Literárne besedy na Dolnej zemi pokračujú
Text a foto: Igor VÁLEK
Slnkom zaliata trieda Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši, mestečku iba pár kilometrov od hraníc Maďarska s Rumunskom, je plná detských hlasov a očakávaní. Začíname besedovať s deťmi, ktorých predkovia sa v týchto končinách Európy usadili už pred viac ako troma stovkami rokov.
Aj keď z Martina, sídla Matice slovenskej v strede Slovenska, je to do Slovenského Komlóša bezmála päťsto kilometrov, zaznie aj umelecká slovenčina. To ôsmačka Bianka, medzi ktorou a jej slovenskými predkami leží niekoľko generácií, recituje básnickú podobu povesti o Margite a Besnej. Vynikajúci úvod do besedy o mojej knihe Povesti o slovenskej vode, keď predtým sa s deťmi rozprávala spisovateľka Marta Hlušíková o svojej knihe Nemám rada, keď ma hladkajú po hlave (obe vydalo Vydavateľstvo MS). Zatlieskame a začínam hovoriť o Váhu, lebo pri ňom sa mal, podľa povesti, odohrať príbeh lásky a krutosti…
■ NOSITELIA NÁDEJE
Prečo literárna beseda s deťmi krajanov a prečo tak relatívne ďaleko? Odpovede nám dáva, kontext a súvislosti vysvetľuje riaditeľka Krajanského múzea MS Katarína Koňariková: „Každá návšteva medzi krajanmi je výnimočná. Je to stretnutie s minulosťou aj budúcnosťou naraz – s tradíciou, ktorú si uchovali po stáročia v cudzom jazykovom a kultúrnom prostredí, a zároveň s deťmi, nositeľmi nádeje, že slovenské slovo bude ďalej žiť. Projekt Literárne besedy na Dolnej zemi, ktorý organizujeme od marca do júna 2025 pod záštitou Matice slovenskej a s podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, vznikol z potreby posilňovať národnú identitu detí a mládeže v slovenských komunitách.
Nejde len o čítanie kníh, ide o živý kontakt s jazykom, kultúrou, hodnotami a osobnosťami, ktoré slovenské slovo stelesňujú. Cieľom je priblížiť deťom krásu literatúry, rozvíjať ich čitateľské zručnosti a podnietiť tvorivé vyjadrovanie a schopnosť kritického myslenia. Aby si vytvárali pevnejší vzťah ku knihám, k slovenskému jazyku a ku kultúrnej identite. Projekt prebieha v Rumunsku, Maďarsku aj v Srbsku. Po marci v Nadlaku a Bihore sa v apríli presunul do Pivnice, v máji do Slovenského Komlóša a pred prázdninami v júni bude finišovať v Kovačici. Tam sa okrem besied uskutoční aj pokračovanie tvorivého projektu Ako vzniká kniha.“
■ PO LAVIČKE PAMÄTI
Treba povedať pár slov o povestiach a ich vhodnosti na takéto stretnutie. Na začiatku – ešte pred akýmkoľvek písaným prejavom – boli slovo, zážitky, očarenia. Ústna slovesnosť sa vytvárala pred vznikom literatúry písanej. Práve povesti – patriace bezpochyby k najkrajším výtvorom i našej ľudovej slovesnosti – sú jedným z dôležitých pilierov poznania a uvedomovania si ľudskej náležitosti k národu. Aj keď nie celkom presne odrážajú historické fakty a súvislosti, sú podaním príbehov, ktoré zanechali silnú stopu v mysli človeka a on sa ich rozhodol podávať ďalej.
Aj preto sa preniesli i cez vody stáročí po lavičke ľudskej pamäti až k nám a majú stále tendenciu plávať v čase – aj keby do vôd spadli! – ďalej. Veľakrát prerozprávané i prefabulované riečkami individuálnej invencie, potôčikmi regionálnych špecifík – predsa však vyvierajúce a tečúce z pôvodného prameňa. Aj k Slovákom za hranicami domoviny. Povesť je stále v priestore európskej kultúry popri rozprávke najrozšírenejší žáner. U nás nikdy nestála v kúte nezáujmu, no treba ju pripomínať novými vydaniami (prvými i doplnenými). Čo matičný „vydavateľský dom“ robí dôsledne.
■ ZMYSLUPLNÁ INICIATÍVA
Hoci sa dej povestí pomerne často končí tragicky, súčasný príbeh slovenskej povesti sa dlhodobo ukazuje v omnoho veselších farbách. Podobných tým, v akých farbách je maľovaný, a pokračuje príbeh (skoro som napísal povesť) zmysluplnej iniciatívy, ktorá svojou prirodzenou silou vyživuje pramienky živej vody slovenčiny i medzi najmä mladými krajanmi aj za hranicami Slovenska. Organizátorky z Krajanského múzea MS a Vydavateľstva MS, ako aj „účinkujúci“, teda tvorcovia hodnotného literárneho slova a kvalitnej knižnej ilustrácie, veľmi dobre vedia, že opakovanie je matkou múdrosti. No a tiež, že národný jazyk, oživovaný umelecky a pútavo, je jedným z pilierov národnej hrdosti a zároveň silným putom. Aj na krajinu svojich predkov, hoci je stovky kilometrov ďaleko. Ako to povedala riaditeľka školy Marianna Melegová bezprostredne po besede: „Obe besedy nás veľmi zaujali, určite povzbudili k rozmýšľaniu aj čítaniu. Deti majú inšpiráciu…“
Pridala sa aj ôsmačka Bianka: „Beseda sa mi veľmi páčila ‒ témou i jazykom… Ďakujem za darček ‒ knihu, budem ju rada čítať.“ Do tretice slová K. Koňarikovej: „Stretnutia v rámci projektu sú dôkazom, že slovenčina má šancu prežiť aj tam, kde je v menšine, ak mu vytvoríme priestor, ak doň investujeme čas, srdce a záujem. Vďaka týmto besedám, vďaka deťom, ktoré s nadšením čítajú, tvoria a diskutujú, vieme, že slovenské slovo nezanikne. Pretože každé prečítané slovo, napísaný verš, ilustrácia sú krokom k udržaniu toho najcennejšieho, čo máme – našej kultúrnej identity.“ Presne o to ide v naznačených súvislostiach a kontextoch.
