Naša prvá divadelná scéna sa nachádza v žalostnom stave, na progres rezignovala
Milan POLÁK
Od Slovenského národného divadla očakávame, že bude prinášať to najlepšie a najkvalitnejšie z domácej i zo svetovej drámy a vytvorí podmienky pre tvorivé snaženia autorov, ale aj na experiment a novátorstvo, no nadovšetko že bude najmä v činohre vytárať kritériá a priaznivé podmienky pre pôvodnú tvorbu.
Aký je teda z hľadiska týchto oprávnených očakávaní stav a situácia našej prvej národnej divadelnej scény? Stav je žalostný, situácia je plná rozpakov a perspektíva je nejasná a neurčitá. V istom zmysle to odzrkadľuje a reprezentuje stav štátom dotovanej kultúry na Slovensku alebo inými slovami vzťah štátu ku kultúre a jej miestu, ktoré by kultúra mala v spoločnosti plniť. Hovorím v istom zmysle preto, lebo na rozdiel od iných kultúrnych inštitúcií, na ktorých sa neraz usilovne šetrí a vyžaduje sa od nich dokonca akási sebestačnosť (dotýka sa to aj mnohých profesionálnych divadiel), smerom k SND plynú cez MK SR, teda zo štátneho rozpočtu, štedré financie. O to nástojčivejšie sa potom môže verejnosť pýtať, prečo výsledný produkt tejto finančne masívne podporovanej ustanovizne neprináša očakávané výsledky. Stretávame sa totiž s inscenáciami, ktoré vzbudzujú rozpaky, a to až do takej miery, že dnes sa toto naše prvé a prvoradé divadlo dostalo do zvláštnej pozície. Viaceré iné divadlá v Bratislave i mimo nej svojou dramaturgiou a tvorivosťou vzbudzujú podstatne väčšiu pozornosť a záujem ako scéna, ktorá by mala byť v každom ohľade príkladným reprezentantom národnej kultúry v oblasti divadla.
■ OD IMPROVIZÁCIE K BEZRADNOSTI
Od roku 2007, keď sa SND presťahovalo do nových priestorov v novostavbe, má na svojom čele už v poradí štvrtého generálneho riaditeľa a jeho súbor činohry, ktorý by mal byť reprezentantom národného a slovenského charakteru divadla, vedie už piaty riaditeľ. Aj na čele súborov opery a baletu sa udiali personálne zmeny. Okrem iného za predchádzajúceho generálneho riaditeľa SND Ondreja Šotha zrušili tu dramaturgiu, ktorá je v repertoárovom type divadla nevyhnutná pri vytváraní jeho súčasného i perspektívneho profilu a smerovania. To sa, prirodzene, odrazilo na charaktere jeho práce a na tom, že jej najpríznakovejším znakom je improvizácia. Iným znakom je jeho – zostaňme na pôde činohry – takrečeno svetoobčianska a kozmopolitická orientácia, s ktorou kráča aj jeho bulvarizácia. Tieto znaky majú svoj pôvod v predchádzajúcej dramaturgii, ktorá celkom nezakryte podceňovala, ignorovala a bagatelizovala orientáciu na uvádzanie kvalitnej pôvodnej dramatickej tvorby. Ak ju uvádzala, tak to boli len hry jej názorovo spríbuznených duší. Tak sa dostali na repertoár dve hry Viliama Klimáčka (Hypermarket a Kto sa bojí Beatles), Ivety Horváthovej (Fetišistky) či hra Petra Pavlaca s írečito slovenským názvom Partybr(e)akers. Len tak mimochodom, všetky tieto hry mali príliš málo repríz a len veľmi krátko sa zohriali na repertoári. Zato možno najbulvárnejší francúzsky komediálny autor, vo svojom žánri iste dobrý, Georges Feydeau s hrami Chrobák v hlave (premiéra 1990) a Tak sa na mňa prilepila (premiéra 2005) spolu s Tančiarňou (premiéra 2001) sú najčastejšie uvádzanými titulmi. Otázkou je, či práve inscenácie tohto typu a tie, ktoré ešte spomenieme, majú byť vizitkou a reprezentantom nášho najvýznamnejšieho a prvého divadelného telesa.
■ SLOVENSKÉ NA UKÁŽKU
Divadlo má v repertoári aj hry Shakespeara, Molièra, Goldoniho, Čechova, Kleista, dokonca vo svojom malom Štúdiu uvádza aj Hviezdoslavovu tragédiu Herodes a Herodias, ale predstavenia týchto autorov sú v mesačných plánoch divadla raz, prípadne dvakrát na programovom plagáte. A vyvažujú ich inscenácie komediálne ladených, najmä anglosaských hier. Nie sú to zle napísané hry, ale prichádzajú s témami, ktoré sú na hony vzdialené skúsenostiam a poznatkom z nášho reálneho života. Sú to hry akoby z iného sveta a patria viac do divadla bulvárneho typu. V časoch, keď v SND tvorili režiséri ako Budský, Rakovský, Zachar, Haspra a po nich mladší Mikulík či Vajdička, uvádzalo toto divadlo inscenácie, ktoré mali okrem iného ambíciu pôsobiť na zvyšovanie diváckych nárokov a ich estetického vkusu. Presne toto presila anglických, amerických a nemeckých, vraj tam „vychytených“ hier rozhodne neplní. Možno plní plán návštevnosti a teda divadelnú kasu, ale to práve pri divadle takého charakteru, akým by malo byť SND, hádam nie je cieľom. Mimochodom, veď už máme v histórii SND aj také obdobia, keď návštevnosť i kasu napĺňali predstavenia hodnotné, režijne, herecky i výtvarne vysoko kvalitné.
■ NUDA, ALE SVETOVÁ
Hra nemeckého autora D. Gieselmanna Plantáž predstavuje societu, v ktorej sa to hemží a hmýri opojením z konopí, zo slobody a sexu, čo napokon vystrieda vytriezvenie, ale aj nuda a jednotvárnosť. Hra vraj najčastejšie uvádzaného iného nemeckého dramatika Mayerburga s názvom Ksicht je o mužovi s katastrofálne škaredou tvárou, ktorá sa po premene stane priam modelovým predajným artiklom. V hre Sarah Ruhlovej Mobil mŕtveho muža hlavná hrdinka rieši svoj komplex osamelosti tak, že z mobilu mŕtveho muža nadviaže kontakt s jeho manželkou, matkou, milenkou, bratom a dokonca nájde si aj svoju lásku! V inej hre od Petra Quiltera s názvom Je úžasná! sledujeme príbeh o najhoršej speváčke na svete, ktorá s takou chuťou spieva operné árie, že zabáva aj divákov v slávnych operných domoch... A takto by sme mohli ešte ďalej pokračovať. Predstavenia takýchto hier majú napĺňať zmysel a poslanie Slovenského národného divadla? Na hry tohto typu ide tá štedrá podpora divadlu z peňazí daňových poplatníkov? Teda na hry, ktoré by si mali, ako ten správny bulvár, na seba zarobiť? A vyjadruje sa vôbec niekto z ministerstva, ktoré je zriaďovateľom tohto divadla, k repertoáru, dramaturgickej praxi divadla a k napĺňaniu jeho poslania?
Autor je teatrológ