Volania po sformovaní štátnej doktríny sa zatiaľ rovnajú hlasu volajúceho na púšti
Stanislav BAJANÍK
Približne od obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti (1993) sme na rôznych fórach a politických diskusiách svedkami volania po vypracovaní štátnej doktríny ako národného, občianskeho, politického, spoločenského programu pre vývoj republiky a krajiny ako takej. Projekty toho typu sa opakovane stávali súčasťou programových téz viacerých, prevažne štátotvorne a národne orientovaných politických strán a hnutí v okamihoch, keď sa rodili volebné programy a pripravovala ich prezentácia o predvolebných kortešačkách.
Musíme konštatovať, že túto časť volebných a politických programov prekryli a prehlušili nové povolebné „stranícke úlohy“ napriek tomu, že po vypracovaní štátnej doktríny ako záväzného modelu vývoja štátu pre súčasné a nasledujúce politické garnitúry vytrvalo volali nezanedbateľné neštátne národne orientované subjekty, najmä Matica slovenská.
■ MATIČNÁ TROJČLENKA
Desať Stolov národnej dohody v rokoch 1990 – 2008 v Bratislave (meritórne, odborné, konzultačné stretnutia predstaviteľov Matice slovenskej a predstaviteľov kandidujúcich politických strán a hnutí v SR) prinieslo sotva oceniteľné a doceniteľné množstvo politických výsledkov, no k vypracovaniu kvalifikovanej štátnej doktríny akosi nedošlo.
Integrálnou súčasťou volania Slovákov po príprave a schválení štátnej doktríny sa stali aj závery, vyhlásenia, memorandá, Celonárodné zhromaždenia Matice slovenskej (Bratislava, Komárno, Martin, Uhrovec v rokoch 1990 – 1992). Túto matičnú trojčlenku začali Stretnutia Slovákov z južného Slovenska v Šuranoch (1990 – 2010). Po vypracovaní a schválení štátnej doktríny od roku 1990 volajú ďalšie národne orientované subjekty, najmä Kongres slovenskej inteligencie Korene, Nezes, Spolok slovenských spisovateľov, 61 krokov k slovenskej identite, Združenie slovanskej vzájomnosti a iné.
Matica slovenská si za dvadsať rokov ako slovensko-slovenský fenomén tu i vo svete svoju národnú doktrínu pravidelne formovala a realizovala, čo ju čaká i naďalej. Naposledy na Okrúhlom stole Matice slovenskej 13. januára tohto roka v Bratislave. Ani sila tohto synergického intelektuálneho tlaku zatiaľ nevyústila do kvalifikovanej záväznej štátnej doktríny, ak nemáme na mysli Ústavu a ústavnosť Slovenskej republiky, resp. medzinárodné dohody a konvencie, dnes už viazané na „doktríny“ Európskej únie (EÚ). Tie výrazne obmedzujú, redukujú a likvidujú prirodzené demokratické princípy národnej, štátnej suverenity a samostatnosti. Tento jav obnažuje nemilé zistenie, že štát, jeho exekutíva a jeho model na pôde EÚ stráca na svojej demokratickej sile, čo v konečnom dôsledku z ekonomického, strategického, politického, medzinárodného hľadiska posúva štátnu suverenitu na perifériu globalizačných a unifikačných záujmov. Najcitlivejšie to možno spozorovať na „diktatúre“ EÚ, ktorá vytvoriac si svoje vazalské zázemie ešte v Bruseli akceptuje slovenskú štátnu symboliku a slovenský štátny, ergo národný jazyk. Všetko ostatné sa ocitá pod jeho prísnou kontrolou a tomuto sa nevyhne, ak sa situácia neupraví, ani najbližšie obdobie aj nášho štátneho vývinu. Krotiteľské praktiky EÚ, založené aj na metafore, prepáčte za expresiu, o „malom dvore a veľkom biči“, pomaly, ale isto ohýbajú chrbticami – aj – našou štátnou exekutívou a jej sivou mozgovou kôrou.
Naskytá sa teda otázka, do akej miery je ešte pre spoločnosť a štát zaujímavá tzv. štátna doktrína, ak daný unifikačno-európsky stav reguluje aj našu spoločnosť a mnohé štáty tzv. východného bloku v našom susedstve?
