Ústava národa zďaleka nie sú iba slová a ustanovenia
Viliam HORNÁČEK, predseda Združení slovenskej inteligencie – Foto: archív
Už letmý pohľad do slovenských dejín nás presvedčí, že štátnopolitických aktov s takým významom a dosahom na celú slovenskú spoločnosť, akým je prijatie ústavy nášho štátu – je v nich neveľa. Naša generácia mala však tú česť zúčastniť sa hneď na troch takých aktoch, ktoré dejinotvorným spôsobom zasiahli do nášho národnoštátneho života.
Bolo to prijatie Deklarácie SNR o zvrchovanosti SR 17. júla 1992, prijatie Ústavy SR 1. septembra 1992 a obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti Vyhlásením SR 1. januára 1993. Tieto tri kľúčové štátotvorné udalosti nám znova umožnili stať sa subjektom medzinárodného práva a po uznaní ostatnými štátmi sveta – najmä všetkými veľmocami – a prijatí nášho štátu do medzinárodných organizácií sme „ústavným, demokratickým a kultúrnym spôsobom“, bez preliatia čo i len jedinej kvapky krvi a bez strát na ľudských životoch, zavŕšili stáročný zápas slovenského národa o úplnú rovnoprávnosť s národmi a so štátmi sveta.
■ FORMOVANIE ÚSTAVY
Tvorba, ale najmä diskusia o ústave súčasnej Slovenskej republiky prebiehala na rôznych úrovniach. Pričom vtedajšia spoločenská atmosféra sa výrazne líšila od súčasnej. Jednoznačne bola živšia, občiansky aktívnejšia a demokratickejšia. Skupina autorov musela akceptovať nielen mnohé „dobové prvky“, ale zapracovať do Ústavy SR aj viaceré požiadavky či skôr podmienky politických subjektov, ktoré mali často ideologický ráz a nie vždy boli v súlade so záujmami slovenského národa a jeho štátu. Výrazné boli aj tlaky zahraničia pri presadzovaní aktuálnych trendov európskej integrácie. Na formovaní Ústavy SR sme sa však v rámci verejnej diskusie v médiách zúčastnili aj my – či jednotliví naši členovia ako odborníci, ale aj SSI KORENE ako celok. Zverejnili sme viacero kritických stanovísk, ale zároveň aj konštruktívnych návrhov a podieľali sme sa tak na vytváraní účinného spoločenského tlaku na jej konečné znenie. Rozloženie politických síl po najdôležitejších voľbách v novodobých slovenských dejinách, ktoré sa uskutočnili na jar 1992, si vynútilo nielen spoluprácu víťaza volieb – HZDS so SNS, ale aj so SDĽ, čo do značnej miery „zinternacionalizovalo“ znenie niektorých ústavných článkov. Ba dokonca v čl. 11 Ústavy SR sme v ľudsko-právnej oblasti podriadili svoje zákonodarstvo medzinárodnému! V konečnom dôsledku však vznikla a bola prijatá Ústava SR ako ústava „zvrchovaného, demokratického a právneho štátu“, čo doslova potvrdzuje aj čl. 1 Ústavy SR prijatej SNR 114 hlasmi 1. septembra 1992.
■ V SLÁVNOSTNEJ ATMOSFÉRE
Dnes je slávnostný deň 20-ročného jubilea tohto kľúčového štátoprávneho dokumentu, preto výnimočne nebudem kritický, ako som to – v súlade s našimi programovými predsavzatiami a pracovným heslom „náročnosť, kritickosť, tvorivosť“ – robil vždy doteraz. Toto gesto úcty robím preto, že pozitíva obsiahnuté v našej ústave si to bezpochyby zaslúžia. Ústava SR však nie sú iba slová a ustanovenia. Ústava štátu má zmysel iba vtedy, keď sa predsavzatia a zásady v nej obsiahnuté dodržiavajú, keď sa napísané slovo stane konkrétnym skutkom a súčasťou života spoločnosti, ktorá si svoju ústavu vytvorila. Veď pre koho si ju vytvorila? Pre cudzinu a na cudzí prospech? Či pre pochválenie od cudzích a uznanie v zahraničí?! Nie! Vytvorila si ju pre svoj usporiadanejší, spravodlivejší a kultúrnejší život, pre svoju lepšiu budúcnosť. Uvedomujeme si to a dodržiavame to? Väčšina radových občanov určite áno, veď inak by náš štát už dávno neexistoval. Mnohé však nasvedčuje, že najmenej ju – česť jednotlivým výnimkám! – dodržiavajú tí, ktorí sú za to štátom platení a odmeňovaní výhodami a ochranou.
