Svätopluka možno bez najmenších pochybností nazývať kráľom


Marsina historik štvorecNa svoje dejiny sme málo hrdí, veľmi sa o históriu nezaujímame, akoby sme pred ňou utekali

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ

Podľa niektorých verejných prejavov by sme mohli povedať, že Slováci sa buď nezaujímajú o svoje dejiny, alebo pred nimi utekajú. Vytvárať odbornú komisiu na to, aby sa vyjadrila, či bol Svätopluk kráľom, je z hľadiska materiálnych dôkazov priam absurdné. Rovnako ako nehlasovať za zvrchovanosť štátu. Biskup Dominik Hrušovský po dlhoročnom pôsobení v cudzine s úžasom zistil, že mladí ľudia na Slovensku ani nechcú byť Slovákmi.

Vieme vôbec, kto sme? Kto boli naši predkovia? O týchto a podobných otázkach sme sa zhovárali s profesorom Richardom MARSINOM, jedným zo zakladateľov modernej slovenskej historiografie, archívnictva a pomocných vied historických. Vydal dva zväzky Slovenského diplomatára, ktorý obsahuje prepis všetkých písomných prameňov k dejinám Slovenska do roku 1260, Metodov boj (1985) a mnohé iné historické diela. V roku 1992 bol hlavným iniciátorom obnovenia Historického odboru Matice slovenskej, ktorého sa stal predsedom.

Každý Slovák si zrejme položí otázku – kto sme, odkiaľ pochádzame? Platí stará paradigma o sťahovaní národov, že sem Slovania prišli v 5. až 6. storočí a z nich sa potom kreovali Slováci? Platí to dodnes? Alebo veda pokročila?

Paradigma o sťahovaní národov neplatila až do konca 19. storočia. Dovtedy bola aj oficiálna historiografia, nielen slovenská, ale aj stredoeurópska či európska presvedčená, že Dunajská či Karpatská kotlina – ako to nazveme – bola pravlasťou Slovanov. A že odtiaľ sa Slovania postupne sťahovali do terajších sídiel a prijali vlastné etnonymá (pomenovania).   Juraj Papánek v knižke Historia gentis Slavae z roku 1780 tvrdí, že pravlasťou Slovanov je Dunajská kotlina. Odtiaľ sa rozišli a prijali vlastné etnonymá. Tí, čo tu zostali, sú predkovia Slovákov. To bolo presvedčenie bernolákovcov a štúrovcov. Situácia sa zmenila až koncom 19. storočia a hlavnú zásluhu na tom mal český archeológ, národopisec Luboš Niederle.

Čo objavil, na čo prišiel?

Zaoberal sa starými letopiscami, kronikármi, hoci tam sú správy veľmi krátke. Popri inom sa tam niečo nájde o Slovanoch. Na ich základe vyslovil názor, že Slovania sa do Dunajskej kotliny prisťahovali zo svojej pravlasti, ktorá bola na sever od Karpát, medzi Vislou a Dneprom. Že to prisťahovanie bolo postupné v 5. až 6. storočí, no a to znamená, že aj predkovia Slovákov sem prišli v tom čase – dostali sa na tie územia, na ktorých sme dnes. Najstaršie správy o konkrétnych Slovanoch máme v súvislosti so Samom, Samovou ríšou. To je už prvá polovička 7. storočia. Výskyt našich predkov v Karpatsko-dunajskej kotline v 5. a 6. storočí dokladajú aj archeologické výskumy.

Dodnes sa však paradigma o sťahovaní národov prijíma...

Marsina historikOficiálna veda sa pridržiava názoru, že Slovania sa do Karpatsko-dunajskej kotliny prisťahovali zo severu. Jestvujú aj názory, že napríklad na severné Slovensko už aj v prvých storočiach po Kristovi presakovali predkovia Slovákov cez hory. Hlavný prúd predkov Slovákov však prišiel zo severu cez východokarpatské priesmyky.

Kto boli pôvodní obyvatelia na súčasnom Slovensku?

Archeologické výskumy bezpečne a jednoznačne dokladajú, že prví, podľa mena známi obyvatelia dnešného Slovenska, boli Kelti v 1. a 2. storočí pred Kristom. Po nich prišli Germáni.

