Deň vzkriesenia slovenčiny: 14. február 1843


Súsošie Ľ.Štúra Bratislava.Jazyk umožňuje identifikovať národnú pospolitosť, je jedným z jej základných atribútov

Ivor RIPKA

Dejiny spisovnej slovenčiny nepochybne tvoria nezastupiteľnú súčasť kultúrnych a spoločenských – ba často aj politických – dejín slovenského národa. Slovenský spisovný jazyk ako kodifikovaná a celospoločensky platná i záväzná existenčná forma národného jazyka plní aj úlohu vonkajšieho znaku, ktorý umožňuje identifikovať slovenský národ, je jedným z jeho základných atribútov.

Okrem základnej dorozumievacej, poznávacej a pomenúvacej funkcie má aj funkciu národno-integračnú a národnoreprezentatívnu. Významným míľnikom v dejinách spisovnej slovenčiny, ktorý by nemal ostať neznámy a utajený ani dnešnej generácii Slovákov, je nesporne aj 14. február 1843 – deň, v ktorom sa zrodilo rozhodnutie pripraviť novú štúrovskú kodifikáciu spisovnej slovenčiny na základe kultúrnej stredoslovenčiny severozápadného typu. V odbornej literatúre sa tento deň, v ktorom istým spôsobom vyvrcholilo viacročné úsilie štúrovcov umožniť „rozviťja duchovnjeho života roda nášho Slovenskjeho vlastním naším nárečím“, označuje ako Deň vzkriesenia slovenčiny.

KODIFIKÁCIA JAZYKA

            Rozhodnutie pripraviť novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny nebolo reakciou na nejaký momentálny podnet; naopak výsledkom cieľavedomých ašpirácií a konkrétnych počinov celej štúrovskej generácie, ktorá zohrala významnú úlohu pri rozvíjaní a formovaní narastajúceho národného povedomia Slovákov v 30. a 40. rokoch 19. storočia. Bernolákovská kodifikácia z konca 18. storočia splnila svoj cieľ, no v novej kultúrno-spoločenskej situácii už nestačila saturovať všetky funkcie spisovného jazyka a v istom zmysle rozdeľovala spoločnosť: bernolákovci uplatňovali vlastnú kodifikáciu a odmietali češtinu. Ako liturgický jazyk ju používali evanjelici, ktorí sa jej navyše pridŕžali aj v iných sférach, a preto v zásade nechceli akceptovať bernolákovčinu. Otázka jednotného jazyka bola dôležitá najmä pri (plánovanom) vydávaní novín. Sám Ľudovít Štúr ešte v polovici 30. rokov 19. storočia obhajoval názor, aby sa v novinách publikovali články v češtine aj v slovenčine; jeho mnohoaspektová činnosť mala v tých časoch slovanský a česko-slovenský charakter. V tomto období sa už spoločensky, literárne i jazykovo výrazne zaktivizovala mladá generácia študentov na lýceách v Levoči, v Banskej Štiavnici a najmä v Bratislave na Katedre reči a literatúry československej, kde Ľudovít Štúr už v rokoch pred odchodom na štúdiá do Halle i po návrate z nich (1840) pôsobil ako nehonorovaný námestník profesora Juraja Palkoviča.

FAKTY A FAKTORY

Podľa slov pamätníkov Štúrove prednášky uvádzali jeho poslucháčov – a medzi nich nepochybne patrili aj všetci účastníci stretnutia onoho pamätného stretnutia 14. februára 1843 – priamo do extázy. Potrebu kodifikácie nového a „vzkrieseného“ spisovného jazyka podporovali navyše aj iné fakty a faktory. Významnú podporu znamenal nástup romantizmu ako nového umeleckého smeru, ktorého dominantou v poézii sa stala spätosť s ústnou ľudovou slovesnosťou (študenti ju poznali najmä zo zbierok Pavla Jozefa Šafárika a Jána Kollára), v próze zasa s národnými dejinami. A Štúrovi študenti boli popri národnobuditeľskej práci činní aj literárne. Viacerí historici prezentujú názor, že veľkým povzbudením pre štúrovcov v ich odhodlaní prijať novú kodifikáciu spisovnej slovenčiny a vydávať v nej noviny, ktoré sa mali stať „hlásnikom slovenského života v slovenskom jazyku“, boli aj petície z jednotlivých žúp. Staršie nitrianske a oravské petície počtom podpisov prekonávali masové turčianske, tzv. košutovské petície (zorganizoval ich zeman a statkár Juraj Košut), zaslali ich Ľ. Štúrovi v dvoch „vlnách“ koncom roka1842.