■ VYSNÍVANÁ MÉTA
Hoci sme v dejinách prešli už dlhý kus cesty, v mnohom sme iba na začiatku. Naša generácia obnoviteľov slovenskej zvrchovanosti a štátnej samostatnosti dosiahla métu, o ktorej snívali generácie našich predchodcov. Veľmi rýchlo sme sa však presvedčili o dávnej pravde, že „ťažko je získať, ale ešte ťažšie je udržať“. Najmä získané hodnoty takej nenahraditeľnej ceny ako je národná sloboda a zvrchované rozhodovanie o svojich veciach vzťahoch a záujmoch...Som však presvedčený, že slovenský národ, ktorý už toľkokrát doslova „vstal z prachu“, má aj ďalšie, rovnako oddané aj odhodlané generácie slovenských vlastencov, ktoré budú úspešne pokračovať v začatom diele. Kto to dielo začal? Práve tu na Devíne pri sútoku Dunaja a Moravy, na tomto najvýznamnejšom mieste slovenských aj slovanských dejín ho svojou koncepciou nášho prvého národného štátu začal múdry slovenský kráľ Rastislav. On prvý si zo slovenských predstaviteľov uvedomil nenahraditeľnosť zjednocujúcej sily vlastného materinského jazyka aj schopnosť jednotiacej idey spoločného celonárodného prospechu pre úspešnosť národa i štátu. On prvý si uvedomil, že nie vonkajšie výboje, ale vnútorná integrita štátu je rozhodujúca. Uvedomil si však tiež aj to, že nielen jazyk, zákonodarstvo a vnútorná správa či armáda a silný aj vplyvný zahraničný spojenec, ale najmä vlastná, svojmu národu a štátu oddaná inteligencia ako elita spoločnosti, je tou najspoľahlivejšou zárukou prosperity a bezpečnosti, ale aj budúcnosti každého spoločenstva a jeho štátu. Preto na svojom hrade vytvoril prvé stredoeurópske vysokoškolské centrum, v ktorom videl záruku našej životaschopnosti a budúcnosti. A čo naša budúcnosť z dnešného pohľadu?
■ ŠTAFETA GENERÁCIÍ
Náš generačný program sme splnili. Teraz je rad na našich nasledovníkoch. Čo im priať, aby aj ich práca bola aspoň taká úspešná ako naša?
Predovšetkým treba dodržiavať vlastné predsavzatia, ctiť zásady a zákony tvoriace základy štátu a najmä – napĺňať ich skutkami. A v žiadnom prípade a za žiadnych okolností nezabúdať na udržiavanie tradícií a rozvíjanie hodnôt nášho národného dedičstva, lebo práve v nich je skutočná podstata zmyslu našich dejín. A tá od počiatku bola – a nech ňou aj navždy zostane – v slobodnom živote nášho národa a v suverenite jeho vlastného samostatného štátu. Preto sa týchto, nami ťažko vybojovaných a draho zaplatených hodnôt – nikdy nesmieme vzdať! Konajme tak s vedomím, že len slobodný národ vo vlastnom suverénnom štáte môže naplniť zmysel svojich dejín. Aby sa tak stalo – to v tento sviatočný deň z celého srdca prajem nielen našim pokračovateľom, ale i celému slovenskému národu!
Autor je akademický maliar a organizátor národného života.
Text predniesol na Devíne 1. septembra 2012.