Ale Kelti sa odtiaľ neodsťahovali.

Možno sa museli odsťahovať. Totiž až do tejto oblasti zasahoval vplyv Ríma a oni robili také veci, že ak sa im určitá skupina ľudí nepáčila, presťahovali celý kmeň. Takže v 1. storočí po Kr. Kelti mali odísť na západ a z východu na ich miesto prišli Germáni. Ale to nie je podrobne zmapované. Nijaký odborník by nevedel povedať presne, kedy to bolo, na akom území. Len sa hovorí z východu na západ. Archeologický výskum v Devínskej Novej Vsi napríklad odkryl dožívajúce germánske osídlenie a začínajúce slovanské z 5. storočia.

Takže dá sa povedať, že sme sa jednoducho miešali.

No iste, to treba zdôrazniť pri sťahovaní národov. To nie je záležitosť, že niekto zavelí a ide sa. Moderná veda predpokladá, že aj pri sťahovaní národov ostali na pôvodnom mieste vždy takí, čo by nevydržali útrapy dlhého pochodu. Svedčí o tom kontinuita určitých názvov, predovšetkým vodných tokov a pohorí.

Poznáme históriu názvov našich vodných tokov?

Niečo sa zachovalo. Z latinčiny vieme, že Váh sa v prvých storočiach po Kristovi volal Kuzus. Do Váhu sa vlieva Kysuca. Nemecký jazykovedec Schwartz hovoril, že pôvodný názov rieky Kysuca je Kuzoncia, čo znamená prítok Kuzusu. Čiže názov Kysuca pochádza z predslovanského obdobia a Slovania ho prevzali.

Dokedy môžeme hovoriť o Slovanoch ako nediferencovaných?

Ak hovoríme o sťahovaní národov, tak musíme predpokladať, že to už museli byť skupiny, ktoré mali určité spoločné vedomie. A ak ho nemali, tak ho nadobudli v nových sídlach v priebehu sto rokov alebo dvoch, troch generácií.

Od 10. storočia sa už niektoré slovanské národy označujú súčasnými názvami, napríklad Poliaci, Česi, Chorváti..., len Slováci sa akosi nedokážu dohodnúť na tom, odkedy môžeme hovoriť o národe ako o slovenskom. Kde sme sa v histórii ako národ stratili?

No, v histórii sme sa ako národ nestratili, lebo existujeme dodnes. My sme sa stratili v politických štruktúrach  dejín. Úplne sme sa stratili vznikom Uhorského kráľovstva. Pretože všetky národy, o ktorých hovoríme, že existovali, mali aj nejaké politické štruktúry.

Ako sa mohlo stať, že po takom štátnom útvare, akým bola Veľkomoravská ríša, Slováci prestali politicky jestvovať?

Ich vedúce štruktúry boli vykynožené alebo sčasti s novými dobyvateľmi spolupracovali. Príčinou je možno aj to, že v Uhorskom kráľovstve sa vytvorili samosprávne orgány, tzv. župy, ktoré v určitom slova zmysle mali autonómne postavenie. Samozrejme, že rešpektovali panovníka, panovník vymenúval županov, boli súčasťou kráľovstva. Šľachta mala aj právo samostatného súdnictva a úradným jazykom až do polovice 19. storočia bola latinčina. Inak si každý rozprával, ako chcel. Župy boli pomerne malé zložky, takže v ich rámci Slovákov ani nemohlo napadnúť, že by si chceli niečo autonómne vytvoriť. Je to ťažko pochopiteľné, ale je to asi tak.

Keď dnes jestvujeme, museli sme mať v minulosti svojich predkov. Odkedy sa teda dá hovoriť o Slovákoch a prečo nie až po historicky známy úsvit našich dejín?