stur

Viaceré údaje o „kodifikačnom rozhodnutí“, späté s pamätným 14. februárom 1843, nachádzame najmä v osobnej korešpondencii Ľudovíta Štúra a jeho najbližších spolupracovníkov. Bádatelia sa opierajú najmä o prípisok Samuela Bohdana Hroboňa na liste, ktorý mu Ľ. Štúr napísal 24. 9. 1844. Ľ. Štúr v ňom odporúča Hroboňovi Janka Gábera-Lovinského, poberajúceho sa na štúdium do Nemecka cez Prahu, v ktorej sa vtedy Hroboň zdržiaval. List bol stručný, lebo všetko potrebné mal povedať práve jeho doručiteľ. Podľa rozprávania J. Gábera S. B. Hroboň na list pripísal: „Deň skríseňja slovenčini 14 Únor 1843 mezi 3 a 5 po poludňi: L. Štúr, J. Rimavskí, Samko Vozár, Janko Kalinčjak, Janko Lovinskí, ku koncu Samko Štúr.“ Toto historické stretnutie sa konalo v Štúrovom byte na Panenskej ulici v Bratislave (dnes č. 1). Títo mladí, sotva dvadsaťroční muži (Gáber, Francisci a Kalinčiak sa narodili r. 1822, Vozár, ktorý ako 27-ročný zomrel, dokonca r. 1823; Samuel Štúr, Ľudovítov mladší brat, sa narodil r. 1818) si v zložitej situácii jasne uvedomili osobitosti slovenskej reči a dôležitosť i potrebu novej kodifikácie. Jednoznačne a s nadšením podporili široko koncipované a náležite odôvodnené emancipačné úsilie a počiny Ľudovíta Štúra.

            Po 14. februári 1843 nasledovali rýchlo ďalšie kroky priamo súvisiace s kodifikáciou spisovnej slovenčiny. Ľ. Štúr podal hneď 21. februára ďalšiu – v poradí už štvrtú – žiadosť o vydávanie novín, teraz už so slovenským názvom: Slovenskje Národňje Novini. Pred prázdninami predniesol v lýceu oficiálnu „lúčivú“ reč J. Francisci ešte po česky, ale J. Gáber sa lúčil už po stredoslovensky. Predovšetkým o spisovnej slovenčine rokovali Štúr, Hurban a Hodža potom 11. – 16. júla na fare v Hlbokom, kde bol Hurban evanjelickým kazateľom.

HOLLÉHO PODPORA

Vlastnú predstavu o podobe novej kodifikácie spisovnej slovenčiny predložili a odôvodnili štúrovci z úcty k najvýznamnejšiemu bernolákovskému autorovi aj Jánovi Hollému na fare v Dobrej Vode 17. júla 1843. J. Hollý ich kroky odobril a ich úmysly schválil. Verejnou deklaráciou nového slovenského spisovného jazyka sa stala „sednica“ novozaloženého spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši 26. – 28. augusta 1844. Tu našla vyvrcholenie a naplnenie myšlienka, po prvý raz jednoznačne deklarovaná práve 14. februára 1843: prijatá nová kodifikácia „vzkriesila“ slovenský spisovný jazyk a otvorila cestu jeho ďalšiemu kontinuitnému rozvoju a vývinu v nasledujúcich. obdobiach.

Medzititulky SNN