Stálym inšpiračným zdrojom pre objektív Pavla Socháňa bol prostý človek

Peter CABADAJ

V rokoch 2011 – 2012 si naša kultúrna verejnosť pripomína 150. výročie narodenia a 70 rokov od smrti zakladateľskej osobnosti novodobej slovenskej fotografie, popredného etnografa, zberateľa, výtvarníka, publicistu, dramatika, prozaika, vydavateľa, redaktora a propagátora prírodného liečiteľstva Pavla Socháňa (6. 6. 1862 Liptovský Mikuláš-Vrbica – 23. 1. 1941 Bratislava). Nasledujúce riadky v stručnosti približujú pozoruhodný životný príbeh a dielo tohto všestranného človeka a vyhraneného vlastenca.

Bol bravúrnym rečníkom, vždy zaujal vďaka svojej autenticite
Roman MICHELKO

Moje prvé stretnutie s Ladislavom Ťažkým  môžem datovať do začiatku deväťdesiatych rokov. Vtedy ako študent Filozofickej fakulty a člen redakcie časopisu Proglas som na internátoch zorganizoval besedu s majstrom. Prekvapila ma ústretovosť tohto veľkého človeka. Nemal žiadne  maniere, rád prisľúbil účasť a aj prišiel. Už toto prvé stretnutie predznačilo náš neskorší vzťah, aj keď som to vtedy vôbec netušil.

Milan Vavro: maliar, grafik, karikaturista, portrétista, ilustrátor, autor kresleného filmu (Valibuk, Ceruzkine príbehy,14. dielov...), publicista, výtvarný kritik. Narodil sa 21. 9. 1933  v Bratislave. Absolvoval Vyššiu školu umeleckého priemyslu v Prahe (1954). V roku 1949 začal publikovať v Roháči. Od roku 1954 výtvarný redaktor v tomto humoristickom časopise. Nadstavbové štúdium na FF UK - Katedra žurnalistiky (oddelenie teórie a praxe grafiky a fotografovania) 1982 -1985. Žiak A. Pelca, A. Hoffmeistra, Š. Bednára.

Ako redaktorovi Slovenského rozhlasu v období, keď bol ešte naozaj verejnoprávny, pošťastilo sa mi vysielať reláciu o Štefanovi Krčmérym. Ba čo viac, stihol som pri tej príležitosti ešte navštíviť jeho syna Ivana Krčméryho. Spolu s vernou manželkou býval v jednej z bočných uličiek neďaleko bratislavského Justičného paláca. Nezabudnem, ako mi kládol na srdce, že za zhoršenie duševnej choroby jeho otca koncom tridsiatych rokov minulého storočia mohla predovšetkým samotná Matica, ktorej bol Štefan Krčméry tajomníkom.

- „Ako pekne hovoríte po slovensky,“ usilujem sa vystrúhať poklonu spolubesedníčke.

- „Ta ňeznam, aľe kedz budzem hutoric po našim, tak ňebudzece nič rozumec.“ Po našom, to je po zemplínsky. Päťdesiatnička Monika je zo zemplínskej obce Markovce. Je to obec, kde sa narodil Ladislav Deák. Obec ani vtedy v čase jeho narodenia v roku 1931 nemala a ani teraz nemá viac ako slabú tisícku duší.