Od dokončenia grandiózneho vodného diela v Gabčíkove uplynulo dvadsať rokov (1.)
JÁN ČOMAJ – Foto: archív
Ak sa Fínsku hovorí Krajina tisícich jazier, pokojne by sa našej vlasti mohlo vravieť Kraj potokov a riek. Vďačiť za to môžeme hornatému terénu s množstvom roklín a údolí, do ktorých vtekajú riavy a potôčiky, aby sa v dolinách stretali a vytvorili potoky a rieky – celú tú krásnu, zunivú i zádumčivú, ale najmä životodarnú spleť.
A nie sú to iba krátke stužky bystrín, zberajúce vodu z okolia. Povedzme Váh má štyristo, Hron tristo kilometrov, dvestokilometrovými riekami sú Nitra, Hornád, Ipeľ, aj takmer tritisíckilometrový Dunaj naším územím preteká alebo sa oň aspoň obtiera vyše sedemdesiatimi kilometrami toku. Skutočne náš je len na sotva jednom percente svojej úctyhodnej dĺžky, na dvadsiatich dvoch kilometroch. Vďaka aj za to. Využili sme ich, ako sa na taký veľký dar patrí.
Máloktorá krajina je tak husto popretkávaná tokmi ako Slovensko. Povieme Váh – a predstavíme si rieku od Liptovského Hrádku po Sereď alebo ešte nižšie. V tej chvíli si však neuvedomíme, že už na samom začiatku sa stretli dva prúdy – Biely a Čierny Váh, a potom ešte sedemdesiatsedem jeho prítokov. Ani to nie je všetko. Medzi tými sedemdesiatimi siedmimi riečkami je napríklad Kysuca, ale len do nej sa vlieva deväť potokov. Ani tie neviedli dolu kopcom len vodu z vlastných studničiek, ale postupne ju prijímali z iných bystrín, stekajúcich zo svahov Jablunkovskej vrchoviny, Javorníkov, Slovenských Beskýd, Kysuckých vrchov, Turzovskej vrchoviny... Hron má sedemdesiatštyri prítokov, ale do nich sa vlieva asi tristo potôčikov a do tých nevedno koľko jarkov, čo pri topení snehu alebo prudšom daždi nepreskočíte. Keď sa tá hustota vodnej siete Slovenska vyjadrí číselne, výsledok je zarážajúci: Na Slovensku pripadá jeden tok na 0,8 až 0,9 štvorcového kilometra. A iba šesť riek k nám priteká: Dunaj, Morava, Dunajec, Latorica, Tisa a Uh. Všetky ostatné, a je ich vyše päťdesiattisíc, sú odkázané len na to, čo spŕchne v ich okolí.
Naša riečna sieť má ešte jednu zaujímavosť: Slovenskom prechádza stredoeurópske rozvodie – časť vôd smeruje k Visle, aby sa s ňou vliala do Severného mora, väčšina sa prostredníctvom Moravy, Váhu, Hrona a Tisy spája vo vodách Dunaja a s nimi dôstojne putuje dvetisíc kilometrov do Čierneho mora. Sme teda strechou strednej Európy. Vďaka, Bože, za ten dar! Bolo by naozaj hriechom nevyužiť ho.
■ VODNÉ CESTY
Štedrá ponuka, ktorú príroda dala našim predkom, sa nedala prehliadnuť. Človek ju čoraz dômyselnejšie využíval. Voda pomáhala baníkom v lomoch trhať skalu – v mraze ju liali do hlboko vytesaných škár, drevorubačom približovala ťažké kmene k lesným cestám alebo k splavným riečkam strmými žľabmi – rizňami, v nich, nasmerovaná z okolitých potôčkov, zmenšovala trenie a zvyšovala rýchlosť pohybu kmeňov. Na jar rozvodnené bystriny pomohli takto zviezť do dolín celú zimnú ťažbu. Potoky, ktoré človek v lete prešiel suchou nohou, boli v čase topenia snehu spenenými prúdmi, ktoré pomohli drevu dostať sa až k furmanským cestám alebo splavným riekam. Lebo horské vodné toky majú, keď chcú, obrovskú silu. Kým medzi prietokom Dunaja v období sucha a v čase záplav je pomer jedna k desiatim, v extrémnych prípadoch jedna k dvadsiatim, na Váhu je to už jedna k sto päťdesiatim. Niektoré slovenské rieky, napájané horskými bystrinami zo zasnežených svahov, majú tento rozdiel ešte oveľa väčší. Kysuca napríklad, dokáže zväčšiť prietok až tisíc tristokrát.
Riečky a rieky približovali drevo splavovaním kmeňov, niesli plte pospájané z niekoľkých brvien alebo naložené siahovicami či rezivom. Lenže pltníctvo na Slovensku nebolo také rozšírené, ako by o tom svedčili výtvarné stvárnenia, literárne zmienky alebo súčasná renesancia pltníctva na Dunajci a Váhu. Pltnícky spôsob splavovania umožňovalo len málo riek a len na obmedzený čas: Váh, Hron, Hornád, Poprad a Dunajec – a ani tie na celom toku. Najfrekventovanejší bol Váh. Plte po ňom plávali od Liptovského Hrádku alebo od do Dunaja a neraz až po Budapešť. Nazad šli pltníci pešo.