O Slovákoch môžeme hovoriť teoreticky odvtedy, odkedy obývali kontinuitne určité územie, odkedy sem prišli. Povedzme, že neboli ešte diferencovaní, ale v priebehu života na tomto území sa postupne museli cítiť ako k sebe patriaci. Sú to naši predkovia, o ktorých ruský kronikár Nestor v 11. storočí hovoril ako o Slovanoch nad stredným Dunajom. Lebo on vedel, že oni, Rusi, sú Slovania, preto hovoril o Slovanoch nad stredným Dunajom. Všeobecné slovanské etnonymum Sloveni zostalo naším vlastným. Podľa toho by pravdepodobnejšou mohla byť teória, že Slovania boli praobyvateľmi Dunajskej kotliny, no a Slováci sú tí, čo tu ostali a nechali si pôvodné etnonymum. Ale nedovolil by som si tvrdiť, že neplatí teória o sťahovaní národov. Potom môžeme hovoriť o našich predkoch, nás Slovákoch, že obývajú toto územie kontinuitne od 6. – 7. storočia. Rovnako tí druhí chápali našich predkov ako rázovité samostatné spoločenstvo. A keď nejaké spoločenstvo obýva kontinuitne nejaké územie, tak v priebehu určitého času, kratšieho či dlhšieho, musí vzniknúť spoločné povedomie, že my sme my a tí druhí sú iní. A základom tejto primitívnej, nie štátno-politickej diferenciácie mohol byť len jazyk a spoločný pôvod. Z tohto hľadiska sme mali šťastie, že si nás podmanili Maďari, ktorí mali celkom iný jazyk, a nie Česi, lebo dnes by sme boli len ich teritoriálnou súčasťou, akou sa stali postupne Moravania.  

Nezdá sa vám ako historikovi zvláštne, že svoje dejiny dosť dobre nepoznáme? Čo vieme o období spred tisíc rokov, dve tisíc rokov? Nehovoriac už o období spred tritisíc rokov.

To súvisí s tým, na akej kultúrnej úrovni boli naši predkovia. Tých tritisíc rokov, to skutočne nevieme. Vždy tak s úsmevom hovorím, že len dva národy vedia, čo bolo pred tritisíc rokmi, a to sú Židia a Maďari.

Židia si svoju históriu spracovali v Biblii.

No vidíte. Vedeli písať a my sme nevedeli. Vieme, čo bolo v Egypte, lebo tam mali až dva druhy písma, hieroglifické a démotické, takže vieme, čo bolo pred štyritisíc rokmi v Egypte, ale nevieme, čo bolo u nás. Okrem toho tí, čo tu vtedy bývali, neboli naši priami predkovia.

Na budúci rok oslávime 1 150. výročie príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Vieme dnes s určitosťou povedať, ktoré územie patrilo do tejto ríše? Lebo aj v tom sú pochybnosti.

Povedal by som, že nejaké zásadné pochybnosti nie sú, ale je tu vývoj. Môžeme hovoriť o tzv. jadre Veľkej Moravy, to je najstaršia zdokumentovaná fáza okolo roku 830 alebo 833, keď jestvovali na území na sever od Dunaja dve kniežatstvá: Nitrianske a Moravské. Taký je oficiálny výklad. Museli vzniknúť najneskôr na prelome 8. a 9. storočia, keď vojská Karola Veľkého porazili Avarov, a to bolo v 90. rokoch 8. storočia. Zrejme ani Pribina a ani Mojmír neboli prvými členmi dynastií, nejaké zárodky tu už museli byť.   Pritom o Pribinovi máme o niečo skoršie a konkrétne doklady týkajúce sa vysvätenia kostola salzburským arcibiskupom Adalramom, ktoré sa datuje do roku 828 a je to nesporný, uznávaný dátum.

V Nitre?

Áno, v Nitre. A to bola veľká vec, keď prišiel arcibiskup zo Salzburgu vysvätiť kostol. Na vtedajšie pomery to znamenalo mesačnú alebo až šesťtýždňovú cestu. A keď sa staval murovaný kostol, to znamenalo, že kristianizácia tu musela byť najmenej v druhej či tretej generácii. Pribinov kostol pokladám za hlavný kostol (centrum) kristianizačnej misie Pribinovho kniežatstva.

Zachovalo sa niečo z tohto chrámu?

V tridsiatych rokoch minulého storočia sa tam robil archeologický výskum, ale z 9. storočia nič nenašli. Juraj Hodál, autor dvoch kníh o Pribinovom kostole, dokazoval jeho existenciu na Nitrianskom hrade presne na tom mieste, kde sa v súčasnosti nachádza Katedrála sv. Emeráma. Vtedy to bolo sakrálne centrum a je aj dnes. Pravda, vtedy aj svetské.

