Leto žije hudobnými festivalmi
Letné hudobné festivaly sa stali doslova fenoménom súčasnosti. Niektorí mladí ľudia majú pomyselný festivalový kalendár zaplnený od júna po koniec augusta a presúvajú sa z jedného konca Slovenska na druhý ako hudobní nomádi. Pre kapely to platí takmer rovnako a milovníci všetkých žánrov si nájdu to svoje. Od rocku, stredného prúdu až po alternatívne žánre, folklór či džez. Skrátka, leto nielen na Slovensku, ale aj v susedných krajinách je už pár rokov v znamení hudby.
História letných hudobných festivalov nie je taká stará, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Samozrejme že existovali aj pred rokom 1989, ale bolo ich len zopár, napríklad čo sa folklóru týka festival vo Východnej, prípadne milovníci folku a folkrocku smerovali v lete do Pezinka. Skutočný rozmach, dalo by sa povedať až horúčkovitý, nastal v polovici deväťdesiatych rokov. Vtedy vznikol dnes už legendárny festival Pohoda a rýchlo sa pridávali ďalšie a ďalšie akcie. Organizátori sa totiž naučili dohodnúť sa so sponzormi a veľa miestnych podnikateľov zacítilo celkom slušný kšeft, nehľadiac na to, že pre mnohé slovenské skupiny a interpretov sa festivaly stali hlavnou možnosťou prezentovať svoju tvorbu, keďže naše médiá sa k nim veľmi ústretovo nesprávajú. Ale k tomu sa ešte dostaneme.
SLOVENSKÁ SCÉNA
Naša hudobná scéna je v zaujímavej situácii. Na jednej strane ešte stále úspešne fungujú interpreti z osemdesiatych rokov, ba aj zo sedemdesiatych, na strane druhej sa snažia presadiť nové tváre, ktoré okrem iného chrlia stále nové a nové súťaže typu Superstar či Hlas Česko Slovenska. Väčšinou sa im to nepodarí, a tak na festivalových pódiách „hviezdi“ napríklad reinkarnovaný Elán či Tublatanka, svojich verných poslucháčov má aj Beata Dubasová či Richard Müller a suverénne vedú kapely z deväťdesiatych rokov, akými sú Hex, IMT Smile, Slobodná Európa, No Name a ďalšie. Niektoré zo spomínaných majú svoju základňu aj v susednej Českej republike, a tak je festivalový zárobok o niečo väčší. Lebo čo si budeme nahovárať. Letné festivaly sú pre mnohé kapely vítanou možnosťou „predzásobiť“ sa financiami na zimu a zároveň predstaviť svoju novú tvorbu, keď sa k nim už rádiá správajú macošsky. A keď nie je hranosť, nie sú tantiémy...
Ďalšou trecou plochou v našej populárnej hudbe začínajú byť texty. Časy, keď sa textárskej tvorbe venovali renomovaní básnici ako Kamil Peteraj, Ľubo Zeman, Ivan Štrpka, Jožo Urban či textárske esá ako Boris Filan, Juraj Soviar a ďalší, sú už zrejme minulosťou. Niektoré kapely stavili na angličtinu. Vyzerá to možno svetovo, ale obsahovo je to bieda. Ostatní interpreti si pomáhajú, ako vedia, často aj za pomoci nejakého známeho, ktorý má pocit, že ovláda textovanie v slovenčine, a výsledky sú, česť výnimkám, rozpačité až trápne. Možno by stačilo viac čítať pôvodnú slovenskú poéziu, prípadne rovno hľadať mladých, generačne spriaznených básnikov, ktorých máme pomerne dosť, ale ejha! Pôvodná poézia je vo veľkých kníhkupectvách popoluškou a sme tam, kde sme boli na začiatku.
FESTIVALY ZA AJ PROTI
Tohto roku sa sezóna hudobných festivalov začala už Prvomájovými Malackami, nasledoval tucet júnových festivalov, v júli ďalšia desiatka na čele s mediálne silne propagovanou Pohodou v Trenčíne a ani august nezaostáva. Od Terchovského budzogáňa až po festival Viva Verdi Opera v polovici augusta v Nitre si môže každý prísť na svoje. Nie je to však všetko len o hudbe. Čoraz častejšie sa totiž mladí návštevníci vyberú na hudobný festival skôr postretávať sa so známymi, spoznať nových ľudí a takpovediac sa vyšantiť. Ostatne, práve preto má čoraz viac festivalov v názve aj tú-ktorú značku piva... Pribúdajú stánky s občerstvením a rôzne atrakcie, až to v niektorých prípadoch pripomína hodové zábavy s kolotočmi. Už len strelnice chýbajú.
Inou, aj keď trochu kontroverznou cestou sa vybral už spomínaný, silne medializovaný festival Pohoda. Organizátori už pár ročníkov stavili aj na autorské čítania a besedy so známymi osobnosťami verejného a politického života. Nedávno skončený ročník dokonca navštívil náš nový prezident Andrej Kiska v spoločnosti expremiérky Ivety Radičovej. Organizátori majú právo pozvať si, koho chcú, no hostia zásadne z jedného politického a názorového spektra silno pripomínajú niečo na spôsob voľakedajších „festivalov politickej piesne“, čo im čoraz viac návštevníkov aj neustále vyčíta na internetových stránkach.
KAM SMERUJEME
Nie je to tak dávno, čo sme v SNN písali o aktivitách predstaviteľov slovenskej hudobnej scény vylobovať v našom parlamente pre rádiá predpísaný percentuálny pomer pôvodnej slovenskej a zahraničnej tvorby. Aj napriek tomu, že tento mediálny zákon existuje vo všetkých európskych štátoch, napríklad vo Francúzsku v najmenej päťdesiatpercentnom podiele, zniesla sa na aktérov z niektorých mienkotvorných denníkov a aj na internete spŕška invektív. Zazneli tam často i slová o nacionalizme, a najmä o nízkej úrovni našej pôvodnej tvorby. Jožo Ráž, frontman kapely Elán, Maťo Ďurinda z Tublatanky s prispením gitaristu a producenta Peciho Uherčíka nechceli nič iné, len aby sa naša hudobná scéna stala skutočne našou v tom, že ju bude môcť poslucháč počuť, porovnávať a hodnotiť priamo z mediálneho priestoru. Letné festivaly sú určite veľkou hudobnou zábavou, ale bohužiaľ sa často stáva, že poslucháč, ktorý nie je práve hudobný fajnšmeker, neustále brúsiaci po internetových stránkach, si ani nevšimne, že na tom-ktorom podujatí vystúpi napríklad veľký talent našej mladej hudobnej scény Sima Martausová či nová zaujímavá kapela Korben Dallas. Nepočuli ich v médiách, a tak ich neregistrujú. No a kruh sa uzatvára. Slovenská hudobná scéna je viditeľná najmä počas letných festivalov, ak sa, pravda, účastníci momentálne nezabávajú na kolotočoch, nestoja rad na akciové pivo alebo ich usporiadatelia nenasmerujú na podivuhodné besedy s politikmi, ktorí ináč majú mladých aj s ich hudbou na samom okraji svojich záujmov.
Alexander GOTZ ‒ Foto: archív autora