pričinením chýrneho miestneho kultúrnika Ruda Patrnčiaka bude aj v Terchovej.

■ POD TROMI KORUNAMI

Už šiesty rok počas leta je lesnická Chata Pieniny vďaka ústretovosti široko ďaleko známeho hoteliera Jána Gondeka a Nadácie otvorených očí domovom múz vo farebnom šate s vôňou terpentínu a iných riedidiel. Jej príťažlivú panorámu na pozadí so Sokolicou ‒ matkou Pienin, ktorá mnohých inšpirovala na maľovanie a viacerí si ju odnášajú v srdci ako erbový znak tunajších tvorivých pobytov, tentoraz už zažívali posledný raz. Niežeby sa Pieninská pasovačka – ako stretnutie umelcov v tejto goralskej obci pomenovali – v programovom itinerári UBS definitívne porúčala do minulosti. To len povestná horská ubytovňa po desaťročiach permanentnej turistickej prevádzky sa konečne dočkala generálnej rekonštrukcie a na jej mieste – ako sľubuje jej šéf – do ďalšieho plenéru za rok vyrastie moderné štýlové zariadenie so všetkým, čo vyžadujú súčasné trendy cestovného ruchu.

Aj tento rok starosta UBS pozval do Lesnice umelcov z Holandska, Poľska, Bieloruska, Ukrajiny aj svojich vlastných členov, aby sa každý po svojom „popasovali“ s krajinárskymi motívmi aj s ďalšími inšpiračnými výzvami tejto „božskej záhradky“, ktorú už v stredoveku objavili kartuziáni i kamalduli z Červeného Kláštora a preslávil lietajúci mních Cyprián. V tomto roku si ju zamilovala zaslúžilá umelkyňa Ukrajiny Iryna Gresyková zo Záporožia, tak ako predtým predstaviteľ zakarpatskej umeleckej organizácie Boris Kuzma, užhorodský majster Jozef Babinec, mimoriadny zjav zakarpatskej umeleckej kolónie Sergej Biba, bulharský galerista a výtvarník Veselin Damianov, jeho kolegyňa Demi Ormanová, Bielorusky Ilona Kosobuková a Oľga Nečajová z Minska, Júlia Angylová z Budapešti, poľské  výtvarníčky Bernadetta Stepieńová, Malgorzata Twardzik Wilk a Alicja Czajkowska-Magdziaková, ktoré sa už medzitým stali riadnymi členkami UBS, aj mnohí ďalší, ktorí si termín stretnutia pod Tromi korunami pri Dunajci pevne značia do svojho kalendára a zostávajú mu verní.

■ NIZOZEMSKÝ GORAL

Povedomie o tomto nádhernom mieste s nenapodobiteľným svojrázom a koloritom šíria teraz najmä miestni pltníci, ktorí zachovávajú tunajšiu raritu ‒ nezabudnuteľný splav úchvatným skalným kaňonom s Jánošíkovým skokom, so Skamenenými mníchmi, s Cukrovou homoľou, s Panenským prameňom, so Svinskou skalou a s desiatkami ďalších legiend, pranostík a povier, ale aj pohostinnosť a srdečnosť tunajších horalov. A kto tomuto povedomiu pomáha ‒ tak ako aj tím plenéristov ‒ za zásluhy ho certifikovaný ceremoniár Ján Gondek, ktorého dedo Gašpar slávu pltníckeho (flisarského) stavu kedysi založil, pasuje do goralského stavu. V tomto roku si prvý stupeň goralskej identity – operený klobúčik (kapeľuše) s mušličkami za tri pobyty v Lesnici a účinkovanie na nich vyslúžil Walther Henrik Joseph Smeitink Mühlbacher z nizozemského Arhemu, ktorý tentoraz prišiel do Pienin štyri dni pred ostatnými maliarmi, aby sa ich dostatočne nabažil. A stále v rovnakom úžase ‒ veď osemdesiat percent územia jeho krajiny leží pod úrovňou mora ‒ sľubuje, že nabudúce do týchto velebných hôr privedie aj svoju dcéru Iris Armutidis, ktorá ako výtvarníčka pôsobí v Prahe.

Takže „Pepi od veterných mlynov“ ‒ ako ho kolegovia medzi sebou dobrosrdečne volajú ‒ má od tohto leta právo na oslovenie: Pán goraľ! A je na to aj patrične hrdý. Klobúk si ani nesnímal z hlavy... A keď, tak iba symbolicky pred atmosférou plenéru a záverečnou expozíciou vytvorených prác, ktoré spoločne s priateľom Sergejom Bibom, ďalším nesmierne invenčným umelcom a členom viacerých zahraničných tvorivých združení, nainštalovali po drevených stenách lesnickej chaty. Na rozlúčku s ňou...

No nielen preto bolo šieste pieninské sympózium v znamení oranžovej. V čase jeho konania vrcholil v Brazílii futbalový šampionát a „oranjes“ sa na ňom mimoriadne darilo. Walther oranžovej družine statočne držal prsty a fandil ešte hlboko po polnoci. Po finálovej porážke van Gaalovho výberu „žialil“ na terase chaty ešte o piatej nadránom... Ale aj tak nielen za seba konštatoval: „Bol to dvestopercentný plenér!“

 Emil SEMANCO