To by si zaslúžilo archeologický výskum...

Aj zásluhou pána kardinála Korca sa v posledných rokoch konali výskumy, našli sa tri fázy opevnenia hradného kopca. Najstaršia je  pribinovská, potom svätoplukovská a tretia už v súvislosti so starými Maďarmi. No, ale na interpretáciu nejestvuje jednotný názor.

Pribinovo kniežatstvo malo centrum v Nitre. Kde bolo centrum staromoravského kniežatstva? Na Velehrade?

No, o tom sú zas rozličné mienky. Teraz sa už o Velehrade nehovorí, skôr o Mikulčiciach a Starom Meste. Ale kde bolo centrum, na tom sa historici nevedia dohodnúť. Mikulčice v tom čase ležali na ľavom brehu rieky Moravy, čiže dnes by to bolo na Slovensku.

A čo sa stalo, Morava zmenila tok?

Zmenila hlavný tok a hranica sa posunula, bolo to začiatkom 12. storočia. Moravské kniežatstvo sa nesporne rozkladalo na obidvoch brehoch rieky Moravy, na jej strednom a dolnom toku a jeho východnú hranicu tvorili Malé a Biele Karpaty. Okolo roku 830 vtedajší vládca Moravského kniežatstva Mojmír dobyl Pribinovo kniežatstvo a vznikla z toho Veľká Morava, na juhu s hranicou na Dunaji. Zdá sa, že Veľká Morava bola od začiatku dualistickou ríšou. Všeobecne sa predpokladá, že Svätopluk bol spočiatku údelným vojvodom v Nitre. A aj po spojení oboch kniežatstiev bola Nitra údelným vojvodstvom pre nástupcu trónu. Som presvedčený, že obidve kniežatstvá expandovali ešte pred spojením. Za Svätopluka došlo k maximálnemu územnému rozšíreniu ríše. Svätopluk bol spoločným vládcom 20 až 30 rokov.

Ale Veľká Morava netrvala dlho.

Ako každá veľká ríša, ktorá rýchlo vznikne, veľmi často aj rýchlo zanikne. Trvala 100 až 120 rokov. Zaberala obrovské oblasti – dnešné Česko, Slovensko i časti Poľska, siahala k dnešnému západnému Rumunsku cez celé Maďarsko a dosiahla vrchol za vlády kráľa Svätopluka. Správnejšie je hovoriť o Svätoplukovej ríši.

Bol Svätopluk kráľom alebo nebol?

Kráľ je hodnosť, titul. Svätopluk je jediný z veľkomoravských panovníkov, u ktorého máme dokázané, že ho jeho súčasníci nazývali aj kráľom. Aj pápež. Najcennejšia je zmienka v pápežskej listine z roku 885, kde je požité slovo „regi“, teda kráľovi Svätoplukovi. Nedávno bol spor o jeho titul. Neviem, prečo by sme ho nemohli nazvať kráľom, keď ho tak nazvali už jeho súčasníci. Rastislav a ani jeden veľkomoravský panovník nemá takéto označenie doložené v historických prameňoch.

Misia solúnskych bratov sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave síce trvala krátko, no zanechala trvalú stopu v našich dejinách. Ako sa to dá vysvetliť, čo znamenala, prečo sem prišli? Prečo ich sem Rastislav pozval, aká bola situácia v tom čase na Veľkej Morave? Alebo sa ešte nedá hovoriť o Veľkej Morave?

Ale dá, musíme si povedať, že to je naše pomenovanie v súčasnosti. Za Rastislava to nikto nevolal Veľkou Moravou. Oporu pre toto pomenovanie možno nájsť v spise od byzantského cisára Konštantína Porfyrogeneta O spravovaní ríše z polovice 10. storočia, kde sa prvý raz spomína Veľká Morava. Predpokladá sa, že chcel tým odlíšiť Veľkú Moravu od Malej Moravy, ktorá sa nachádzala južne od Dunaja; asi sto kilometrov na východ od Belehradu z juhu na sever tečie rieka Morava a vlieva sa do Dunaja. Možno predpokladať, že Rastislavovi prekážalo ovplyvňovanie kňazov cudzím, vyspelejším prostredím, kde študovali, lebo sa stávali jeho prívržencami. Preto požiadal o učiteľov, ktorí by ľudu hovorili zrozumiteľným jazykom a vyškolili kňazov. Učiteľský úrad bol zverený biskupom, teda chcel biskupa, aby sa osamostatnil. Bol to politický záujem.

