Potlačený mýtus alebo rok dlhší ako storočie

thumbnail

Osobnosť Alexandra DUBČEKA stále vyvoláva protirečivé reakcie. V tomto roku si pripomíname sto rokov od narodenia významného slovenského politika Alexandra Dubčeka. Štát na tohto významného Slováka akosi pozabudol. Matica slovenská nie. Štvrtého augusta mu v Aleji dejateľov odhalila modernú bustu a následne zorganizovala vedecké kolokvium. Príspevok, ktorý uverejňujeme, poslal na prečítanie na kolokvium vtedy ešte žijúci významný slovenský spisovateľ Luboš JURÍK, ktorý nás medzičasom opustil. Príspevok uverejňujeme v plnom znení.

Ako každá veľká osobnosť aj Alexander Dubček vyvoláva protirečivé reakcie. Nie inak to bolo pri jeho novembrových výročiach. A. Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci a zomrel 7. novembra 1992 v Prahe. Opäť sa objavili rozporuplné stanoviská ‒ od nekritického obdivu k jeho osobnosti a jeho úlohe v našich moderných dejinách až po príkre odsudky, hraničiace s neúctou. Popri spomienkach jeho súčasníkov cez historikov a politológov až k typom ľudí, ktorí jednorozmerne pristupujú nielen k Dubčekovi, reformnému procesu, ale akosi an bloc aj k emancipačnému národnému pohybu. A v istom zmysle je aj Dubček ako stelesnenie Pražskej jari súčasťou emancipačného procesu Slovákov – to je konštatovanie bez akéhokoľvek pátosu. Aj z piety k nedávno zosnulému Ľubošovi JURÍKOVI, autorovi autobiografického diela o tomto najznámejšom Slovákovi, publikujeme jeho komentár, ako publikácia vznikala.

Pri písaní životopisného románu o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie som bol ako autor v situácii, keď o A. Dubčekovi, rokoch šesťdesiatych, reformnom procese, následnej okupácii a normalizácii až k novembrovým udalostiam 1989 už bolo napísane a povedané  všetko, alebo takmer všetko. Nemal som ambície opakovať už opakované ani si vymýšľať vymyslené. Zvolil som si (mne) osvedčenú metódu: pribral som do príbehu vymyslenú postavu, akéhosi advocata diaboli, primára nemocnice, kde sa Dubček lieči. Primár kladie pacientovi nepríjemné otázky, sám však neutečie pred minulosťou. Túto metódu „fantazijného historicizmu“ som použil aj v životopisných románoch o Clementisovi Ministrova smrť a o Ľudovítovi Štúrovi Ľudovít Štúr – životný príbeh. Podarilo sa mi, nádejam sa, zdynamizovať rozprávanie a príbeh urobiť príťažlivým. Zaiste, kľúčovú úlohu zohrala téma: Clementis, Dubček aj Štúr boli odstrkovaní na okraj literárneho záujmu, a to zo známych dôvodov: nehodili sa práve vládnucej politickej moci, ktorá nemala čisté svedomie nielen k spomenutým osobnostiam, ale aj k obdobiu, v ktorom pôsobili. Prístup oficiálnej historiografie, pochopiteľne, odrážal mocenské záujmy. Schizofrénia sa prejavovala aj pri hodnotení týchto, no aj ďalších osobností. Všetko sa robilo „akoby“ – aj áno, aj nie, aj sa chvíľku mohlo a potom opäť prišlo mlčanie, zákazy, „akoby“ ľudia zabudnutí a stratení kdesi v hmlovinách.

HRY NA AKOBY...

Mocenské záujmy hrať sa na „akoby“ mali svoju pseudologiku: Clementis pre moc stelesňoval justičné monsterprocesy, pričom mnoho tých, ktorí sa na falošných obvineniach podieľali, boli ešte aktívni v politike, a preto odmietali Clementisa – a nielen jeho – aspoň rehabilitovať. Aj Ľudovít Štúr, vôbec najväčšia osobnosť moderných slovenských dejín, bol iba „akoby“. Nikto nespochybňoval Štúrove zásluhy o vznik spisovnej slovenčiny, jeho organizačné schopnosti, osvetu medzi pospolitým ľudom, redigovanie Slovenských národných novín, ani to, že skrze Štúra sa formoval a identifikoval slovenský národ... Ale najmä marxistickej historiografii prekážalo, že štúrovci sa v meruôsmych  rokoch postavili na stranu reakčných Habsburgov, a nie na stranu „akoby“ revolučného Košúta.  Pravdaže, je to necitlivá arogancia, sú to názory vytrhnuté z kontextu. Štúrovi dokonca vyčítali antisemitizmus, čo už je hlúposť na kvadrát, pretože Štúr nikdy neútočil na Židov, ale na úžerníkov a krčmárov, ktorí boli prevažne židovského pôvodu. Lenže Štúr neútočil na ich vierovyznanie, zvyky, tradície – lež na zderstvo a bezcharakternosť pijavíc  medzi dedinskou chudobou. Ani niektoré Štúrove kritické poznámky na adresu cárskeho Ruska (pozor, nie na ruský národ!) neboli chápané v kontexte, ale interpretované podľa mocenských potrieb. Ťažko stráviteľné boli aj príkre Štúrove poznámky na adresu Marxa a Engelsa, jeho nemilosrdná kritika komunizmu vrátane Manifestu a utopických ideí, ktoré komunizmus prezentoval. Nehovoriac o tom, že ťažko si mohol nájsť vzťah k rodiacemu sa marxizmu, keď Marx už počas revolúcie veľkohubo vyhlásil: „Nezmieriteľný boj, vojnu až do smrti proti Slovanom, tým zradcom revolúcie… je potrebné ich vyhladenie, bezuzdný terorizmus na nich – nie v záujme Nemecka, ale v záujme revolúcie…“

