Nová scéna oslavuje 65 rokov od svojho založenia retrospektívnou výstavou
Marek DANKO
Prvá opona vystriedala filmové plátno kina Alfa na Kollárovom námestí v Bratislave iba osemnásť mesiacov od konca druhej svetovej vojny a na budove Živnodomu sa rozsvietil modrý neón Nová scéna ND. Na čestných miestach v hľadisku nového divadla sedeli budúci buržoázni nacionalisti, ale vtedy ešte povereníci Karol Šmidke a Gustáv Husák s manželkou, vynikajúcou režisérkou Magdou Lokvencovou.
Aj túto originálnu archívnu fotografiu nájdete na začiatku výstavy Divadlo v čase – čas v divadle. Pripravil ju Divadelný ústav Bratislava pri príležitosti 65. výročia vzniku Divadla Nová scéna Bratislava. Kurátorka Zuzana Nemcová Guliková pripravila výstavu spolu s výtvarníčkou Vierou Burešovou. Výstava ponúka návštevníkom divadla poučné a príjemné spestrenie čakania na predstavenie, prípadne si ju vychutnajú počas prestávky. V dolnom vestibule divadla sú panely so skutočne unikátnymi historickými fotografiami a s dokumentmi. Trvalo mesiac, kým autorky vytriedili materiály, ktoré faktograficky mapujú zložitý vývoj tejto divadelnej scény z archívu Divadelného ústavu. Na dvadsiatich troch paneloch návštevník jasne vidí, či ide o činohru alebo spevohru.
„Iné podklady som zvolila pre spevohru a farebne odlišné zas pre činohru,“ vysvetľuje grafička a produkčná výstavy Viera Burešová. Mohlo by sa zdať, že hendikepom výstavy je jej prístupnosť iba pred a počas predstavení predpoludním, popoludní a večer. Na otázku, aký zmysel má výstava okrem spríjemnenia času pre divadelné publikum počas prestávky alebo pri čakaní na začiatok predstavenia, odpovedala nám Zuzana Nemcová Gulíková takto: „Vždy ide o návraty ku koreňom. Dôležité je poznanie, že niečo tu bolo aj pred nami. Je to aristokracia ducha, ktorá si dovolí taký luxus, akým je poznanie svojej minulosti.“
■ BOMBASTICKÝ ZAČIATOK
Začiatok divadla bol naozaj bombastický. Za necelých dvadsať dní od otvorenia ponúklo šesť premiér! Napríklad Shakespearovu klasiku Skrotenie zlej ženy, Gogoľovu Ženbu alebo rozprávku pre deti Rozprávka o písmenkách. Dramaturgia nového divadla sa sústredila na nových, dovtedy pre publikum neznámych dramatikov, napríklad Štefana Králika, Ivana Barča, Petra Karvaša, Leopolda Laholu, Ladislava Luknára a ďalších.
Najvýraznejšie osobnosti, ktoré stáli pri vzniku Novej scény ND, boli vtedajší riaditeľ SND Andrej Bagar a jeho námestník Martin Gregor. Šéfom činohry bol Drahoš Želenský. Dramaturgom sa stal Peter Karvaš, ktorý strávil predošlé roky v anonymite. Jedna perlička z tohto obdobia je príznačná. Potvrdzuje priam rodinnú súdržnosť hereckého súboru činohry. Na výstave vidíte fotografickú koláž z naštudovania hry Knieža Rastic, ktorú režijne spracoval Ľubomír Smrčok a mala premiéru 30. mája 1951. „Herci mali skúšku hry priamo na hrade Devín. Očividne si podľa fotografií všetko pekne užívali. Skoro ako štúrovci,“ s úsmevom komentovala pre SNN vzácne archívne zábery Zuzana Nemcová Gulíková.
■ RANY DIVADELNÉHO OSUDU
Prvý krutý zlom na Novej scéne ND nastal vo vrcholiacom období procesov z čias „kultu osobnosti“. Administratívnym zásahom platným od 1. januára 1952 väčšina súboru činohry NS splynula so súborom SND. V Živnodome zostalo iba herecké torzo. V tomto období na Novú scénu zavítala pani opereta. Neskoršia symbióza Divadla pre mládež a operety priniesla dadaistickú pestrosť repertoáru. Priateľsky vedľa seba viseli plagáty, ktoré pozývali na hru o partizánke Zoji Kosmodemjanskej a na dramatizáciu Makarenkovej pedagogickej poémy Začíname žiť spolu s plagátmi propagujúcimi Nedbalovu operetu Poľská krv či Straussovho Netopiera.
■ OPERETA AJ MUZIKÁL
K histórii Novej scény nerozlučne patrí aj spevohra, ktorá sa spája najmä s menom legendárneho Františka Krištofa Veselého. Bol jej umeleckým šéfom v rokoch 1951 až 1954. Dramaturgom spevohry bol až do roku 1970 Dalibor Heger, kým sa na nasledujúcich sedem rokov nestal riaditeľom divadla. Za „dramaturgovania“ Kamila Peteraja (1970 – 1980) sa spevohra zamerala na pôvodnú slovenskú tvorbu. Popri hudobných komédiách Plné vrecká peňazí alebo Husári, kde excelovala dvojica Lasica a Satinský, priniesol K. Peteraj aj prvé slovenské muzikály, z ktorých by som ako najžiarivejší šperk uviedol titul Cyrano z predmestia. Po zrušení spevohry, a teda aj operety v roku 2005 hľadá divadlo Nová scéna svoju tvár dodnes. Snaží sa lákať muzikálmi výrazne komerčného typu, prípadne hrami pre deti, čo je ten lepší prípad. Aká bude nová tvár tejto „zakliatej scény“, ukáže čas...