Plte nesplavovali len drevo, z ktorého boli spájané, teda samé seba, ale aj spracované drevo na stavby – hrady, hranoly, dosky, šindeľ a veľa iného tovaru: kožušiny a kože, súkno, konopné a ľanové plátno, čerstvé a sušené ovocie a lesné plody, liečivé bylinky a oleje, med a medovinu, syr, bryndzu, drevorezbárske, hrnčiarske a drotárske výrobky a často aj ľudí, čo šli do Pešti a na Dolnú zem za prácou. Stalo sa, že viezli dolu Váhom aj armádu – v 17. storočí povstalecké vojská palatína Vešeléniho. Na plti sa v auguste 1847 splavili na zasadnutie Tatrína v Čachticiach viacerí štúrovci, aby na tamojšej fare schválili Štúrovu slovenčinu a ďalšie kroky v zápase o národné oslobodenie...
■ VODA AKO ENERGIA
Najstaršími technickými zariadeniami, ktoré využívali silu vodného toku, boli kompa a vodné koleso. V prvom prípade o lano napnuté medzi dvoma brehmi pripútaná plť alebo čln využívali prúd, aby pôsobiaci vektor sily zaniesol plavidlo na druhú stranu rieky a späť. V druhom prípade sila vodného toku pôsobila na lopatky kolesa, ktoré sa dalo do pohybu a roztočilo naň napojené súkolia technického zariadenia postaveného na brehu alebo zakotveného na hladine rieky. Vodné mlyny na obilie vznikali pri potokoch alebo náhonoch, odrazených od vodných tokov už približne pred tisíc rokmi. V 13. storočí sa princíp vodného kolesa používal už aj na pohon iných technických zariadení – drvenie rudy a kameňa, kovanie železa, trepanie a česanie ľanu a konope. Novým „zázračným“ mlynom na rudu sa napríklad hovorilo stupy a toto slovo ako miestny názov dodnes nájdeme v mnohých kútoch Slovenska – pod Tatrami, medzi Táľami a Srdiečkom, na Gemeri, v názve obce Stupné i mestečka Stupava. Na princípe vodného kolesa vznikali aj iné zariadenia, napríklad valchy na utĺkanie súkna, liptovské garbiarne, prvé brusiarne skla v Sklených Tepliciach a podobne. V 14. storočí už vodné kolesá poháňajú v Rudohorí, Kremnici, Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici výťahy a čerpadlá, zariadenia na úpravu rúd, tzv. hámre, a o čosi neskôr aj mlyny na pušný prach. Prvá správa o vodnej píle sa zachovala z roku 1546 z Liptovského Hrádku, aj tak to bolo oveľa skôr, ako sa začali stromy v lese píliť – do 18. storočia sa totiž rúbali, preto sa aj táto profesia jakživ volala drevorubačstvo, hoci už Rimania k nám priniesli bronzovú pílu – bruchačku. Okolo roku 1700 bolo od Važca, cez Štrbu, Kráľovu Lehotu po Malužinú pätnásť vodných píl.
Aj rozvoj baníctva na Slovensku, ktoré malo v stredoveku svetový význam najmä v ťažbe medi, vzácnych kovov a v technickej vyspelosti, poznačila voda. Nad Banskou Bystricou sa napríklad dodnes zachovali zvyšky unikátneho vodovodu (pri obci Turček), ktorý bol jadrom dômyselnej banskej techniky. Vo svete unikátny bol systém umelých vodných nádrží (tajchov) v okolí Banskej Štiavnice, ktoré tak harmonizovali s okolím, že dnes Počúvadlo pod Sitnom alebo tajchy nad Hodrušou vnímame ako prírodné jazerá, ako odvekú súčasť krajinnej scenérie a sotva komu príde na um, že sú to pred štyristo rokmi človekom vytvorené diela. A niektoré sú ešte oveľa staršie – napríklad neďaleko Hybe, pôvodne baníckej osady z roku 1230, ťažili železnú rudu na Hoškove a spracúvali ju vo vodnom hámri. V Nižnej Boci, ktorú vybudovali baníci v roku 1270, používali strmú vodu na vyplavovanie hlušiny a mletie rudy.
■ SVETOVÉ UNIKÁTY
Vodné hospodárstvo v okolí Banskej Štiavnice bolo svojho času na globálnej technickej špičke. Vďaka tradíciám a tomu, že v meste sídlila prvá banská vysoká škola na svete s profesormi zvučných mien. Spomeňme aspoň tri mená.
Matej Hell bol okolo roku 1700 strojmajstrom banskoštiavnického revíru. Konštruoval čerpacie zariadenia na odvodňovanie štôlní. Energiu na pohon strojov získaval spádom vody z nádrží na zachytávanie snehu, dažďa a drobných tokov. Vychoval dvoch synov – mladší Maximilián sa stal jedným z najznámejších európskych astronómov svojich čias. Starší sa venoval otcovej profesii.
