KNIHA TÝŽDŇA
História, fantázia a mačky. Viete si predstaviť kombináciu antickej histórie, slovenského vidieka, politickej satiry a hovoriacich mačiek? Z podobného mixu môže vzniknúť literárny guláš, ale aj zaujímavá kniha, ktorá čitateľa nenechá vydýchnuť si do poslednej strany. No a práve toto sa podarilo Lojzovi Marsinovi. Povolaním právnikovi, ktorý si svoj knižný debut Podobenstvo o dome Danielovom odkladal do šesťdesiatky, vzápätí vydal knihu Dračia pieseň labutia a podľa vlastných slov sa necíti byť spisovateľom. Ťažko je charakterizovať knihu, v ktorej autor so šarmom sebe vlastným prelieta z liptovského salaša do antického Ríma, kde mačky vedú filozofické debaty a ovčiarsky pes vymyslí báseň. Najjednoduchšie by bolo dať tomuto dielu nálepku „postmoderna“ a duša intelektuálnych čitateľov by bola na mieste. Keďže samotný obsah postmoderny je pre mňa doteraz trójskym koňom, cez ktorého sa pašujú do slovenskej literatúry rôzne grafomanské počiny, ustrážim sa tohto termínu a skúsim to z iného konca. Túto knihu môžete čítať pekne stránku po stránke, ale aj náhodne otvoriť a začítať sa. Vždy nájdete poctivú porciu príbehu, vtipu, filozofického bonusu, ktorý neunavuje, ba aj celkom slušnú poéziu. Marsina sa so slovami hrá, navonok ich anarchisticky sype z rukáva, no výsledný tvar je presný. S citom pre slovenčinu, príbeh, atmosféru. Farebne odlíšené stránky, na ktorých je fiktívna divadelná hra, v ktorej účinkuje bývalý, pomerne vrcholový politik, len akcentuje to, prečo je táto atypická románová novela taká čítavá. Autor venoval svoju knihu „každému, kto mal aspoň raz na hlave veniec z púpavy, všetkým tým, ktorí sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia prvý raz pomilovali, a mačkám z Vyšehradného.“ Treba ešte niečo dodať? Nie, stačí čítať...
(mab)