POZNÁMKA
V čom je iné Kosovo než Krym
Roman MICHELKO
Keď v roku 2008 Kosovo za asistencie niektorých veľmocí vyhlásilo samostatnosť, viacero expertov na medzinárodné právo trpko konštatovalo, že to znamená koniec helsinského systému, ktorým sa v roku 1975 vo fínskom hlavnom meste dohodlo povojnové usporiadanie Európy, zadefinovala sa nemennosť hraníc bez súhlasu dotknutej krajiny. Povestná rezolúcia OSN 1244 jasne konštatovala, že Kosovo má zostať súčasťou srbsko-čiernohorskej Juhoslávie. Každému len trocha realistickejšie uvažujúcemu odborníkovi na medzinárodné právo bolo jasné, že Kosovom vzniká veľmi nebezpečný precedens, aj keď vtedajšia ministerka zahraničných veci USA C. Riceová tvrdila niečo celkom iné...
Poďme však k pseudoargumentom tých, ktorí sa snažia vysvetliť, v čom je Kosovo iné než Krym. Prvý a zásadný rozdiel je vraj v tom, že v Kosove boli etnické čistky, ba priam genocída a že teda oddelenie Kosova od Srbska bolo jedinou možnosťou, ako ochrániť „mierumilovných kosovských Albáncov“. Realita bola taká, že už od konca osemdesiatych rokov si kosovskí Albánci vytvorili paralelné mocenské a politické štruktúry a v podstate ignorovali centrálnu vládu v Belehrade. Kosovská oslobodenecká armáda (UÇK) útočila na srbské policajné sily, terorizovala nielen srbské, ale aj kosovské obyvateľstvo, ktoré nebolo ochotné s ňou spolupracovať. Miloševičov zásah bol vyvolaným opatrením centrálnej vlády na ochranu Srbov žijúcich v Kosove. Pravdaže, v čase vojny sa udiali aj zločiny. Čo je však podstatné, diali sa na oboch stranách. Napokon, svedčí o tom aj kniha Carly del Ponteovej, ktorá jednoznačne potvrdila obchod s orgánmi zajatých Srbov, ktorý prebiehal v réžii vtedajších veliteľov UÇK, z ktorých sú viacerí aj teraz kosovskými lídrami.
Ak by sme aj prijali argumentáciu, že po krivdách, ktoré si oba národy narobili, je reálne nemožné, aby žili v jednom štáte, treba zdôrazniť, že „humanitárne bombardovanie NATO“ bolo v roku 1999 a Kosovo vyhlásilo nezávislosť v roku 2008, teda po deviatich rokoch medzinárodnej správy v čase, keď práva kosovských Albáncov – dokonca aj tie kolektívne – boli úplne akceptované a danému etniku nehrozila nijaká ujma. Takže ak argument o etnických čistkách či prenasledovaní kosovských Albáncov mohol mať akú-takú relevanciu v roku 1999, určite ju nemal v roku 2008!
A teraz Krym – ako precedens. Jedným z prvých krokov novej ukrajinskej vlády bolo zrušenie jazykových práv ruskej menšiny. Kto nezaujate sledoval, čo sa dialo na Majdane, musel si všimnúť, že k moci sa dostali aj extrémistické sily z Pravého sektora, ktoré s demokraciou nemajú nič spoločné. Dočasná vláda absolútne nezohľadnila reálny pomer politických síl, ale v revolučnej eufórii pripravovala revanš, ktorý by sa veľmi skoro a zásadne dotkol ruskojazyčného obyvateľstva. Reakcia východnej ruskojazyčnej Ukrajiny a Krymu bola preto logická. A výsledky referenda, ktoré sa pri účasti 85 percent obyvateľstva prihlásilo 96-percentnou väčšinou k spojeniu s Ruskou federáciou hovoria za všetko.
Takže dnes len stačí namiesto Kosova dosadiť Krym. To by však medzinárodné právo muselo platiť pre všetkých rovnako. A toho sa ešte asi dlho nedočkáme.