ESENCIA ČASU

V súvislosti s predošlou úvahou je v tomto ohľade  najzraniteľnejší Alexander Dubček. On stelesňoval všetky rozpory doby, v ktorej sa narodil, neskôr aj politiku, ktorú sa viac či menej úspešne pokúšal realizovať. Bol ako oná povestná kvapka vody, v ktorej sa ako esencia odráža všetko súcno a vektory historického času. Život tejto osobnosti je nielen českou a slovenskou témou, nielen stredoeurópskou a európskou, ale témou svetovou. Nie je veľa takých tém, o ktorých by sa dalo povedať, že sú svetovými. Napriek tomu, že je to obsiahla kniha, bola už preložená do ukrajinčiny, češtiny, nemčiny, maďarčiny, srbského jazyka, pripravujú sa preklady do taliančiny, švédčiny a poľštiny. Za úvahu stojí aj pripomenutie, že napríklad do českého prekladu napísala úvod ‒ esej ‒ disidentka, signatárka Charty 77 Eva Kantúrková (od nej som si požičal titulok eseje Potlačený mýtus), do nemeckého prekladu predsedníčka Bundestagu Rita Sussmuthová, do maďarského prekladu štátny tajomník MZV Maďarska Iván Bába. Nie je to zásluha autora: je to téma, ktorá mu viedla pero.

MYSTERIÓZNA EPOPEJA

Podrobnejší pohľad na život Alexandra Dubčeka priam vnucuje formu literárnej epopeje. Už len samotná skutočnosť, že Alexander Dubček sa narodil v tom istom dome kde Ľudovít Štúr, je doslova mysteriózna. Je to historické predurčenie alebo len jedna z nepolapiteľných náhod? Je však viac ako nepravdepodobné, že mladý Dubček čo len tušil, kto to bol Ľudovít Štúr a akú úlohu zohral v slovenských dejinách. Tým skôr, že už ako štvorročný odcestoval s rodičmi a o rok starším bratom do Kirgizska – jeho otec sa pridal k Interheľpu, ktoré malo pri Biškeku vybudovať prosperujúce družstvo. Interheľpo vzniklo na podnet V. I. Lenina, a nech boli pohnútky akokoľvek humánne a solidárne (Čechom a Slovákom sa naozaj podarilo vybudovať vzorové družstvo aj mestečko, jedinečné v celom vtedajšom Sovietskom zväze), predsa len to nebol spôsob dlhodobého riešenia  problémov sovietskeho hospodárstva. Alexander Dubček teda od svojich štyroch rokov vyrastal v Kirgizsku (do ČSR sa vrátili, až keď mal devätnásť rokov), takže jeho skúsenosť bola prirodzene ovplyvnená prostredím.

■ KOMÚNA INTERHEĽPA

Bol som sa v Kirgizku pozrieť – dvakrát – na miesta, kde Dubčekovci žili v komúne Interheľpa. Domec, v ktorom Dubčekovci bývali, mal jednu izbu, kuchynku a predsieň s veľkou murovanou pecou. Takéto prostredie formovalo názory a postoje mladého Dubčeka, stiesnené sociálne prostredie, učebné metódy charakteristické pre vtedajšiu sovietsku ideológiu, hmotný nedostatok. Dubček neskôr spomínal, ako žiaci museli v čase začínajúceho stalinského teroru vytrhávať z učebníc celé strany s obrázkami funkcionárov, o ktorých sa ešte včera učili: končili alebo v gulagoch, zväčša ich však popravili. Spomínal tiež, ako sa pri hrajúcich deťoch zastavilo auto, vystúpili z neho muži v kožených kabátoch a priamo z ulice brali ich otcov: už ich nikto nikdy neuvidel. Keď hrozilo, že zatknú aj Dubčekovho otca, na poslednú chvíľu sa vrátili do ČSR...

TRAGIKA KONCA

Dubčekove vzory a vzorce správania sú identifikovateľné skrze jeho životné skúsenosti, o ktorých by som mohol detailne hovoriť, keďže som ich doslova študoval pri písaní románu. Vstup do KSČ ešte pred vojnou, účasť v SNP, cirkevný sobáš, práca v zbrojárskej fabrike, prvé funkcionárske povinnosti, štúdium v Moskve, až k rokom šesťdesiatym, spory s Novotným, až k zvoleniu za generálneho tajomníka ÚV KSČ. Osobitnú kapitolu tvorí okupácia ČSSR, internovanie v Kremli a vynútený podpis pod tzv. Moskovské protokoly. Na pozadí týchto udalostí sa formuje, dotvára i mení Dubčekov charakter, z  epického hľadiska sa dramaticky stupňuje až po rezignáciu po vylúčení zo strany a roky v normalizácii. Opätovný Dubčekov vzostup nemá dlhé trvanie, preruší ho nečakané, neobjasnená smrť po havárii. Všetky tieto okolnosti sú pre autora vďačnou témou, aj keď to slovo „vďačnou“ zjavne nie je patričné.

Dubček je nielen historickou osobnosťou, ale stáva sa legendou, je to mýtus, ktorý si bude žiť vlastným životom. Román Rok dlhší ako storočie nie je verným obrazom Dubčekovho života, ale osnova, pevne stojí na historických udalostiach. Aj v tomto prípade platí myšlienka, ktorú som napísal v súvislosti s románom o Štúrovi: „Malý národ potrebuje veľké osobnosti.“  Vari aj za cenu, že sa zmení na mýtus.

Príspevok Ľuboša JURÍKA – Foto: archív SNN

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.