Vieme, že prvú žiadosť poslal do Ríma, ale neuspel.

Do Ríma preto, lebo si uvedomoval, že sa nachádza v oblasti jednoznačne kristianizačne patriacej Rímu. Keď mu pápež Mikuláš I. nevyhovel, poslal žiadosť do Konštantinopolu k Michalovi III. Ten mu vyhovel, poslal vzdelaných bratov, ale neposlal biskupa. Aj to sa dá vysvetliť tým, že cisár Michal III. a vtedajší patriarcha Fotios v tom čase zrejme pokladali za dôležitejšie získať Bulharsko ako pre nich vzdialenú Veľkú Moravu.

Metod sa však biskupom stal.

No dobre, ale v Ríme. V krátkosti: prišiel na Veľkú Moravu, založil školu, vyškolil žiakov. Ak mali pôsobiť ako kňazi, musel ich vysvätiť biskup. A on ich vysvätiť nemohol, nebol biskupom ani kňazom, len diakonom. Cyril kňazom bol. Takže po štyroch rokoch účinkovania na Veľkej Morave sa najpravdepodobnejšie obaja bratia vracali do Konštantinopolu. V Benátkach sa však dozvedeli, že v Konštantinopole bol prevrat, cisára Michala III. zavraždili a ich ochrancu patriarchu Focia zosadili. Takže ostali v Benátkach. Pápež sa dozvedel, že našli ostatky sv. Klementa, rímskeho pápeža na konci prvého storočia, ktorý zomrel vo vyhnanstve na Kryme. Preto ich pozval do Ríma, kde ich slávnostne privítali. Vieme však, že splnili aj svoju misiu. V roku 869 zomrel Cyril a Metod cestou z Ríma sa najprv zastavil u Koceľa. Ten ho však vrátil do Ríma, lebo nebol biskupom. Po ceste z Ríma ho zajali a tri roky v Bavorsku internovali. Až na pápežovo a možno aj Svätoplukovo naliehanie ho prepustili a v roku 873 sa vrátil na Veľkú Moravu.

Kedy ho pápež vysvätil za biskupa?

Okolo roku 870 bol vysvätený za misijného arcibiskupa pre krajiny, v ktorých vládli Rastislav, Svätopluk a Koceľ. Pribina už nežil.

A kde mal Metod sídlo? V Nitre?

To je ťažko povedať, lebo bol misijným arcibiskupom, teda pre dané územie. Provinčným sa stal až v roku 880. V tom roku sa nitrianskym diecéznym biskupom stal Viching a podľa pápežskej listiny bol podriadený Metodovi.

Paralelne tu teda jestvovali latinské a cirkevnoslovanské bohoslužby?

Áno, aj do roku 885, teda do Metodovej smrti, tu jestvovalo v liturgii vedľa seba používanie latinčiny a cirkevnoslovanského jazyka. Veď kresťanstvo tu ostalo aj po tom, keď Metodových žiakov vyhnali alebo sami odišli, alebo boli predaní do otroctva.

Čím sa teda stala cyrilo-metodská tradícia taká silná, že sa zachovala dodnes?

Vytvorili písmo, preložili Sväté písmo, používali zrozumiteľný jazyk pri bohoslužbách a vo verejnom živote, čo pravdepodobne pretrvávalo zjavne či latentne aj neskôr, hoci sa v kristianizovanom Uhorskom kráľovstve proti tomu bojovalo. Z neskorého stredoveku je u nás minimálne dôkazov o priamom pokračovaní v ich diele. O význame ich diela sa začína intenzívne hovoriť od polovice 17. storočia a už vtedy sa pestovanie cyrilo-metodskej tradície považuje za stále pretrvávajúcu zvyklosť.          



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.