Jozef Hell (1713 – 1789) absolvoval štiavnickú vysokú školu banícku. Mal dvadsaťtri rokov, keď mu cisárska komora schválila prvý vynález – vahadlový čerpací stroj. O necelé dva roky dve takéto zariadenia už pracovali v bani Siglisberg. Onedlho prišiel s novým vynálezom – vodostĺpcovým čerpacím strojom, v okolitých baniach ich inštalovali osem. Boli to najdokonalejšie banské zariadenia svojich čias, rozšírili sa po Európe; v Banskej Štiavnici jeden pôsobil do polovice 20. storočia a Hellov princíp sa dodnes používa pri ťažbe nafty všade na svete.
Samuel Mikovínyi z dedinky Turíčky pri Cinobani, vyučený rytec, absolvent univerzít v Altdorfe a Jene sa ako tridsaťpäťročný stal prvým rektorom spomínanej vysokej školy v Banskej Štiavnici a zároveň hlavným uhorským banským meračom. Pochopil geniálnu myšlienku starých štiavnických tajchov, modernizoval a rozšíril ich. Podľa zachovanej dokumentácie bolo tu v 18. storočí asi päťdesiat vodných nádrží, z ktorých asi tretina pochádzala zo 16. storočia. Niektoré boli hlboké až 28 metrov a obsahovali milión kubických metrov vody. Ich zvláštnosťou je, že sa budovali v mimoriadne členitom teréne, s malým zberným územím, desať tajchov zberalo dokonca vodu z územia menšieho ako kilometer štvorcový. Preto sa pre ich zásobovanie kopali zberné jarky, ktoré zasahovali aj do susedných povodí, teda privádzali do nádrží „cudzie“ vody. Celková dĺžka týchto dôvtipných zberných kanálov a štôlní bola vyše 130 kilometrov. Vyše polovica sa zachovala a dodnes slúži svojmu cieľu. Rovnako je stále v prevádzke devätnásť tajchov. Okrem toho, že slúžia na vodárenské a banské účely, sú vyhľadávanými rekreačnými strediskami v čarokrásnej prírode (Počúvadlo, Studenské jazero, Rychnavské jazerá). Mikovínyi z podnetu cisárskeho dvora reguloval niekoľko zátopových úsekov riek na Slovensku a Maďarsku, bol autorom veľkých vodných stavieb, ciest, mostov, máp (o. i. pre grandiózne dielo Mateja Bela Notitia Hungariae novae) i projektantom kráľovského paláca v Budíne.
■ ZDRŽE A RYBNÍKY
Podobná tendencia ako výstavba tajchov sa prejavila na mnohých ďalších miestach Slovenska, aj keď neraz išlo len o snahu zadržať vodu, ktorá v kopcovitom teréne Slovenska odtekala bez využitia. K najstarším zdržiam patrili takzvané klauzy – menšie nádrže na vyššie položených miestach s ťažbou dreva. Zhromažďovala sa v nich voda z niekoľkých potokov a vypúšťala sa na krátkodobé zvýšenie toku niektorého z nich, aby sa kmene splavili do údolia. Zachovala sa klauza Hrončok na Kamenistom potoku v Slovenskom Rudohorí, na Bacúšskom potoku v Nízkych Tatrách a na Bielom potoku v Slovenskom raji.
Medzi prastaré zdrže patria rybníky. Na našom území sa začali stavať už pred rokom 1400. Zväčša patrili miestnemu zemepánovi, menej bolo mestských a neskôr obecných, urbárskych alebo spolkových. Podľa frekvencie priezvisk Rybár, Rybárik, Rybnikár a pod., dvoch názvov obcí (Rybník pri Leviciach a pri Rimavskej Sobote), štátnej prírodnej rezervácie rovnakého mena pri Liptovskom Mikuláši a veľkého množstva miestnych názvov, bolo rybníkov na našom území veľa. V teplovodných (kaprovitých) a studenovodných (pstruhovitých) jazerách sa chovala veľká časť z päťdesiatich siedmich našich autochtónnych druhov rýb.
Od vzniku Česko-Slovenska do konca 20. storočia sa založilo na našom území približne štyristo nových vodných nádrží, pričom nerátame vodné plochy, ktoré vznikli z tzv. stavebných jám, bagrovaním štrkopieskov. To je aj v európskom meradle úctyhodné číslo. A hoci väčšina z nich má obsah menší ako milión kubických metrov, ich význam je neobyčajne veľký. Okrem toho, že sú zásobníkom pitnej a úžitkovej vody, zlepšujú aj klimatické pomery krajiny, akumulujú miestne vodné zdroje pre farmy a miestny priemysel, protipožiarne zásahy, chov a lovenie rýb, rekreáciu a vodné športy. Poväčšine sú na menej úrodnej pôde, štrkových naplaveninách riek, v klimaticky suchých oblastiach s vyššími teplotami vo vegetačnom období.
Gigantické vodné dielo Gabčíkovo nepadlo nám teda z neba. Vyrástlo zo stáročných slovenských skúseností. O tom nás presvedčia ďalšie časti nášho seriálu.
(Pokračovanie v ďalšom čísle)