■ ZÁUJEM ZLATÉHO TEĽAŤA
Už len ostatné skúsenosti z poľského, českého, maďarského zdvihnutia hlavy v tzv. európskej rodine vyplavujú na povrch zatajený, ale programovaný zámer EÚ v čase, keď sa jej lídri rozhodovali (nie od srdca, zo solidarity, ale v záujme fondov a trhov) rozširovať túto korporáciu a v mene nehynúcich demokratických a oslobodzujúcich ideálov sa zmocniť ďalších suverénnych území a hodnôt. Výrazne k tomu prispeli ich dobre vytrénovaní matadori, pokútnym spôsobom umiestnení v exekutívnych pozíciách štátu a tzv. tretieho sektora. Tu sme boli svedkami zneužitia národa štátom a likvidácie národných práv v jeho globalizačnej „doktríne“. Táto skúsenosť len pripomína, ako môžu politické strany, inakšie podporované z daní národa a občanov, reprezentujúce štát, zneužiť národ na svoj osobný prospech a verejnosťou netušený globalizačný záujem, čo sa žiaľ, a to nielen na Slovensku, stalo a deje.
V 21. storočí, v storočí globalizácie, internetizácie, programovanej kontroly, sledovania, odpočúvania, likvidácie ľudského súkromia a základných ľudských individuálnych a kolektívnych práv sú menšie národy na pôde EÚ i sveta naďalej vystavené otázke svojho vlastného suverénneho a demokratického prežitia. To platí aj o Slovákoch žijúcich v zahraničí ako integrálnej súčasti slovenského národa. Zisťujeme, že fenomén suverénneho štátu ako zdroj moci sa zbavuje svojich prirodzených národných funkcií, má viac teoretický ako praktický dosah, no napriek tomu sa ho ako útvaru, istiny, a zábezpeky nemôžeme len tak vzdať. Štátov by však nebolo, keby nebolo národa, národov, národností, etník, kultúry, dedičstva, jazyka ako základných znakov a predpokladov tohto politického a spoločenského fenoménu. Ak nič iné, len skutočnosť, že svet, kým má k dispozícii viac foriem spoločenského, mocenského a politického usporiadania (štáty, monarchie, kolónie, únie atď.), fenomén národa ako jednotky, ceny, istiny a istoty je jedinečný a nenahraditeľný.
■ INVESTOVANIE DO IDENTITY
Ak teda investovať do východiska, formy, modelu, princípu, existencie bežného, globalizáciou a unifikáciou lynčovaného občana tejto planéty, potom to už nemôže byť v konečnom dôsledku len štát, monarchia, džamahíria, únia, ale nehynúci faktor našej civilizácie – a to sú investície do všetkých funkcií národa a jeho identity.
Pravda, veľké finančné, globalizačné, trhové, unifikačné skupiny sú od týchto pojmov na míle vzdialené, keďže ich ciele nesledujú spoločný prospech, ale subjektívny bezhraničný, koloniálny zisk. A na jeho pozadí, parafrázujúc myšlienku J. E. kardinála J. CH. Korca, sa slušnému a normálnemu človeku, slušnému a normálnemu národu na smetisku žije ťažko. Aj pred Slovákmi doma i v zahraničí stojí otázka ich ďalšieho prežitia v týchto krážoch modernej Európy. Musia sa rozhodnúť, či si zvolia smetisko alebo záhradu. Máme pred sebou úlohu pouvažovať, či v tomto stave agónie Európy a sveta je pre nás prvoradým východiskom štátna alebo národná doktrína.
Nerád by som to tu obhajoval mnohými svetovými príkladmi pomeru štátu a národa, napriek tomu si spomeňme len na tých, čo sa toho času pasujú za arbitrov planéty. V ich strategických, ekonomických, trhových i politických záujmoch sa vytrvalo pracuje s dominanciou a presadzovaním ochranných národných fenoménov, medzi inými aj jazyka ako globálneho a globalizujúceho dorozumievacieho prostriedku na úkor menšín jazykových rodín a skupín.
Slovenská otázka 21. storočia sa teda dotýka najmä národnej, duchovnej a kultúrnej identity našej spoločnosti. Štát tu máme na to, aby pre to vytvoril podmienky, národ na to, aby sa o svoju identitu postaral. Takmer dvadsaťročná skúsenosť slovenského národa v demokratickom postavení je dostatočným poučením, že národná doktrína predchádza štátnej. Ostáva len na nás, aké si zvolíme poradie. A tu má Matica slovenská poverená touto úlohou zo zákona opätovne otvorené dvere: na celom Slovensku i v celom slovenskom svete. Ona bez diskusie. No nielen ona. Sapienti sat!